Starnúci profesor (František Kovár) sa s mŕtvou manželkou (Lucia Lapišáková) zhovára o tom, aká je staroba nevábna. V inscenácii Posledné mesiace však nájdeme toho nevábneho oveľa viac. Človek môže sotva uveriť, že na niektorom javisku bratislavského divadla sa v roku 2011 vyskytne podobné dielko, v ktorom ošúchaná neatraktívna „scéna" či skôr kulisy vytvárajú pozadie pre tuctový príbeh, aký možno bez väčšej námahy nájsť každý večer na TV obrazovke.
Talianska hra dosiaľ u nás (zrejme nie náhodou) nehraného Furia Bordona, ktorej poznávacími znakmi je rozvláčnosť a statickosť, by dokázala ešte vyznieť ako rozhlasová hra, v divadle však značne nudí a neposkytuje takmer nijaký priestor na dramatické dianie či akciu. Nepomáha ani horlivé nasadenie hercov Kovára a Boublíka, ani drobné nápadíky režiséra Košického, ktorý nám miestami dokonca čosi premieta nad hlavami hercov.
Aktuálny titul Občianskeho združenia Sonet, hosťujúceho na Malej scéne STU, veru nie je divadlom „ducha, duše a tela", skôr je to divadlo premrhanej príležitosti, divadlo staré, neaktuálne a navyše naozaj aj dosť nedivadelné.
