Je dvorným portrétistom Silvia Berlusconiho a jeho rodiny, dôverne ho pozná aj talianska smotánka
Ako ste sa dostali k fotografovaniu Berlusconiho rodiny?
Veľmi jednoducho. Zavolala mi jeho PR agentka. O Berlusconim môžete povedať všeličo, ale jedno je isté - je to dobrý obchodník. Prepáčte, ak sa trochu pochválim, ako dobrý obchodník chcel to najlepšie.
Neváhali ste, či to prijať?
Vôbec nie. Pociťoval som to ako neskutočnú poctu. Ak by sa dalo vrátiť do dvadsiatych rokov do Nemecka, bol by som rád fotil aj Hitlera. Ak by som mohol ísť za Castrom, bol by som viac ako rád.
Nebáli ste sa, že vás budú s ním následne politicky spájať?
Nie, pretože som bol uňho len raz. Nikdy som ho nevolil, nemal som s ním nijaké kontakty. Ako novinárka viete, že robiť s niekým rozhovor ešte neznamená súhlasiť s ním.
Hovoríte, že dobré fotky majú mať svoj príbeh. Aké story vidíte za fotkami Berlusconiho rodiny v jeho sídle?
Je to viac ako story, je to história. Robiť dokumentáciu dôležitých momentov v histórii je podľa mňa samo osebe príbehom. Berlusconi je dôležitý nielen pre Taliansko.
No teraz sa proti nemu vedú veľké demonštrácie. Čo si o tej situácii myslíte? Odíde podobne ako Mubarak, čoho sa talianski demonštranti dožadovali?
Príbehy, ktoré o ňom čítame, nie sú, samozrejme, dobré. No čím hlbšie idem do života, čím viac sa pozerám na to, čo sa deje, tým je pre mňa ťažšie mať na niečo špecifický a vyhranený názor. Mediálna prezentácia Fabrizia Coronu dosť zmenila môj život.
Myslíte Fabrizia Coronu, najslávnejšieho talianskeho paparazza?
Jeho príbeh poznám veľmi dobre. Je pre mňa šokujúce, že nič z toho, čo o ňom čítam v novinách, nie je pravda. Počnúc tým, že nie je fotograf, len agent, ktorý v živote neurobil jediný záber. Vtedy som si povedal, že ak píšu niečo také o tom, čo je okolo nás, ako by som im mal veriť, keď píšu o Afganistane? Môžu nám povedať hocičo. Videli sme, aký bol celý svet šťastný z ľudového hnutia za slobodu v Egypte. A teraz tam majú diktatúru armády. Všetko sa dá vnímať na tisíc spôsobov. Verím len v to, že v nič neverím.
Ale Corona vydiera tých, ktorých nafotil. To vám neprekáža?
Ak je fotka na trhu, môže si ju kúpiť každý, aj ten, čo je na nej.
Nerobí teda podľa vás nič zlé?
Absolútne nie. Hmla okolo neho je väčšia ako to, čo v skutočnosti robí. V jeho prípade sa mieša etické s právnym. Samozrejme, že fotografia muža s milenkou, ktorá následne zničí jeho rodinu, nie je nič pekné, je to však legálne a robia to všetci, aj seriózne časopisy. Aj v tom je sloboda žurnalizmu. Ak začneme obmedzovať tieto klebetníky, budeme obmedzovať všetko.
Taliansko však nie je vnímané ako krajina s nadštandardnou slobodou tlače.
Áno aj nie. Máme šťastie, lebo Berlusconiho supermoc je vybalansovaná silou iných médií stojacich proti nemu. V Taliansku je demokracia, každý si môže hovoriť, čo chce. Veľa časopisov vystupuje proti nemu veľmi ostro.
Vy ste nikdy neboli v pozícii paparazza?
Nikdy. Ale treba povedať, že keď toto pomenovanie použil po prvý raz Federico Fellini vo filme Sladký život, inšpiroval sa skutočným fotografom, ktorého fotky sú dnes veľmi dôležité. Dnes takého fotky vnímame ako podradné, ale sila fotografie je zvláštna, aj fotky nafotené paparazzom sú neuveriteľnou dokumentáciu reality, ktorá sa možno o pár rokov stane veľmi dôležitou, lebo bude vypovedať o tom, čo sa dialo a ako ľudia žili. Ak sa dnes dívate na fotky reálnych paparazzov z päťdesiatych rokov z Ríma, vidíte všeličo úžasné, vidíte históriu.
Indiáni sa báli, že fotografovanie kradne ľudom dušu. Čo kradnete ľuďom vy?
Snažím sa nekradnúť nič. Na 99 percentách mojich fotografií sa ľudia dívajú do objektívu. Je to znak toho, že vedia, že ich fotografujem, že chcú, aby som ich fotil a že sú na to hrdí. Chcem, aby boli protagonistami mojej fotografie.
Prečo nefotíte napríklad krajinky?
Fotím, ale na to obyčajne používam svoj mobilný telefón.
Nepodceňujete teda fotografie robené mobilom?
Celkom určite nie. Hovorí sa, že najlepší fotoaparát je ten, ktorý je stále s vami. A mobil máte vždy so sebou. Už som mal publikovaných aj niekoľko fotiek robených mobilom. Technika je pri fotografii taká dôležitá, až nie je dôležitá vôbec. Podstatné je to, čo chcete povedať. Ak máte niečo zaujímavé, môžete to vyrozprávať čímkoľvek.
Cítite rozdiel, keď fotíte modelky, ktoré sa dokážu pred kamerou prezentovať, a keď fotíte nejakého introvertného spisovateľa?
Áno aj nie. V konečnom dôsledku sa všetci radi fotografujú. Ak niekto súhlasí s fotením, dúfa, že bude na obrázku krajší a zaujímavejší. Ja používam špecifickú techniku – tých, ktorých fotím, milujem. Zaľúbim sa do nich veľmi hlboko a veľmi silne, snažím sa ich zvádzať. Každému, koho fotím, hovorím, aby bol pripravený na najrýchlejšiu a najhlbšiu love story v živote.
Na základe čoho si vyberáte tú najlepšiu fotografiu zo svojich či z cudzích, ak ste napríklad v porote súťaže?
Mladí mi posielajú fotografie, chcú vedieť, čo si o nich myslím. Keď sa ich spýtam, prečo ich urobili, najčastejšie dostanem odpoveď: ja neviem, mne sa to páčilo. Prečo by sa mi malo páčiť niečo, čo sa páčilo vám? To ma nezaujíma. Zaujíma ma to, čo je za fotografiou. Zvlášť amatérski fotografi si myslia, že urobiť peknú fotku stačí. Ale to je ako napísať niekoľko slov do gramaticky správnej vety, ktorá však nedáva zmysel.
Za fotkami pekných žien sa zvyčajne veľký zmysel nehľadá.
To je najväčšia chyba, ktorú robíme. Pri dnešných možnostiach Fotoshopu je urobiť zo ženy krásku tá najjednoduchšia vec na svete. Na fotke môže byť každá chudá a so skvelou pleťou.
Čo hľadáte na ženách vy?
Krásu určite nie. Myslíme si, že krása je nejaká večná a pevne daná kvalita. Ale tak to nie je ani z historického hľadiska. To, čo považujeme za pekné, sa veľmi mení. Dievčatá na starých obrazoch sú iné ako tie, ktoré dnes vnímame ako pekné. Oveľa viac ma priťahuje ich osobnosť.
Čo si myslíte o módnom biznise, v ktorom pracujte?
Nepoznám svet módy veľmi dobre, ja ho len fotím. Život fotografa nie je životom hviezdy, ja som „robotník“. Viem však veľmi dobre, že je to biznis ako každý iný. Rozdiel je len v tom, že okolo ľudí, ktorí napríklad robia stoličky, nie je taká hviezdna „hmla“. Samozrejme, sú tisícky dievčat, ktoré robia všeličo, pričom sa len nazývajú modelkami. Tie možno chodia do klubov, na párty a na jachty. Ale skutočné modelky, a tie ja poznám veľmi dobre, to nerobia. Pretože byť modelkou je taká ťažká robota, akú si ani neviete predstaviť. Ak dievča príde z Bratislavy do Milána, kde nikoho nepozná, bude chodiť od rána z kastingu na kasting, večer od únavy odpadne, druhý deň to isté, a možno po mesiaci dostane nejakú robotu.
Reklamné fotky sú často kritizované za to, že zobrazujú ženy ako niečo, čo sa predáva. Ako reagujete na tieto kritiky?
Žijeme v dobe konzumu, kde je všetko na predaj, všetko sú peniaze. Ak si chcete na webe pozrieť obrázky tsunami, musíte si predtým pozrieť 30 sekúnd reklamy na nejaké auto. Ale je to tak, že ak by ste ju nevideli, nevideli by ste ani tsunami, lebo by médiá nemali peniaze na sprostredkovanie tých fotiek. Snažím sa robiť svoju robotu čestne, bez toho, aby som niekomu kradol sny.
Aký by mal byť podľa vás dobrý reklamný fotograf?
Špeciálne reklamná fotografia musí vedieť veľmi jasne, čo chce povedať a akej špecifickej skupine. Niekedy dostanete od klienta opis aj na dve strany - náš zákazník má rád toto a toto, preferuje toto. Fotografia musí byť potom presne zacielená. Fotograf má byť ako zabijak, ktorý vstúpi nebadane do miestnosti a trafí prvou ranou presne toho pravého. Nie ako ten, čo zdemoluje celú miestnosť, pritom osoba, ktorú chce zabiť, zostane nažive.
