Sú filmy, ktoré sú skúškou trpezlivosti, napríklad Lars and the Real Girl.
Larsov príbeh vyzerá najprv veľmi trúfalo, pretože je to dosť nespoločenský filmový hrdina, nerozpráva a keby nebolo roboty, v podstate ani nikam nechodí. Len jeho brat a švagriná majú strach, čo s ním bude a či si niekedy nájde nejakú vážnu známosť. Film sa trošku rozbehne, keď si Lars vážnu známosť nájde. Lenže, on za ňu považuje nafukovaciu bábku v životnej veľkosti, a to už majú oňho strach diváci: má sa teraz nuda zmeniť na úchylnú komédiu?
Film nakrútil v roku 2007 Craig Gillespie. Také čosi by sa malo hrať vo Filmovom klube na STV, ak by sa chcel raz tváriť, že reaguje na modernú kinematografiu. Všetko to, čo sa v Larsovom príbehu zdá byť groteskné a surreálne, je nakoniec tým najdojemnejším a najzásadnejším. Celá dedina by mohla byť na hlavu padnutá, keď k Larsovmu dievčaťu pristupuje ako k živej bytosti, tancuje s ňou, modlí sa i večeria, lieči ju v nemocnici. Ale nie. V skutočnosti len zázračne vycítila Larsov hlboký problém s intimitou.
Tak ako Lars, aj film o ňom potrebuje dostať šancu. Krásne rozpráva o spoločnosti, ktorá roky nevedela o pôvode jeho čudáckej povahy nič. A predsa prešla skúškou tolerantnosti a chápavosti.
