O svojej úlohe rozprával COLIN FIRTH na tlačovej konferencii na festivale v Berlíne, kde mal film Kráľova reč špeciálnu projekciu.
Ako sa vám spolupracovalo s kolegami Helenou Bonham Carterovou a Geoffreyom Rushom?
„Keď scenár, režisér a herci dohromady ladia, stanú sa závislí jeden od druhého. V dobrom zmysle slova: nikto nemusí nikomu nič vysvetľovať, skrátka len intuitívne reaguje na kolegov a využíva ich energiu. Mal som to tak s Geoffreyom, s ktorým som bol naozaj veľmi zladený, akoby sme surfovali na rovnakej vlne. A to isté platí aj o Helene. Z filmu tak môžete cítiť istú dynamiku, ktorá medzi nami fungovala.“
Môžete byť konkrétnejší?
„To, čo považujete za výkon jedného herca, je v skutočnosti efekt reakcie jeho kolegu. Napríklad scéna z Wembley má silu sama osebe, ale najväčší emocionálny zásah, skutočnú ranu priamo do srdca dostanete, až keď sa skončí a ukáže sa tvár kráľovnej. Je to pár sekúnd, ale povie to viac, než všetko predchádzajúce.“
Čo bolo na vašej úlohe najťažšie?
„Z látky, ktorá má toľko jemných línií a vrstiev, ťažko vyberiete len jednu. Osobne som mal asi najväčší strach z opisu kráľovho detstva, respektíve škôd, ktoré na ňom napáchalo. Vedel som, že tam tá informácia v nejakej forme zaznieť musí, ale desilo ma, že môžeme ľahko skĺznuť k sentimentalite a tá zničí všetko, čo sme tak zložito stavali.“
Evidentne sa tak nestalo. Ako ste to dokázali?
„Súhlasil som, že kráľove detské traumy do deja zaradíme, ale dlho som sa bránil tomu, aby som ich musel oznamovať práve ja. Chcel som sa vyhnúť sebaľútosti, nik iný to však rozprávať nemohol. Tak sme sa so scenáristom i režisérom sústredili na to, aby sme tragiku vybalansovali humorom a iróniou. Bola to drina, ale vyplatila sa.“
Autor: Tereza Spáčilová, MF Dnes