Často hodnotíte rôzne fotografie. Je ťažké vybrať tú najlepšiu?
„Vždy. Vidíte veľa fotografií, vyberiete tie silné, poviete prečo, ale to isté urobia aj ostatní porotcovia. A tak nasledujú dlhé debaty.“
Ktoré z fotografií našich autorov boli pre vás dobré?
„Boli veľmi rôznorodé. Oveľa viac ako som predpokladal. Jedna séria bola napríklad z Holandska, ďalšia z posilňovne, z oceľových tovární v Rusku, jedna bola vtipná, ďalšia veľmi vážna, hĺbavá. O tej víťaznej môžem povedať, že je veľmi dômyselná a má nádherný príbeh. Spojilo sa v nej niekoľko faktorov, ktoré považujem za veľmi dôležité.“
Zaujala by aj na svetových súťažiach?
„V každom prípade. Témou aj spôsobom, ako je urobená.“
Počas roka vidíte množstvo fotografií, koľko z nich si pamätáte?
„Dobré fotografie v človeku zostávajú nastálo. Keď sa pozerám na nové, automaticky ich porovnávam s tými uloženými v mysli, či sú tiež natoľko silné.“
Ktoré fotografie takto nosíte v hlave?
„Tie, ktoré sú úzko späté so spomienkami. Je tam fotografia môjho otca, mojich detí. Sú to obrazy toho, čo je v živote nenahraditeľné. Ale tiež sú tam historické fotografie, ktoré mali vplyv na môj život, fotografie z rôznych svetových konfliktov, lebo majú vplyv na životy nás všetkých. Je ich veľmi veľa. Včera som napríklad zbadal fotku, ktorá je presne ,to’. Je to fotka jedného priateľa. Jeho deti sa na nej držia za ruky a vychádzajú z lesa do ostrého svetla. Nádhera, je v tom veľa nevinnosti, zraniteľnosti.“
Pamätáte si, ako ste prežívali súťaže, keď ste stáli na opačnej strane?
„Keď som začínal v novinách, oddane som chcel, aby ľudia poznali, že som to ja, kto odfotil tento alebo tamten záber. A potom, keď sa to stalo, bol to úžasný pocit. Najmä, keď je človek mladý. Preto rozumiem, aké dôležité sú tieto súťaže pre fotografov.“
Nerozhoduje často exotickosť lokality?
„Uvedomujem si, že nie všetky redakcie majú možnosť vyslať fotografov do oblastí, kde sa práve niečo rozhodujúce deje. Zastávam názor, že správny fotograf môže urobiť skvelú fotografiu kdekoľvek. Záleží na tom, ako vníma okolie.“
Vy ste začali fotiť pre noviny. Ako k tomu prišlo?
„Môj otec bol nadšený amatér a raz mi požičal fotoaparát. Išiel som von a fotil som pobrežie, priateľov, rôzne kapely. Potom ma zamestnali v lokálnych novinách – varil som čaj (smiech). A presne na osemnáste narodeniny blízko nás vypukol požiar. Bol som tam skôr ako iní, fotky boli dobré, a tak mi ponúkli miesto fotografa.“
Neskôr ste pracovali pre veľké denníky, no rozhodli ste sa pre prácu fotoeditora. Prečo?
„Mal som dvadsaťštyri, keď som išiel do Afganistanu. Vtedy je človek veľmi odhodlaný, myslí si, že všetko zvládne. Cítil som ohromnú vášeň pre rozprávanie príbehov. Veľa mojich priateľov to stále cíti a fotografuje, ale dosť rýchlo som si uvedomil, že chcem byť radšej editorom. Úprimne povedané, moji priatelia boli lepší ako ja. Nemyslím si, že som bol zlý, naopak, moje fotky sa páčili, ale začala ma lákať možnosť byť na druhej strane. Navyše, byť stále v strehu ako fotograf aktualít je namáhavé, stále ste pod tlakom.“
Ako prišlo to rozhodnutie stať sa editorom?
"Myslím, že prvýkrát to bolo, keď som sa chystal na dovolenku. Išli sme s priateľmi lyžovať. Už som mal všetky veci pripravené v aute, ale na niečo som zabudol. Vrátil som sa späť do bytu a v tej chvíli zazvonil telefón. Vedel som, že to bude z novín a niekam ma budú chcieť vyslať. Bolo to po prvý raz, čo som zaváhal so zdvihnutím telefónu. Absolútne ma to šokovalo. Vždy som sa predsa hnal za akýmkoľvek príbehom, za každým miestom, kam ma poslali. Nechápal som to. Naozaj to bol telefonát z práce a na dovolenku som neodišiel. Išiel som fotiť. Netrápilo ma to, ale trápil ma ten moment zaváhania, keď som mal zdvihnúť slúchadlo. To zaváhanie, pochybnosť, vo mne ostala. Krátka, ale predsa. A keď ste fotografom, ktorý musí byť v pohotovosti nepretržite, nesmiete mať ani jednu pochybnosť."
Ako vnímate otázku etiky? Kedy sú fotografie pre vás už príliš "krvavé", nehumánne?
„Deň, keď bola na stole otázka, čo sa dá zniesť a čo je už príliš, považujem za svoj skutočný prvý deň editora v novinách Sunday Times. Vtedy na futbalovom zápase na smrť ušliapali niekoľko ľudí. V takýchto situáciách treba byť veľmi citlivý. Je potrebné ukázať vážnosť situácie, ale vcítiť sa do roly príbuzných. Nedokážem si predstaviť, že by si kúpili noviny a na obálke zbadali niekoho mŕtveho zo svojej rodiny. To je neakceptovateľné.“
Ste viceprezident známej agentúry Getty Images. Cítite sa viac ako manažér alebo skôr ako fotograf?
„Keď sa ma ľudia pýtajú, čo vlastne robím, stále hovorím, že som fotograf. Mám šťastie, že každé ráno sa zobúdzam s tým, že mám rád svoju prácu. Živo si pamätám na rozhovor s kolegom, keď sa už Getty Images vyprofilovala na stabilnú úroveň a spýtal som sa ho: Čo teraz? A on mi povedal, rob to, čo chceš. Tak vznikol projekt pre fotoreportérov, na ktorý som veľmi hrdý.“
Fotografia sa vplyvom techniky rýchlo mení. Je to posun k lepšiemu?
„Čím je rýchlosť a dostupnosť techniky lepšia, mám stále viac pocit, že kvalita klesá. Technológia pôjde stále dopredu, ale ja som, najmä čo sa týka fotožurnalizmu, skôr prívržencom tradičných prístupov. Nevravím, že súčasná fotografia, ktorá využíva všetky dostupné moderné prostriedky, je zlá. Práve naopak, má tu svoje miesto. Ale reportáž je o niečom inom. Je to samostatný žáner, ktorý v prvom rade hovorí príbeh, vytvára vizuálnu esej. “
Aké miesto dnes patrí fotografom?
„Tiež to záleží najmä na žánri. Veľa ľudí tvrdí, že sú fotografmi. Mnohí si pod tým označením na prvom mieste predstavia fotografov, ktorí číhajú na hviezdy, ďalší zase umelcov. Termín, ktorý ja tak rád používam, fotožurnalisti, sú tí, ktorí zachytávajú realitu reportážnym spôsobom. Dnes je to však ohromne ťažké.“
Veríte, že reportáže, ktoré máte pod palcom, môžu niečo zmeniť, zlepšiť?
„Samozrejme. Vezmite si napríklad fotku, ktorá vyhrala World Press Photo. Ľudia sa o nej naozaj rozprávali. Stačí, že si ju všimne niekto známy a povie to verejne. Posolstvo fotografie sa šíri ďalej a môže pomôcť niečo zmeniť. Dnes už tomu veľa ľudí neverí, ale ja áno.“
Nelákala vás nikdy umelecká fotografia?
„Kedysi, keď som bol pracovne vyslaný do nejakej krajiny, v prvom rade som sa snažil zachytiť situáciu, ktorá sa diala. Dnes už mám čas všímať si fotografie, ktoré ma inšpirujú, každý deň nájdem nejakú, akú som doteraz nevidel. Fotím si kedy chcem a čo chcem. Nemusím to ani nikomu ukazovať, stačí, že ma to stále robí šťastným.“
