Vyše polstoročia je poslom i advokátom kvalitnej hudby. V 60. rokoch, keď už mal vďaka svojim článkom povesť rešpektovaného kritika, poskytovala rozhlasová hitparáda Dvanásť na hojdačke jednu z mála možností spoznávať hodnotnú muziku. Po okupácii s taškou plnou platní a svojimi Antidiskotékami cestoval po celom Československu. Hoci po aktívnej účasti v novembrovej revolúcii koketoval so vstupom do politiky, zostal nakoniec verný hudbe. Stále publikuje, akurát rozšíril svoj záber aj o aktuálne politicko-spoločenské témy. JIŘÍ ČERNÝ. Zajtra oslávi 75 rokov.
Prvýkrát vám režim vážne zasiahol do života, keď vás v roku 1965 vyhodili z Mladého světa. Za čo konkrétne to bolo?
„Vyhodili ma za môj výrok pri jednej besede. Na otázku, čo hovorím na to, že známy karikaturista Haďák bol odsúdený za urážku štátneho znaku, pretože doň namaľoval dvojchvostového Švejka, som odpovedal, že urážkou štátneho znaku bolo, keď pod ním inscenovali justičné vraždy.“
Začínali ste ako športový novinár. Ktorí speváci či kapely vás pritiahli k písaniu o hudbe?
„Basista Rudolf Asmus, člen berlínskej Komickej opery. Opýtal som sa ho, či môžem písať o hudbe, keď som ju nikde neštudoval. Prikývol a ja som začal písať o opere. K rokenrolu ma potom priviedli Pavel Sedláček, Pavel Bobek a Miki Volek.“
Vaše rozhodnutie zostať na voľnej nohe po odchode z Mladého světa bolo na tie časy dosť riskantné, nie? Nemali ste s tým problémy, neoľutovali ste to?
„Toľko som zasa neriskoval. Už som mal dosť ponúk na externé spolupráce. Neľutoval som to nikdy. Naučil som sa žiť bez platených dovoleniek, ručiť sám za seba a neplytvať časom na žiadnych manifestáciách.“
A neoľutovali ste ani zaradenie pesničky Běž domů, Ivane, ktorá bola reakciou na augustovú okupáciu 1968, do rozhlasovej hitparády Dvanásť na hojdačke? Muselo byť jasné, že to bude koniec tohto výnimočného programu, hoci ešte dosť dlhý čas sa darilo niektoré iné vymoženosti pražskej jari držať pri živote.
„Nebol to práve môj štýl, taký strelec ja nebývam. Bola v tom však snaha nejako ľuďom zdvihnúť náladu po zápalných obetiach Jana Palacha a Jana Zajíca. Hojdačku by neskôr aj tak zakázali. My sme im to svojím gestom uľahčili.“
Ako sa vôbec podarilo v 60. rokoch vytvoriť v štátnom rozhlase (pravda, iný ani nejestvoval) reláciu, ktorá bola oveľa viac než len hitparádou v zmysle súťaže skladieb?
„To bola zásluha Dagmary Maxovej, hlavnej redaktorky III. programu Čs. rozhlasu. Vysielal v pásme veľmi krátkych vĺn a Hojdačka mala ľudí lákať, aby si kupovali prijímače s VKV.“
A rovnakým zázrakom bola aj existencia časopisu Melodie, zvlášť jej fungovanie aj v celých 70. rokoch, keď stále nepôsobila „znormalizovaným“ dojmom. Ako to bolo možné?
„Súdruhovia proste zaspali. Než sa zobudili, dômyselný šéfredaktor Lubomír Dorůžka im z neškodného vestníku urobil časopis západného strihu. Dorůžkove metódy prevzal po jeho odchode Stanislav Titzl. Že udržal Melodiu na vysokej úrovni až do roku 1983, bol skutočne zázrak.“
Po okupácii a následnom vyhadzove z rozhlasu ste sa naplno venovali vašim Antidiskotékam, s ktorými ste cestovali po celej republike. Ako vznikol tento nápad? A keďže ste nepatrili medzi obľúbencov režimu, nemali ste problémy s takouto formou verejného vystupovania?
„Chcel som ľuďom niekde púšťať, čo nemohli počuť. Inšpirovali ma aj besedy, aké robil v 50. rokoch E. F. Burian, otec dnešného pesničkára Jana Buriana. Platní som vozil, koľko som uniesol. Fízli si ma pre tieto programy napodiv nikdy nezavolali, vždy strašili ich organizátorov.“
Hudobná scéna bola počas normalizácie komplikovanejšia. Neškodný a preferovaný „popík“ a na druhej strane underground boli jasnými protipólmi, ale bol tu tiež vynikajúci folk, ktorý spolu s viacerými bigbítovými kapelami balansoval na hrane povoleného. To muselo byť dosť náročné písanie a hranie.
„Popík som nehral, ale väčšinou kritizoval vo svojich článkoch. Inak som ponúkal ľuďom všetko vrátane Karla Kryla, ale nie vždy. Niekedy som sa bál zahrať trebárs aj Vlastu Třešňáka.“
Často ste chodili s Antidiskotékami aj na Slovensko. Cítili ste rozdiel medzi českým a slovenským publikom?
„Slovenské publikum je ústretovejšie, tlieskalo i po jednotlivých skladbách. Zároveň však bolo tiež otupenejšie voči normalizácii. Keď som hovoril o väznenej spisovateľke Hane Ponickej či o Jánovi Čarnogurskom a Miroslavovi Kusom, študenti skoro spali. Deň predtým v Brne rovnaké zmienky vyvolali potlesk.“
Aké boli vaše vzťahy s disentom? Očakávali ste pád komunizmu?
„Len som disidentom trochu pomáhal pri štylizovaní niektorých dokumentov Charty. V pád meštiackeho československého komunizmu som neveril vôbec.“
Od začiatku revolúcie ste boli v centre diania, moderovali ste mítingy OF v divadlách i ten nezabudnuteľný státisícový z balkóna Melantrichu. Aký pocit tam dominoval, tréma, eufória, či ešte aj obavy, že sa to všetko nakoniec nemusí skončiť dobre? Bol tam na balkóne pevný scenár, alebo sa improvizovalo?
„Vo vnútri Občianskeho fóra boli radikáli ako Jan Ruml či Ivan Lamper, ale dosť z nás sa ešte bálo armádneho zásahu. Na balkónoch išlo hlavne o stručnosť a údernosť. Improvizovalo sa veľa.“
Čoskoro ste sa stali šéfredaktorom časopisu Rock & Pop a na istý čas opustili voľnú nohu. Aká to bola skúsenosť?
„Ťažká. Po štvrťstoročí na voľnej nohe som dokázal viesť len sám seba. Rock & Pop ma našťastie prežil a vychádza doteraz.“
Ako sa česká a slovenská hudba vyrovnala s ponovembrovou situáciou? Dá sa veľmi zjednodušene povedať, že je dnes pôvodná hudba lepšia, či ani nie?
„Slovenskú hudbu nestačím sledovať, v českej je dnes viac nadpriemeru. A vynikajúca prvá liga: Radůza, Květy, Už jsme doma, Robert Křesťan, Jablkoň a mnoho ďalších.“
Staronovým menom je Marta Kubišová. Ako je možné, že speváčka po dvadsaťročnej nútenej odmlke sa dokázala vrátiť v takej forme a kvalite?
„Martu vidím zložitejšie. Napríklad muzikálovú Cenu Thálie by som jej nedával, ona herečkou nikdy nebude. Ale človeku, ktorému ukradli dvadsať rokov spevu, prajem aj toto nadhodnotenie.“
Zvláštnou kapitolou hudobnej prevádzky je dramaturgia v drvivej väčšine rádií, myslíte, že tí ľudia nemajú prehľad, alebo chuť objavovať nové veci? Alebo visí nad nimi démon „počúvateľnosti“, ktorý ich núti hrať dokola stále tie isté skladby?
„Neviem. Viem len to, že to nemôžem počúvať.“
Nelákalo vás v tých revolučných časoch plynule prejsť do politiky?
„Veľmi! Ale tak som neveril svojim schopnostiam... A sľúbil som kamarátom, že im pomôžem s Rock & Popom.“
Ale určite sa rozšíril váš publicistický záber - od hudby k politicko-spoločenským témam. Čo vás k tomu viedlo?
„Možnosti. Tá absolútna sloboda. Keď som čítal v rozhlase naživo svoje komentáre, žiadny šéf nevedel, čo zo mňa práve vylezie.“
Zajtra máte narodeniny. V deň, keď ste dovŕšili dvanásť rokov, dostali sa v Československu k moci komunisti. Nekazilo vám vyše päť desaťročí narodeninovú radosť, že sa súčasne u nás oslavovalo „víťazstvo pracujúceho ľudu“?
„Keď som zistil, že mám narodeniny aj s Georgeom Harrisonom, gitaristom Beatles, fantazíroval som, ako ho pozvem do Prahy. Na poludnie si dáme kávu na Staromestskom námestí a potom poviem: ’A teraz sa pozrite, ako Praha oslavuje vaše narodeniny.’ Vyjdeme von a tam budú pochodovať Ľudové milície.“
