Výtvarník Vladimír Popovič je hostiteľ, rozprávač, oslavovateľ a predavač momentov, na ktoré sa nedá zabudnúť.
„Moje vystúpenie sa končí,“ hovorí Vladimír Popovič na poschodí galérie Danubiana v Bratislave, „povedal som si, že sa teda namaľujem, ako odchádzam z tej scény veľkého maratónu zvaného orgazmus preč.“ Vonku fúka a na Dunaji sa robia vlny. Priestor, ktorý nepozná čas. Iba divák a diela jedného z najvýznamnejších predstaviteľov našej výtvarnej scény.
Nebáť sa milovať
Kto ho nepozná, mohol by z prvej vety cítiť nostalgiu, melanchóliu. Veď aj samotný názov celej výstavy sa volá Déja vu. Čosi, čo už bolo. Ale Déja vu je predsa aj mikrosvet, ktorý akoby sa vrátil z ďalekého neznámeho miesta späť do reality.
Kto však Popoviča pozná, vie, že v jeho slovách nie je nič z ľútosti. Je v ňom chytľavá irónia, večná hra a vášeň. Je na svojej loďke. Tu ešte hmatateľnejšie ako na ktoromkoľvek inom mieste. Je ohromné byť tam s ním. S jeho Milencami milencov, Hviezdami hviezd a Alejami alejí. S človekom, ako píše v katalógu Beata Jablonská, ktorý má schopnosť „nebáť sa milovať obchodníkov s dažďom, futuristov, mystifikátorov a ľudí s prázdnym husľovým puzdrom“.
Kto ešte poskladá loďku?
„Prvá vystavená loďka vznikla v polovici 60. rokov. Pôvodne to mala byť moja diplomovka. Pamätám si, ako mi vraveli, že s tým predsa nemôžem končiť vysokú školu,“ hovorí s úškrnom, „dnes tie loďky vlastní aj Národná galéria.“
Papierová loďka je pre Popoviča akýmsi rodovým znakom. Ani to tak neplánoval, vraj ani veľmi nechcel, proste sa to stalo. Ak nepoznáte jeho rané diela s papierom, akcie, spoluprácu na filme Slávnosť v botanickej záhrade, gumipušky a bezhlavých milencov, isto ste už videli loďku.
„Predstavuje čosi zraniteľné, pominuteľné, krehké. Hocičo ju môže zničiť. Tak ako civilizáciu, kultúru. Je to desivé a práve preto si treba uvedomovať, že si ich musíme vážiť, starať sa o ne, dávať pozor – inak tu zostaneme ako zvery,“ hovorí.
A aby sa tak nestalo, hneď na začiatku je na stenách aj praktický návod – papierové reliéfy s presným postupom - ako si zložiť loďku. Mimochodom, pamätáte si ešte, ako sa to robí?
Čo všetko chce povedať
Nielen loďka sa vracia ako Déja vu do Popovičových obrazov. Veď aj spomínaný odchod z maratónu zvaného orgazmus odkazuje na jeho príchod, na obraz zo 60. rokov, na časy elektrickej vášne, keď prišiel mladý „chalan“ zo Spiša na bratislavskú šupku s husľovým puzdrom pod pazuchou. A tak, ako nezabúda na postup skladania papiera, nezabúda na svoj kraj, o čom hovorí ďalší z obrazov. Nemá rád, keď sú jeho sny na predaj. On sám ich však predáva rád – sny, túžby, témy, momenty, situácie, ktoré je ťažké odfotiť, lebo trvajú príliš krátko.
Namaľovať šesť obrazov
„Raz som si povedal, že by som v živote chcel namaľovať šesť obrazov, ktoré by si ľudia zapamätali. Doteraz sa mi podarili iba dva z nich. A keď si prezerám staré zápisníky, s hrôzou zisťujem, akú kopu vecí som ešte nenamaľoval,“ opisuje s úsmevom.
Kóduje do svojich diel symboly, ako on hovorí, asociačné hniezda, abecedu, ktorú si postupne nazbieral. Začínal vraj iba s vodou, plotom a kopcom z detstva. Teraz spája písmená do viet. „Je ohromné zistiť, že môžem povedať hoci len holú vetu. A neskôr dať za tú vetu tri bodky alebo jediným znakom všetko poprieť. Možností je veľmi veľa. Jeden ľudský život je iba jediná bodka v tých možnostiach.“
Jednou z tých bodiek, z možností, je v Popovičovej tvorbe vzťah. Vzťah muža a ženy. „Nič iné ma nezaujíma viac ako toto,“ hovorí, „moji milenci sú bez hláv. Nepotrebujú ich. Keď ste zamilovaní, môžete mať iba deku a fľašu minerálky a prežijete, ste šťastní a hviezdy sú na správnych miestach. Som obdivovateľ týchto vecí. Veľké témy nepotrebujem,“ dodáva. Ale, je vôbec možné to, keď dvojica „zakladá novú civilizáciu“, nepovažovať za veľkú tému?
Veľká inventúra
Podliehame osobným inventúram – každý niekedy inokedy a úplne iným spôsobom. Popovič sa v rámci jednej nakreslil ako človekopes, svojej milej dal ďalší zo svojich znakov – ústa a nad to namontoval vodováhu. Netreba ísť blízko, aby divák vedel, že všetko je tak, ako má byť. Popovič „to“ vie tiež.
Úderne, priamočiaro, ironicky aj mnohovýznamovými okľukami, v ktorých sa dá blúdiť spolu s jeho nočnými chodcami, otvorenými očami sa dotýkať tmy alejí a vyznávať obdiv ženám. „Tak si to predstavujem, že na mojom hrobe v Strážkach bude gumipuška a v kameni bude vytesaný nápis: Ženy sú krásne. Vladimír Popovič. A bol by som rád, keby tam chodili milenci. A môžu tam pokojne aj čúrať.“
Výstava Vladimíra Popoviča Déja vu, ktorá sa v nedeľu končí, je ohromnou oslavou, z ktorej sa nedá vyspať. Ostáva v hlave natrvalo ako celkom nový znak k abecede, ktorú už poznáme.
Človekopes
Predčitateľka a kúzelník
Milenci s ID
