Pokračovanie projektu Jana Kukala v Mirbachovom paláci Galérie mesta Bratislavy predstavuje neskoršiu tvorbu členov legendárnej skupiny.
Andrej Barčík, Milan Laluha, Vladimír Kompánek, Milan Paštéka, Rudolf Krivoš, Pavol Tóth a Andrej Rudavský, členovia Skupiny Mikuláša Galandu, individuálnou tvorbou z obdobia rokov 1969 až 1989 suverénne obhajujú pozíciu získanú skupinovým vstupom na scénu koncom 50. rokov.
Na výstave Galandovci – legendy slovenskej moderny 1969 – 1989 v Mirbachovom paláci Galérie mesta Bratislavy možno vidieť aj menej známe diela zo súkromných zbierok.
Ecova malebnosť
Skupina Mikuláša Galandu vznikla v roku 1957. Založili ju mladí výtvarníci, ktorí v spoločnom programe vedome nadväzujú na modernu a jej najvýznamnejších predstaviteľov na Slovensku, predovšetkým na tvorbu Mikuláša Galandu, Cypriána Majerníka a Miloša Alexandra Bazovského.
Členovia skupiny sa týmto vymedzili proti vtedy požadovanému oficiálnemu štýlu socialistického realizmu. Ten oslavuje komunistický režim pre ľud zrozumiteľným výtvarným jazykom, opisným realistickým spôsobom. V skutočnosti však zobrazuje idealizované propagandistické výjavy – Umberto Eco v tejto súvislosti používa termíny ako irealizmus a malebnosť.
Členovia Skupiny Mikuláša Galandu sa obrátili k iným témam a deklarovali cieľ tvoriť umenie pevných a prostých tvarov. Založenie skupiny sa odohráva v čase spoločenských zmien, keď sa postupne uvoľňujú diktátorské spôsoby ovládania kultúry. Napriek tomu sú všetky výstavy galandovcov sprevádzané odsúdeniami prorežimných kritikov.
Prekážajúca forma
Dôvodom je predovšetkým formálna stránka diel, pretože témy zostávajú u všetkých autorov tradičné: krajina, figurálna kompozícia, zátišie. Vladimír Kompánek komponuje krajinu zo symbolických znakov. Týmto spôsobom vystihuje tvaroslovie slovenskej dediny.
Milan Laluha pracuje s expresívnou farebnosťou. Pri figurálnych kompozíciách využíva maximálny výrez a celý výjav sa stáva abstraktnou kompozíciou.
Symbolické znázorňovanie človeka a architektúry nájdeme aj v dielach Andreja Rudavského. Andrej Barčík sa venuje figúre a zátišiu. Čoskoro začne používať techniku koláže, čím dosahuje maximálnu plošnosť.
Rudolf Krivoš a Milan Paštéka sa obracajú k ľudskej figúre a znázorňujú situácie každodenného života. Postavy z ich obrazov sú groteskne deformované, umiestnené v znepokojivých anonymných prostrediach.
Zavŕšenie moderny
V šesťdesiatych rokoch cenzúra slabne a tvorba členov skupiny je uznaná ako zavŕšenie moderny v slovenskom výtvarnom umení. Naopak začiatkom sedemdesiatych rokov je v rámci normalizačnej kritiky znovu odsúdená, ale jej význam už nie je možné vymazať.
To potvrdzuje aj aktuálna výstava.
Autor: Sabina Jankovičová
