Svetoznámy autor Dity Saxovej či Modlitby pro Kateřinu Horovitzovou podľahol rakovine. Mal 84 rokov.
„Keď som sa po vojne vrátil z troch koncentračných táborov, nikto neveril môjmu rozprávaniu o tom, čo sa tam dialo. Zistil som, že jediná cesta, ako to zverejniť, je napísať to," povedal pre SME pred poldruha rokom Arnošt Lustig, ktorý v sobotu zomrel v Prahe vo veku 84 rokov.
Prežil lágre v Terezíne, Osvienčime a Buchenwalde ako mladý chlapec. Keď sa mu nakoniec zázrakom podarilo utiecť z transportu smrti do Dachau v apríli 1945, nemal ešte ani devätnásť rokov. Aj tak sa rodia spisovatelia.
A nie hocijakí, bol laureátom Ceny Americkej akadémie umení a Ceny Franza Kafku, jeho meno sa objavovali medzi kandidátmi na Medzinárodnú Man Bookerovu či Pulitzerovu cenu a viackrát ašpiroval na vstup do spoločnosti „nobelovkárov".
„Najbližšie som bol k Nobelovej cene v roku 2002, keď sme boli rovnocenní súperi s maďarským spisovateľom Imre Kertészom, ktorý ju nakoniec získal."
Žiadna cena písanie nezlepší ani nezhorší
Rozhodovaním o udeľovaní literárnych pôct sa však príliš nevzrušoval („moje písanie žiadna cena nezlepší ani nezhorší"), skôr ho trápila neustála pochybnosť o hodnote vlastného diela. Tvrdil, že ho preverí až čas, sám si polovážne určil hranicu päťdesiatich rokov. Minimálne jeho Démanty noci z roku 1958 už v tomto Lustigovom náročnom teste uspeli.
Možno aj preto do svojich nových vydaní často dopisoval nové pasáže. „Ale sú knihy, kde nemením ani slovo, lebo viem, že už by som to nedokázal lepšie."
Hoci väznenie v koncentrákoch predurčilo jeho prechod z novinárskej na spisovateľskú dráhu, aj jej večnú tému, vždy tvrdil, že nepíše len o lágroch, ale o ľuďoch v situáciách medzi životom a smrťou. O človeku, o objavovaní jeho túžob a schopností, o jeho konaní pod tlakom. „My dodnes nechápeme a nevieme si predstaviť, čo môže urobiť človek človeku."
Arnošt Lustig patrí do takzvanej druhej vlny vojnovej prózy, kde sa už autori nesústreďujú na faktografické záznamy – príkladom takého písania je napríklad aj u nás známy Talian Primo Levi (a aj on stal spisovateľom pod dojmom otrasnej skúsenosti z Osvienčimu).
„Moje prózy nie sú spomienkami, ale pokusom o portrét, panorámu určitej doby a ľudí," zdôraznil v spomínanom rozhovore. „Ale musí to byť zároveň zaujímavé a mať formu príbehu."
Život je to, čo máme
Napriek tomu vždy, keď dopísal novú knihu, sa mu podľa vlastných slov ťažko spalo. „Pretože viem, že je to pravda, aj keď je to len pravda v literatúre.
"Debutoval v roku 1957 knihou Noc a naděje, a už o rok sa preslávil zbierkou poviedok Démanty noci (podľa jednej z nich nakrútil Jan Němec nemenej slávny film). K nim v šesťdesiatych rokoch pridal ďalšie dve vrcholné diela Modlitba pro Kateřinu Horovitzovou a Dita Saxová.
Práve v súvislosti so známym výrokom Dity Saxovej, že „život nie je to, čo chceme, ale to, čo máme", sa často uvádza, že vystihujú aj autorov postoj k životu. Určite však nie v zmysle odovzdanosti a rezignácie, naopak, Lustig, vyzbrojený prežitou skúsenosťou holokaustu, si vážil a naplno a s radosťou prežíval každý deň.
„Akoby v sebe cítil náhrobky tých miliónov mŕtvych, to ho hnalo dopredu, lebo mal pocit, že oni umreli namiesto neho," povedal v televíznom dokumente publicista Karel Hvížďala.
Úspešná kvalita
Po okupácii Československa v roku 1968 sa rozhodol emigrovať a po Juhoslávii a Izraeli zakotvil v Spojených štátoch, kde sa stal profesorom Americkej univerzity vo Washingtone. „V kurzoch tvorivého písania študentom hovorím, že úspech nemožno stotožňovať s kvalitou. Úspech môže dosiahnuť aj to, čo kvalitu nemá, a naopak, niečo, čo je veľmi kvalitné, je často neúspešné."
Práve on je však symbolom toho ideálneho spojenia kvality s úspechom. Pravda, u nás si naň po emigrácii musel dvadsať rokov počkať. Jednou z prvých kníh, ktoré po revolúcii opäť „oživili" indexových autorov, bola aj kniha Veľká trojka s ukážkami tvorby českých exilových velikánov Lustiga, Kunderu a Škvoreckého.
Do Česka sa po páde komunizmu vracal často. Z Ameriky, i z mnohých ciest po svete, ktorých sa nevzdal ani v posledných rokoch, keď už bol vážne chorý. Vitalitu a dobrú náladu nestrácal do záverečných chvíľ.
Akoby nechcel uveriť tomu, čo kedysi povedal: „Človek má takú zvláštnu povahu, že neverí v to najhoršie, čo sa stane, že verí v tú lepšiu možnosť. Ale tá sa, žiaľ, veľmi často nesplní."
Ty bejku!
„S Arnoštom som sa intenzívnejšie stretával len v posledných rokoch, no aj to stačilo na množstvo veselých príhod,“ spomínal včera pre SME na Lustiga predseda českého PEN klubu, spisovateľ a pesničkár Jiří Dědeček. Aj on patril k ľuďom, ktorým sa od neho dostalo priateľskej pocty vo forme oslovenia: Ty bejku!
Takmer pravidelným rituálom bolo pri stretnutiach na ulici Lustigovo lamentovanie ohľadne členských príspevkov do PEN klubu. „Ty ku mne vôbec nechoď, ty bejku! Deväťtisíc mesačne, ja starý a chorý človek, kde to mám vziať? Ale Arnošt, len deväťsto a ročne, odpovedal som mu. A on sa len potmehúdsky usmieval,“ hovorí Dědeček. „Samozrejme, bolo to všetko inak, bol po každej stránke nesmierne veľkorysý.“
Pravda, tá veľkorysosť mala aj záhadnejšie stránky. Napríklad pri spisovateľskom zájazde vlani do Argentíny sa udiala vec, ktorej Dědeček dodnes nerozumie. „Pri prechádzkach po Buenos Aires sa odrazu zastavil pred obchodom s dámskou bielizňou a povedal: Bejku, ja ti tu musím kúpiť ponožky. Nepomohlo nič, vošiel dnu a kúpil mi biele dámske ponožky s leopardím vzorom. Nosí ich dcéra.“
Aj na tom zájazde bol nesmierne vitálny, hoci mal za sebou už niekoľko chemoterapií. „On tam prišiel o niečo skôr, a keď som uťahaný vystúpil z lietadla, povedali mi, že si ešte odskočil do Patagónie. Ďalších šesť hodín letu. Tá choroba sa ho do poslednej chvíle akoby netýkala.“
(ba)
