Vyzerá to ako rozprávka alebo absurdný sen. No nie je. Bibliotheque Pascal je realistický film o rumunskej prostitútke v anglickom klube.
Nevieme odhadnúť, ako veľmi môže byť príťažlivý film, ktorý sa volá Bibliotheque Pascal. Meno dostal podľa nočného klubu v Liverpoole, alebo povedzme rovno – bordelu, kde pracovala mladá, slobodná mamička Mona. Keď sa vrátila domov do Rumunska a rozprávala, čo všetko sa jej tam stalo, ani veľkorysý sociálny pracovník jej nechcel uveriť.
V Bratislave nedopadol tento film dobre. V meste, kde už po zatvorení Charlie Centra nie je takmer žiadne malé kino, sa hrá len raz za dva týždne. A po tých dvoch týždňoch možno z programu zmizne. Mona má ozaj nepredstaviteľnú smolu.
RECENZIA/FILMBibliotheque Pascal
Scenár a réžia: Szabolcs Hajdu
Kamera: András Nagy. Hudba: Bumt Friedman, Atom, Flanger. Strih: Péter Politzer
Hrajú: Orsolya Török-Illyés, Oana Pellea, Razvan Vasilescu, Ion Sapdaru, Andi Vasluianu, Shamgar Amram
Premiéra v SR: 17. februára
Desdemona z klubuBibliotheque Pascal bol vlani v hlavnom programe Berlinale a v Maďarsku ho vyhlásili za film roka. Nakrútil ho maďarský režisér Szabolcs Hajdu, nie však doma, ale v Rumunsku. Tam istý čas žil a urobil si prieskum, že Rumuni sú najviac migrujúcim národom v Európe a že najviac cestujú do Anglicka.
„Nádej, že zmena prostredia so sebou prinesie aj vnútornú zmenu, je len ilúziou. Predstavy a mýty o Západe sa rýchlo obnažia a my si uvedomíme, že zlé počasie je zlé počasie a účty sú účty, kdekoľvek sme,“ vraví Szabolcs Hajdu.
V jeho filme však nie je emigrácia rozmarom, možno je len neuváženým krokom, ktorý sa svojou mierou neistoty nelíši príliš od cirkusantského spôsobu života. Mona svoju pozíciu prostitútky prežíva nesmierne dramaticky, svoj osud si pripodobuje osudu Jany z Arku či Desdemony, a nakoniec pochopí, že je jedno, či človeka zneužívajú primitívnymi tradíciami v jeho rodnej dedine, alebo sofistikovanými spôsobmi v modernom klube veľkomesta. Vždy je to zneužívanie.
Zodpovedná osobaSzabolcs Hajdu pred piatimi rokmi zažiaril s filmom Biele dlane. Prejavila sa v ňom minulosť jeho brata: je to príbeh o vrcholovom gymnastovi a jeho novom pokuse o kariéru po emigrácii do Kanady. Bol to inteligentne a hlboko vyrozprávaný príbeh, nakrútený so vzácnym talentom využiť, že film tvoria svetlo, tma, ticho aj zvuk. A keďže to bolo rozprávanie zo socializmu, Hajdu sa mohol dotknúť surrealizmu.
Vo filme Bibliotheque Pascal s ním zaexperimentoval ešte viac, a tak je to vlastne sociálny triler vo forme, ktorá má rovnako blízko aj k rozprávke alebo k absurdnému snu.
Taká voľba režiséra môže veľmi ľahko presiahnuť imaginačné schopnosti diváka, a z tohto pohľadu sa aj dá pochopiť, prečo sa Bibliotheque Pascal hrá tak málo. No nezabudnime, že Hajdu chcel hovoriť o ilúziách. Kto prejde celou touto nezvyčajnou filmovou jazdou, zažije krásne rozuzlenie.
Nezáleží na tom, či sa Mona dostala k práci prostitútky z nevyhnutnosti, alebo naivity, či ju ovládala nespútaná fantázia, alebo vedomý sebaklam. Vždy sa môže sama rozhodnúť, či zo seba spraví obeť, alebo zodpovednú osobu. To je odhad, ktorý Szabolcs Hajdu bezpečne vyvodil z reality.
