KNIHA: Nicole Kraussová - Dejiny lásky

Ak hľadáte kvalitné čítanie k nedeľnej káve, skúste ukážku z knihy Nicole Kraussovej Dejiny lásky. Vyšla vo vydavateľstve Artforum v roku 2010.

Nicole Kraussová (1974) je americká spisovateľka, narodila sa a žije v New Yorku, USA. Jej druhý román Dejiny lásky vyšiel v roku 2005 a získal niekoľko významných ocenení. V slovenskom preklade Otta Havrillu ho vydalo vydavateľstvo Arforum v roku 2010.

Dejiny lásky si môžete objednať online po kliknutí sem.

PRE TÝCH, KTORÍ NEMAJÚ FLASH, PONÚKAME UKÁŽKU V TEXTOVEJ PODOBE.

Nicole Kraussová - Dejiny lásky

Večer predtým, ako som mal stáť modelom v umeleckej škole, som bol nervózny a vystrašený. Rozopol som si košeľu a vyzliekol si ju. Potom som si rozopol nohavice a dal dole. A tielko. Spodky. V ponožkách som sa postavil pred zrkadlo na chodbe. Počul som, ako na ihrisku na druhej strane ulice kričia deti. Nad hlavou som mal šnúru od žiarovky, ale nepotiahol som ju. Díval som sa na seba vo svetle, ktoré ostávalo. Nikdy som si o sebe nemyslel, že som krásavec.

Mama a tety mi v detstve vravievali, že keď vyrastiem, budem pekný. Bolo mi jasné, že nevyzerám bohvieako, ale dúfal som, že nakoniec predsa len opekniem. Neviem, čo som si myslel: že sa mi zmenšia ušiská, ktoré vytŕčali v nedôstojnom uhle alebo že mi prestanú rásť, zatiaľ čo hlava porastie ďalej? Že sa mi vlasy, ktoré pripomínali záchodovú štetku, narovnajú a budú svetlejšie? Že moja tvár, od ktorej som si naozaj nemohol veľa sľubovať – ťažké žabie viečka, tenké pery –, sa nejako premení na niečo menej poľutovaniahodné? Dlhé roky som sa ráno zobúdzal s nádejou a kráčal k zrkadlu. A robil som to aj vtedy, keď som bol už na akúkoľvek nádej priveľký. Rástol som a nič sa nezlepšovalo. Naopak, v puberte to bolo ešte horšie, lebo som stratil typickú detskú milotu a pôvab. V roku, keď som mal bar micva, ma postihla pohroma v podobe akné, ktorá ma sužovala štyri roky. Napriek tomu som neprestal dúfať. Len čo zmizlo akné, zatrúbili na ústup vlasy, akoby sa chceli dištancovať od mojej nemožnej tváre. Uši, potešené zvýšenou pozornosťou, ktorej sa im takto dostalo, sa akoby ešte väčšmi natiahli do svetla reflektorov. Viečka poklesli – niektoré svaly sa podľa všetkého pridali na stranu uší – a obočie začalo žiť vlastným životom: na chvíľu dosiahlo hádam všetko, čo by od neho človek mohol dúfať, ale potom tieto nádeje ďaleko prekonalo a pripomínalo neandertálca. Dlhé roky som dúfal, že sa to vyvŕbi inak, ale nikdy som sa nepozrel do zrkadla a nezamenil to, čo som v ňom videl, za niečo nereálne. Časom som o tom premýšľal čoraz menej. Potom už takmer vôbec. A predsa. Je možné, že nejaká maličká časť mojej bytosti nikdy neprestala dúfať – ba aj teraz mám chvíle, keď stojím pred zrkadlom so scvrknutým pišulákom v ruke a verím, že krásne chvíle ešte len prídu.
Ráno 19. septembra, keď som sa mal stať modelom, som sa zobudil celý rozrušený. Obliekol som sa, na raňajky som zjedol tyčinku Metamucil, potom som išiel na záchod a čakal. Polhodinu nič, ale optimizmus ma neopúšťal. Potom sa mi podarilo vypustiť zopár bobkov. Plný nádeje som čakal ďalej. Nie je vylúčené, že zomriem, keď budem so spustenými gaťami sedieť na záchodovej mise. Napokon, trávim tam kopu času. A to ma privádza k ďalšej otázke: kto ma uvidí mŕtveho ako prvý?

Umyl som sa vo vani špongiou a obliekol. Čas sa vliekol. Keď som už ďalej nemohol čakať, nastúpil som na autobus a vyrazil cez celé mesto. Novinový inzerát som mal poskladaný do štvorčeka vo vrecku a niekoľkokrát som ho vytiahol, aby som sa pozrel na adresu, hoci som ju vedel naspamäť. Chvíľu mi trvalo, kým som našiel tú správnu budovu. Spočiatku som si myslel, že ide o nejaký omyl. Trikrát som prešiel okolo nej, kým som si uvedomil, že to musí byť ona. Bol to starý sklad. Vchodové dvere boli zhrdzavené a pootvorené len vďaka kartónovej škatuli, ktorá v nich stála. Na okamih som si pomyslel, že ma sem ktosi nalákal, aby ma zabil a okradol. Predstavil som si, ako ležím v mláke krvi na dlážke.

Zamračilo sa a spustil sa dážď. Bol som vďačný za vánok a kvapky na tvári, lebo som si uvedomil, ako málo času mi ešte v živote ostáva. Stál som tam ako vrastený do zeme; nedokázal som ísť ďalej, ale ani sa vrátiť. Nakoniec som začul znútra smiech. Vidíš, aký si smiešny, pomyslel som si. Načiahol som sa za kľučkou na dverách, keď sa vtom prudko otvorili. Vyšlo z nich dievča vo svetri, ktorý jej bol veľký. Potiahla si rukávy. Ruky mala chudé a bledé. Koho hľadáte? spýtala sa. Vo svetri boli maličké dierky. Siahal jej až po kolená a vykúkala spod neho sukňa. Nohy mala holé, hoci bolo chladno. Idem na kurz kreslenia. V novinách som čítal inzerát, ale tuná to asi nebude – zašmátral som vo vrecku kabáta. Ukázala mi smerom hore. Druhé poschodie, prvé dvere vpravo. Ale kurz sa začína až o hodinu. Pozrel som sa hore na budovu. Predpokladal som, že budem blúdiť, a tak som prišiel skôr, povedal som. Chvela sa od zimy. Vyzliekol som si kabát. Nech sa páči, oblečte si ho, lebo prechladnete. Mykla plecami, ale inak sa nepohla. Ruku som mal natiahnutú dovtedy, kým nebolo jasné, že si ho nevezme.

Nemal som viac čo povedať. Boli tam schody, a tak som po nich vykročil. Búšilo mi srdce. Premýšľal som, či sa nezvrtnúť a nevrátiť sa: okolo dievčaťa, po špinavej ulici, cez celé mesto, do svojho bytu, kde ma čakala práca. Som ja len blázon, keď som si myslel, že sa všetci neodvrátia vo chvíli, keď si dám dolu nohavice a ostanem stáť pred nimi nahý! Keď som si myslel, že budú pokojne skúmať moje nohy plné kŕčových žíl, moje chlpaté, ovísajúce knedelach a začnú ich kresliť! A predsa. Nezvrtol som sa. Pridŕžal som sa zábradlia a vyšiel som po schodoch hore. Počul som, ako dážď šľahá do strešného okna. Dnu presvitalo špinavé svetlo. Na konci schodiska sa začínala chodba. V miestnosti naľavo akýsi muž maľoval veľké plátno. Miestnosť napravo bola prázdna. Stál tam kváder potiahnutý čiernym zamatom a okolo neho v nepravidelnom kruhu skladacie stoličky a stojany. Vošiel som dnu, sadol som si a čakal.

Po polhodine začali prichádzať ľudia. Akási žena sa ma spýtala, kto som. Prišiel som na inzerát, odvetil som. Zatelefonoval som a hovoril s nejakou ženou. Uľavilo sa mi, keď som videl, že chápe. Ukázala mi, kde sa mám vyzliecť – v kúte za provizórnym závesom. Postavil som sa tam a ona ho zatiahla. Počul som jej vzďaľujúce sa kroky a chvíľu som tam ešte nehybne stál. Po chvíli som si zobul topánky. Úhľadne som ich postavil vedľa seba. Stiahol som si ponožky a strčil do topánok. Rozopol a vyzliekol som si košeľu; visel tam vešiak, tak som ju naň zavesil. Počul som, ako vŕzgajú stoličky a ktosi sa smeje. Odrazu som už nestál o to, aby ma videli. Najradšej by som bol schmatol topánky, nenápadne sa vytratil z miestnosti, zišiel dolu schodmi a vypadol odtiaľ. A predsa. Rozopol som si nohavice. Vtom mi zišlo na um: čo vlastne znamená „nahý“?

Naozaj to znamená bez spodnej bielizne? Čo ak čakajú, že sa pred nich postavím v spodkoch a ja vyjdem s hompáľajúcim sa, veď viete čím? Siahol som do vrecka nohavíc po inzeráte. NAHÉ MODELY, stálo tam. Nebuď idiot, povedal som si. Nie sú to nijakí amatéri. Keď som mal trenky na kolenách, začul som kroky tej ženy. Všetko v poriadku? Ktosi otvoril okno a v daždi presvišťalo okolo auto. Áno, áno. Hneď prídem. Pozrel som sa dolu. Bola tam maličká škvrnka. Črevá. Nikdy mi neprestanú naháňať hrôzu. Stiahol som si spodky a zmotal do gule.
Pomyslel som si: možno som sem predsa len prišiel zomrieť. Veď či nie je pravda, že som ten sklad ešte nikdy nevidel? Možno sú všade vôkol mňa anjeli. To dievča vonku, jasné, ako som si to mohol nevšimnúť, aké len bolo bledé! Stál som bez pohnutia. Začalo mi byť zima. Pomyslel som si: takto si ťa vezme smrť. Nahého v opustenom sklade. Zajtra Bruno zíde o poschodie nižšie, zaklope mi na dvere, ale nik mu neotvorí. Odpusť, Bruno. Rád by som sa s tebou rozlúčil. Mrzí ma, že som ťa sklamal, keď som napísal iba zopár stránok. Potom mi zišlo na um: moja kniha. Kto ju nájde? Vyhodí ju spolu s ostatnými vecami? Hoci som si myslel, že ju píšem pre seba, pravda bola taká, že som chcel, aby si ju niekto prečítal.

Zavrel som oči a nadýchol sa. Kto mi umyje telo? Kto bude nado mnou odriekať kadiš? Pomyslel som si: matkine ruky. Odtiahol som záves. Srdce mi skákalo až v krku. Vykročil som a žmúriac do svetla som sa postavil pred nich.
Nikdy som nemal veľké ambície.
Raz-dva som sa rozplakal.
Nemal som hlavu na učenie.
Často ma zrádzali slová.
Kým sa iní modlili, ja som len pohyboval perami.
Prosím.
Žena, ktorá mi ukázala, kde sa mám vyzliecť, mi kývla smerom ku kvádru potiahnutému zamatom.
Postavte sa sem.
Vykročil som tam. Na stoličkách s podložkami na písanie sedeli asi dvanásti. Bolo medzi nimi aj to dievča vo veľkom svetri.
Cíťte sa ako doma.
Nevedel som, ktorým smerom sa mám obrátiť. Sedeli v kruhu, kamkoľvek by som sa otočil, vždy musím dakomu otrčiť zadok. Rozhodol som sa, že ostanem tak, ako som. Ruky som spustil k telu a zadíval som sa na škvrnku na dlážke. Zdvihli ceruzky.
Nič zvláštne sa nedialo. Len som cítil pod chodidlami plyš, na rukách sa mi ježili chĺpky, prsty ma ako desať malých závaží ťahali nadol. Cítil som, ako sa mi pod dvanástimi pármi očí prebúdza telo. Zdvihol som hlavu.
Snažte sa nehýbať, povedala tá žena.

Civel som na prasklinu v betónovej dlážke. Počul som, ako ceruzy škrabú po papieri. Chcel som sa usmiať. Telo sa začínalo búriť, kolená sa chveli, chrbát meravel. Lenže. Bolo mi to jedno. Ak bude treba, bude tam stáť aj celý deň. Prešlo pätnásť, dvadsať minút. Potom tá žena povedala: Urobíme si pauzičku a potom začneme znova s inou pózou.
Sadol som si. Postavil som sa. Otočil som sa, takže tí, čo mi predtým videli do tváre, sa mi teraz dívali na zadok. Obracali sa listy papiera. Tak to pokračovalo ďalej, ani neviem, ako dlho. V jednej chvíli som si už myslel, že omdliem. Z nôh sa mi vytrácal cit a znovu sa do nich vracal. Bolesť mi vháňala slzy do očí.

Dajako sa mi podarilo navliecť do šiat. Nemohol som nájsť spodky, ale bol som taký unavený, že som ich ani nehľadal. Zišiel som dolu schodmi, výdatne sa opierajúc o zábradlie. Vybehla za mnou tá žena a zakričala: Počkajte, zabudli ste si tých pätnásť dolárov. Vzal som ich, a keď som si ich strčil do vrecka, nahmatal som tam do gule zmotané spodky. Ďakujem vám. Myslel som to vážne. Bol som vyčerpaný. Ale šťastný.

Rád by som niekde povedal: snažil som sa odpúšťať. A predsa. V mojom živote boli chvíle, ba celé roky, keď ma ovládal hnev. Bol som zlý a sprostý. Do istej miery som si voľkal v zatrpknutosti. Nadbiehal som jej. Stála vonku a ja som ju pozval dnu. Gánil som na celý svet. A on gánil na mňa. Znechutene sme na seba zízali. Zatváral som ľuďom dvere pred nosom. Prdel som, kde sa mi len chcelo. Obviňoval som pokladníčky, že ma okradli o penny, ktoré som stískal v hrsti. A potom som si jedného dňa uvedomil, že som na najlepšej ceste, aby sa zo mňa stal chmuľo podobný idiotom, čo trávia holubov. Ľudia radšej prechádzali na druhú stranu ulice, len aby sa mi vyhli. Bol som ako rakovinový nádor. A aby som bol úprimný: vlastne som nebol nahnevaný. Už nie. Hnev som už dávno niekde nechal. Odložil som ho v parku na lavičku a odišiel som. A predsa. Dlho mi trvalo, kým som sa začal správať inak. Jedného dňa som sa zobudil a povedal som si: Ešte nie je neskoro. Prvé dni boli čudné. Úsmev som si musel nacvičovať pred zrkadlom. Ale vrátil sa mi. Bolo to, akoby som zo seba zhodil balvan. Niečoho som sa pustil a to niečo sa pustilo mňa. O niekoľko mesiacov nato som našiel Bruna.

Keď som sa vrátil z kreslenia, na dverách visel lístok od Bruna. Stálo na ňom: KDE SI? Bol som uťahaný, nechcelo sa mi vyjsť po schodoch a povedať mu to. V byte bola tma, a tak som v chodbe potiahol za šnúru od žiarovky. Uvidel som sa v zrkadle. Vlasy, ktoré mi ešte ostali, mi vzadu stáli ako hrebeň vlny. Tvár scvrknutá, zmraštená ako slivka na slnku.

Padol som do postele oblečený, pravdaže, okrem spodkov. Už bolo po polnoci, keď zazvonil telefón. Strhol som sa zo sna, v ktorom som učil bračeka Jozefa šťať do oblúka. Občas mám zlé sny. Ale tento medzi ne nepatril. Boli sme v lese a do zadku nás štípal mráz. Zo snehu stúpala para. Jozef sa s úsmevom otočil ku mne. Krásny chlapec, plavovlasý so sivými očami. Sivými ako more pod zatiahnutou oblohou alebo ako slon, ktorého som v jeho veku videl na námestí. Videl som ho zreteľne ako živého, stál v lúčoch slnka, v ktorých sa mihotal prach. Neskôr si nik nepamätal, že ho videl, a pretože im nešlo do hlavy, odkiaľ by sa v Slonime vzal slon, nikto mi neveril. Ale ja som ho videl.

V diaľke húkala siréna. A práve keď brat otvoril ústa a chcel niečo povedať, sen sa prerušil a ja som sa zobudil v tmavej spálni. Do okna ťupkali dažďové kvapky. Telefón stále vyzváňal. To bude Bruno. Bol by som sa naňho vykašľal, ale bál som sa, že zavolá políciu. Prečo nezaťuká vychádzkovou palicou na radiátor ako vždy? Tri ťuknutia značia ŽIJEŠ?, dve ÁNO, jedno NIE. Dorozumievame sa tak iba v noci, cez deň lomozí priveľa iných zvukov, a aj tak to nie je spoľahlivé, lebo Bruno zvyčajne zaspí s walkmanom na ušiach.

Odhodil som prikrývku a tackal sa cez izbu. Narazil som do nohy stola. No prosím?! zakričal som do telefónu, ale prerušilo sa spojenie. Zavesil som, zamieril do kuchyne a z kredenca vzal pohár. V potrubí zabublala voda a vyrazila von. Napil som sa a potom som si spomenul na svoju rastlinu. Mám ju už takmer desať rokov. Ledva žije, ale žije. Je skôr hnedá ako zelená. Niektoré časti už zvädli. Ale stále žije a stále sa nakláňa doľava. Aj keď ju otočím tak, že to, čo bolo obrátené k slnku, už nie je obrátené k slnku, zaťato sa nakláňa doľava, a tak uprednostňuje tvorivý čin pred fyzickou potrebou. Zvyšok vody som vylial do kvetináča. Čo vlastne znamená slovo kvitnúť?
Po chvíli zazvonil telefón znovu. Dobre, dobre, povedal som a zdvihol slúchadlo. Nemusíš hneď zbuntošiť celý dom. Na druhom konci linky bolo ticho. Bruno? spýtal som sa.
Je tam pán Leopold Gursky?
Myslel som si, že niekto mi chce niečo predať. Stále mi kvôli tomu volajú. Raz mi zvestovali, že ak im pošlem šek na 99 dolárov, predbežne mi schvália kreditnú kartu, a ja na to, Jasné, rozumiem, a keď sa postavím pod holuba, predbežne je isté, že ma oserie.
Ale ten muž povedal, že mi nič nechce predať. Zabuchol si zvonka dvere. Povedal som mu, že som už na dôchodku. Muž sa odmlčal. Akoby nechcel veriť, že má takú smolu. Volal už iným trom ľuďom, ale nik to nezdvihol. Vonku leje ako z krhly, doložil.
Nemôžete prespať niekde inde? Ráno nájdete zámočníka raz-dva. Je ich tu celá kopa.
Nie, odvetil.
Nuž, ak by vám to robilo... začal, potom sa odmlčal, čakal, že niečo poviem. Nepovedal som nič. Dobre teda. V jeho hlase som začul sklamanie. Prepáčte, že som vás vyrušil.
A predsa nepoložil. Ani ja. Zhrýzal ma pocit viny. Pomyslel som si: načo mám teraz spať? Zajtra budem mať času dosť. Alebo pozajtra.
Dobre, dobre, povedal som, hoci som to vôbec nechcel povedať. Musím pohľadať náradie. To ako keby som hľadal ihlu v kope sena alebo žida v Poľsku. Počkajte chvíľu, vezmem si pero.

Nadiktoval mi adresu, bolo to na druhom konci Manhattanu. Až keď som položil, spomenul som si, že v tejto nočnej hodine môžem čakať na autobus celé veky. V kuchyni som mal v zásuvke vizitku Goldstar Car Service. Niežeby som im dakedy volal. Lenže. Človek nikdy nevie. Objednal som si taxík a v skrini na chodbe som začal hľadať debničku s náradím. Ale našiel som len škatuľu so starými okuliarmi. Bohvie, kde som ich splašil. Zrejme ich niekto predával na ulici s neúplnou porcelánovou súpravou a bábikou bez hlavy. Zavše si nejaké skúsim. Raz som robil omeletu s dámskymi okuliarmi na čítanie. Bola to mamutia omeleta, už pri pohľade na ňu mi zvieralo srdce od strachu. Zalovil som v škatuli a jedny vytiahol. Boli hranaté, telovej farby a sklá mali hrubé hádam pol centimetra. Dal som si ich na nos. Prepadla sa podo mnou dlážka, a keď som urobil krok, povážlivo sa naklonila. Dobadkal som sa k chodbovému zrkadlu. V snahe zaostriť som pristúpil bližšie, ale neodhadol som správne vzdialenosť a narazil som do skla. Zazvonil zvonček. Vždy niekto prikvitne práve vtedy, keď má človek spustené gate. Už idem! zakričal som do domového telefónu. Keď som si zložil okuliare, debničku s nástrojmi som mal rovno pod nosom. Dlaňou som prešiel po otlčenom veku. Potom som zdvihol zo zeme plášť, v zrkadle som si prihladil vlasy a vyšiel som z bytu. Brunov lístok bol stále na dverách. Strčil som si ho do vrecka.

Na ulici stála čierna limuzína so zapnutým motorom, v svetlách jej reflektorov padal dážď. Okrem nej parkovalo na chodníku už len zopár prázdnych áut. Už som sa chcel vrátiť do domu, ale šofér limuzíny stiahol okienko a zavolal na mňa po mene. Na hlave mal purpurový turban. Podišiel som k okienku. To bude nejaký omyl, povedal som. Objednal som si taxík.
To je v poriadku, povedal.
Ale toto je limuzína, ohradil som sa.
To je v poriadku, zopakoval a kývol mi, aby som nasadol.
Limuzínu si nemôžem dovoliť.
Turban sa mykol. Nasadnite, lebo zmoknete, povedal.

Skrčil som sa a vliezol dnu. Boli tam kožené sedadlá, v bare fľaše z brúseného skla. Nikdy by som nepovedal, že je tam toľko miesta. Ledva som počul jemné tóny exotickej hudby, ktoré prichádzali spredu, a hojdavý rytmus stieračov. Auto zamierilo ňufákom do ulice a vyrazili sme do noci. V mlákach sa jagali pouličné svetlá. Otvoril som jednu fľašu z brúseného skla, ale bola prázdna. Pri nej stála fľaštička s mentolovými cukríkmi, napchal som si ich do vreciek. Keď mi pohľad skĺzol nižšie, zistil som, že mám rozopnutý rázporok.
Narovnal som sa a odkašľal si.
Dámy a páni, pokúsim sa byť stručný, boli ste takí trpezliví. Pravdu povediac, som v šoku, prisámbohu, štípem sa do stehien. Česť, o akej som mohol len snívať, cena Goldstaru za celoživotné dielo, takmer nemám slov... Nie je to len sen? A predsa. Nie, nie je to sen. Všetko o tom svedčí. Každučký okamih.
Leteli sme mestom. Bol som už vo všetkých štvrtiach, práca ma zaviedla do všetkých newyorských končín. Poznali ma dokonca aj v Brooklyne, chodil som všade. Odomykal som zámky chasidom. Čiernym. Niekedy som sa dokonca prechádzal len tak pre potešenie, aj celú nedeľu. Raz dávno som sa ocitol pred botanickou záhradou a šiel som si obzrieť rozkvitnuté čerešne. Kúpil som si krekry a pozoroval som tučné zlaté rybky, ktoré sa v jazierku ledva hýbali. Pod stromom sa fotili svadobčania – obsypaný bielymi kvetmi vyzeral, akoby ho, iba jeho, zasiahla fujavica. Naďabil som na chodník, ktorý viedol k tropickému skleníku. Vnútri bol celkom iný svet, vlhký a teplý, akoby tam ostal trčať dych milujúceho sa páru. Na sklo som prstom napísal LEO GURSKY.

Limuzína zastavila. Pritisol som tvár k oknu. Ktorý je to? Šofér ukázal na mestský dom. Bol krásny, k dverám viedli schody a v kameni boli vytesané lístočky. Sedemnásť dolárov, povedal šofér. Siahol som do vrecka po peňaženku. Nič. Do iného vrecka. Nahmatal som Brunov lístok, spodky z odpoludnia, ale nie peňaženku. Strčil som ruku do oboch vreciek plášťa. Nič. Zrejme som ju nechal v tom chvate doma. Potom som si spomenul na honorár za kreslenie. Siahol som rukou pod cukríky, lístok a spodky a vytiahol som ho. Prepáčte, povedal som. Je to trápne, ale mám pri sebe len pätnásť. Priznávam, že som sa s tými bankovkami nelúčil ľahko – nepovedal by som, že ťažko zarobené, bolo v tom čosi iné, trpko sladké. Ale po chvíli turban prikývol a peniaze vzal.

Muž stál pri dverách. Iste nečakal, že sa doveziem v limuzíne, a ja som z nej vyletel ako kráľ zámočníkov. Hanbil som sa a chcel som mu to vysvetliť: Verte mi, nikdy som sa na nič nehral. Stále však lialo ako z krhly a pomyslel som si, že nepotrebuje počúvať, ako som sa tam dostal, ale čo najskôr sa chce dostať do svojho domu. Vlasy mal mokré a pricapené na hlave. Trikrát sa mi poďakoval za to, že som prišiel. Maličkosť, odvetil som. A predsa. Vedel, že chýbalo málo, a nebol by som tu.

Bola to dômyselná zámka. Muž stál nado mnou, svietil mi baterkou. Dážď mi tiekol za krk. Cítil som, aké je dôležité, aby som tú zámku otvoril. Čas bežal. Robil som, čo sa dalo, ale nešlo to. A potom sa mi rozbúšilo srdce. Otočil som kľučkou a dvere sa otvorili.

Stáli sme v hale, premočení do nitky. Muž si vyzul topánky, tak som sa vyzul aj ja. Znovu mi poďakoval a odišiel sa preobliecť do suchých šiat a zavolať mi auto. Snažil som sa protestovať, povedal som, že môžem počkať na autobus alebo zamávať na taxík, ale o niečom takom nechcel ani počuť, keď tak leje. Nechal ma v obývačke. Zašiel som do jedálne a z nej som videl izbu plnú kníh. V živote som nevidel toľko kníh na jednom mieste, iba ak v knižnici. Zamieril som ta.

Aj ja rád čítam. Raz za mesiac chodím do miestnej pobočky. Sebe vyberiem román, Brunovi, ktorý má sivý zákal, audioknihu. Spočiatku bol veľmi nedôverčivý. Čo ja s tým? povedal a hľadel na škatuľu s kompletným súborom Anny Kareninovej, akoby som mu podával klystír. A predsa. O jeden-dva dni si robím svoje, keď vtom zhora zareve akýsi hlas: VŠETKY ŠŤASTNÉ RODINY SA PODOBAJÚ, skoro som padol na zadok. Potom už počúval všetko, čo som mu priniesol, pričom mal hlasitosť na maximum a vracal mi to bez akéhokoľvek komentára. Raz poobede som mu z knižnice priniesol Joyceovho Ulyssa. Na druhý deň ráno sedím na záchode, keď zhora zaburáca: MAJESTÁTNY, MOHUTNÝ BUCK MULLIGAN. Počúval to celý mesiac. Keď niečom poriadne nerozumel, zvyčajne pásku zastavil a pretočil ju naspäť. NEVYHNUTNÁ MODALITA VIDITEĽNÉHO. ASPOŇ TO. Stop, pretočiť. NEVYHNUTNÁ MODALITA VIDITEĽNÉHO. ASPOŇ TO. Stop, pretočiť. NEVYHNUTNÁ MODALITA. Stop, pretočiť. NEVYHNUTNÁ MODALITA. Stop. NEVYH. Keď sa blížil dátum vrátenia, chcel ho predĺžiť. To som mal už jeho zastavovania a pretáčania plné zuby, a tak som zašiel do Wizu a kúpil som mu walkman Sony, ktorý teraz vláči všade so sebou pripnutý k opasku. Pokiaľ viem, jednoducho sa mu páči írsky prízvuk.

Aby som tam nestál len tak, prezeral som si poličky na stene. Zo zvyku som sa pozrel, či tam nemá niečo od môjho syna Isaaca. Pravdaže mal. A nie jednu, ale hneď štyri knižky. Prstom som prešiel po ich chrbtoch. Zastavil som sa na Sklenených domoch a vytiahol som ju z police. Krásna kniha. Poviedky. Už ani neviem, koľkokrát som ich čítal. Najlepšia je titulná, hoci mám rád všetky. Lenže táto je výnimočná. Nie výnimočná, ale zvláštna. Je krátka, no vždy pri nej plačem. Je o anjelovi, ktorý býva na Ludlow Street. Kúsok odo mňa, naproti Delancey. Býva tam tak dlho, že si už ani nespomínam, prečo ho Boh vyslal na zem. Každý večer sa nahlas rozpráva s Bohom a každý deň čaká na Jeho odpoveď. Aby si skrátil čas, prechádza sa po meste. Spočiatku nad všetkým žasne. Začne zbierať okrúhle kamienky. Učí sa ťažkú matematiku. A predsa. Každým dňom ho krása sveta ohromuje menej a menej. V noci nespí, leží a počúva kroky vdovy, ktorá býva v byte nad ním, a každé ráno stretne na schodoch starého pána Grossmarka, ktorý sa celé dni motká hore-dolu po schodoch a mrmle: KTO STE? Zatiaľ nikdy viac nepovedal, len raz, keď sa odrazu obrátil k anjelovi, ktorý prechádzal po schodoch okolo neho, a spýtal sa Kto som?, čo anjela, ktorý sa nikdy s nikým nerozpráva a nik sa nerozpráva s ním, natoľko vykoľají, že nepovie nič, ani len Ste pán Grossmark, človek. Čím viac smútku vidí, tým väčšmi sa začína v srdci obracať proti Bohu. Túla sa nočnými ulicami a pristavuje sa pri každom, kto sa chce vyrozprávať. A to, čo si musí vypočuť, je naňho priveľa. Nejde mu to do hlavy. Keď sa pýta Boha, prečo ho stvoril takého neužitočného, v snahe zdržať príval hnevlivých sĺz sa mu zlomí hlas. Nakoniec sa s Bohom celkom prestane rozprávať. Raz v noci naďabí pod mostom na nejakého muža. Pijú spolu vodku, ktorú mal chlap zabalenú v hnedom papierovom vrecku. A pretože sa anjel opije a trpí samotou a hnevá sa na Boha a pretože cíti naliehavú ľudskú potrebu niekomu sa zdôveriť, hoci netušil, prečo je to tak, povie mužovi pravdu: že je anjel. Muž mu neverí, ale anjel trvá na svojom. Muž mu povie, aby mu to teda dokázal, a tak si anjel napriek zime vyhrnie košeľu a ukáže mu na hrudi dokonalý kruh, znamenie anjela. Ale chlapovi to nič nehovorí, anjelské znamenia nepozná, a tak povie Ukáž mi niečo, čo vie len Boh, a anjel, naivný ako všetci anjeli, namieri na muža prst. A pretože si chlap myslí, že anjel klame, vrazí mu päsťou do brucha, až sa anjel dotacká na koniec móla a spadne do tmavej rieky. Utopí sa, lebo anjeli nevedia plávať.

Stál som sám v izbe plnej kníh a v ruke som držal synovu knihu. Bola polnoc. Po polnoci. Pomyslel som si: chudák Bruno. Teraz už najskôr volá do márnice a pýta sa, či tam nedoviezli starca, ktorý mal v peňaženke kartičku so slovami: VOLÁM SA LEO GURSKY, NEMÁM PRÍBUZNÝCH, ZAVOLAJTE, PROSÍM, NA CINTORÍN PINELAWN, V ŽIDOVSKEJ ČASTI TAM MÁM HROB. ĎAKUJEM VÁM ZA LÁSKAVOSŤ.

Otočil som knihu, aby som sa pozrel na synovu podobizeň. Raz sme sa stretli. Nestretli, ale stáli zoči-voči. YMCA na Deväťdesiatej druhej ulici mu usporiadala čítačku. Lístky som si kúpil štyri mesiace vopred. Koľkokrát som si predstavoval naše stretnutie! Stretnutie otca so synom. A predsa. Vedel som, že sa to nikdy nestane, nie tak, ako by som chcel. Zmieril som sa s tým, že sa musím uspokojiť s úlohou obyčajného diváka a poslucháča. Ale keď začal čítať, niečo mi zišlo na um. A po skončení som odrazu len stál v rade a roztrasenými rukami som mu podával papierik, na ktorý som napísal svoje meno. Pozrel naň a podpísal sa do knihy. Chcel som mu niečo povedať, ale nevydal som ani hláska. Usmial sa a poďakoval mi. A predsa. Ani som sa nepohol. Želáte si ešte niečo? spýtal sa. Zamával som rukami ako krídlami. Žena stojaca za mnou sa na mňa netrpezlivo pozrela a pretisla sa dopredu, aby ho pozdravila. Mával som rukami ako blázon. Čo mohol robiť? Podpísal sa žene do knihy. Všetci sa rozpačito dívali na mňa. Ruky mi ďalej tancovali. Ľudia stojaci v rade ma musel obísť. Sem-tam sa na mňa s úžasom pozrel. Raz sa na mňa usmial, ako sa človek usmieva na idiota. Ale moje ruky sa mu vytrvalo snažili všetko povedať. Či aspoň toľko, koľko stihli, kým ma ochrankári neschmatli za lakte a nevyviedli von.

Autor: Nicole Kraussová, vydavateľstvo Artforum