Český herec Jan Ťríska, už viac ako štvrťstoročie žije v Amerike, ale sporadicky sa vracia do rodných Čiech. Nechodí sem na zdvorilostné návštevy. Pracuje. Ako žiakmi zbožňovaný učiteľ a milovník žien sa úspešne vrátil na české filmové plátno v snímke Jana Svěráka Obecní škola. Tentokrát po dvadsaťsedemročnej prestávke bude hrať doma v divadelnom predstavení. V rámci shakesperovského leta na Pražskom hrade sa stane Kráľom Learom v réžii Martina Hubu. Ako Lear zavíta na jeden letný týždeň aj na Bratislavský hrad. So Slovenskom ho spája i nakrúcanie filmu Ondřeja Trojana Želary, ktoré pripravujú na koniec mesiaca do prekrásnej scenérie obce Zázrivá. Dnes už uhladený Čechoameričan emigroval z republiky v roku 1976, keď jeho najlepšieho dlhoročného priateľa Václav Havel zavreli do väzenia. V Amerike sa mu podarilo presadiť vo svojej hereckej profesii jako jednému z nemnohých. Na začiatku mu pomohla aj povesť mítmi opradeného Rómea z legendárneho predstavenia Národného divadla v Prahe Rómeo a Júlia. V Amerike hrá v divadle, pracuje pre televíziu a nakrúca. Videli sme ho v kasových snímkoch Ronin, vo Formanovom Lid versus Larry Flynt či Karate Kid 3.
Ocitli ste sa na hrade - staršom ako bol Shakespear a možno i jeho príbeh. Hrad je aj domovom vášho celoživotného priateľa Havla. Nefascinuje vás osud a jeho zvraty?
To viete, že ma fascinuje, ako to muselo fascinovať aj Václava. Lenže roky plynú, človek si zvykne a stane sa z toho všedný príbeh. Ani Václav, ani ja a ani nikto z jeho priateľov sme však netušili, že je v podstate superstar. Čas ukázal, že je to človek, ktorý sa jednoducho a dobre fotografuje - na všetkých obrázkoch vyzerá vynikajúco. Rovnako ukázal, že to, čo tvrdil pred rokmi a na čom zanovito trval, je pravdou aj dnes, pretože nikdy nezaklamal a neustúpil zo svojej pravdy.
Je zvedavý na Leara?
Je naozaj zvedavý. Máme spoločnú a stále veľmi živú „learovskú“ spomienku. V roku 1965, keď som v Národnom divadle hral Rómea, prišiel do Prahy Peter Brook so svojou produkciou Kráľa Leara, v ktorom hral Edgara Brian Murray. Po predstavení sme s ním a s ďalšími hercami, s Václavom a jeho vtedajšou ženou Olgou sedeli v hotely Esplanade v Prahe, zhovárali sme sa lámanou angličtinou a nakoniec aj flámovali. Iróniou je, že po rokoch som s Peterom Brookom pracoval v New Yorku, kde som sa znovu stretol a s Brianom Murraym, ktorý podobne ako ja z Československa, emigroval do New Yorku z Anglicka. Odrazu sme sa ocitli v rovnakej situácii...
Ako komunikujete s Havlom?
Vídame sa často.
Ako ste s ním udržiavali kontakt pred prevratom?
Václav často dostával rôzne ceny na Západe a k nim vždy písal prejavy, ktoré boli pašované z Československa. Hlas Ameriky alebo Slobodná Európa najímali lokálne stanice, kde som tie prejavy čítal. Obidve stanice však boli dosť lakomé a preplácali len krátky vysielací čas, takže Václavov text som musel vždy nahovoriť príšerne rýchlym, guľometným tempom. Neskôr sa ukázalo, že na poslucháčov v tedajšom Československu to pôsobilo zvláštnym magickým dojmom. Cítili urgenciu a naliehavosť, nečakane bol účinok prejavov ešte hlbší.
Minulý rok na Pražskej jari ste deklamovali Havlove Listy Olge. Ako na ňu spomínate?
S mojou ženou spomíname na Olgu v podstate stále. Mali sme sa s ňou veľmi radi a boli sme naozaj dobrými priateľmi. Zažili sme spolu krásne roky a hromadu humorných zážitkov. Dodnes ju citujeme takmer denne. Napríklad jej maminka, ktorú sme tiež poznali, Olgu s Vaškom zakaždým starostlivo upozorňovala: „Prosím vás, keď idete na Hrádeček, hlavne keď prechádzate cez koľajnice, vždy sa dobre poobzerajte - najprv doľava, potom doprava!“ Takže teraz, keď niekam cestujem - napríklad letím z Los Angeles do New Yorku, moja žena Karla mi zakaždým povie: Prosím Ťa, keď pôjdeš cez koľajnice, tak sa nazbudni poobzerať: najprv doľava, potom doprava! (Smiech.)
Našli ste si neskôr aj v Amerike takých priateľov?
Ale áno. Našli sme si ich cez naše dcéry. V Amerike, kde sú príšerné vzdialenosti, rodičia musia svoje deti všade voziť. Na víkend sa dievčatá často dohodnú, že ho strávia u niektorej z kamarátok. Rodičia sa spoznajú pri rozvozoch a skôr alebo neskôr, pretože sa to odohráva roky, nielen deti sa stanú priateľmi na život a na smrť, ale aj ich rodičia.
Nejde o priateľstvo zo zvyku?
A ktoré priateľstvo nie je zvykom? Keby sme sa teraz do seba zahľadeli a začali by sme sa stretávať, tiež by sa o nás mohlo povedať, že sa stretávame zo zvyku. Priateľstvo je vždy do istej miery zvyk, lenže zvyk dobrovoľný. Keby som si na vás nechcel zvyknúť, tak sa s vami jednoducho nebudem stýkať.
Stali ste sa prezidentovým svadobným svedkom. Priatelíte sa aj s prvou dámou?
Hovoril som s ňou pred niekoľkými hodinami a bola u nás na skúške aj so svojimi študentami.
Učí herectvo?
Prednáša na FAMU. Učí režisérov prácu s hercami.
Poznačila emigrácia vaše manželstvo - či už v dobrom, alebo v zlom?
V každom prípade v dobrom. Ľudia, ktorí majú tendenciu spolu držať, keď sa dostanú do mimoriadnych okolností, sa ešte väčšmi zomknú. My sme rodina, ktorá drží veľmi pevne pohromade a som presvedčený, že nielen vďaka našim povahám, ale práve kvôli tomu, že sme spolu odišli z jedného prostredia a potom sme sa ocitli v novom, veľakrát sme sa sťahovali, menili adresy a domy...
V Prahe bývate v hoteli priamo pod hradom. Máte tu ešte nejakých príbuzných?
Moja žena tu má brata, staručkého otca a ja sestru.
Čo robievate po večeroch?
Učím sa a idem spať. Veľmi veľa a intenzívne pracujem.
Nenavštevujete nejaké kultúrne podujatia?
Nie. Operujem na základe totálneho sústredenia. Pri každom filmovaní, alebo divadelnej robote, vidím iba skúšobňu, filmový plac, hotel, letisko, a opäť hotel. To je jediný spôsob, akým môžem pracovať.
Hrali ste kedysi v Národnom divadle Edmunda, teraz ho hrá Karel Dobrý. Páči sa vám?
Veľmi. Má jedovaté bledomodré oči, čo pre postavu "sviňáka" je dosť dobré.
Ako na vás pôsobí mladšia generácia českých hercov?
Ja ju poriadne nepoznám. Spolupráca je však naozaj príjemná. Aj keď je situácia zložitá v tom, že ja som zvyknutý z Ameriky venovať sa svojej úlohe naplno. Nerobím nič iné. Tu je veľmi prekvapivé a zároveň rozptyľujúce to, že každý z hercov pracuje na šiestich projektoch zároveň. Rozptyľuje to, konzumuje čas a ja som z toho veľmi nervózny...
Na ceremoniál Českého leva ste takmer dokorčuľovali rovno z kanadského štadióna. Už ste dokončili film Blizzard?
Áno, už je hotový. Verím, že bude skvelý. Je to poetický príbeh o starom krasokorčuliarskom šampiónovi, ktorý sa zapozerá do 13ročnej dievčinky, všimne si, že má talent a rozhodne sa, že ju bude učiť. Bola to krásne, nakrúcali sme na starodávnych klziskách, pretože ide o dobový film zo 40. rokov, čo bola v Amerike veľmi elegantná doba s dlhými šálmi... A produkcia mi k tomu ešte najala dvoch krasokorčuliraskych trénerov.
Aj v Prahe športujete?
Každý deň o pol šiestej ráno vybehnem na Petřín a späť, denne 5 km. Behám 365 dní v roku nech som kdekoľvek.
Na čo myslíte, keď bežíte?
Teraz si opakujem Leara. Ale najviac myslím na to, aby som samotný beh mal už konečne za sebou. Je to nudný šport. Na druhej strane je však jednoduchý, nepotrebujete napríklad partnera. Vždy som túžil hrať tenis, ale pri mojom spôsobe života by to bolo veľmi komplikované...
Spomeniete si na seba v časoch, keď bola pre vás Amerika iba snom? Nikdy ste neoľutovali svoj odchod?
Každý Európan si na to spomína. Každý Európan chce ísť do Nového sveta. V tom je ten fór. Pre každého - či už si to prizná, alebo nie. Nikdy som svoj odchod neľutoval.
Nechýba vám v Amerike český humor?
Nie, čo to je?
Váš súčasný režisér Martin Huba je aj herec. Nechceli by ste si s ním zahrať?
Veľmi by som to chcel. Som ním fascinovaný, od prvého okamihu cítime súzvuk. Máme rovnaké inštinkty. Veľa si s ním zahrám na skúškach, pretože ostatní herci nemajú čas a my jediní sme tu "k mání" každý deň. Keď niekto chýba, Martin musí zaskakovať, čítať a predohrávať. Poznám ho teda ako herca veľmi dobre, napriek tomu, že som ho nikdy nevidel hrať v divadle. V našom povolaní sú viac, ako vzdelanie, inšpirácia a inštinkt - dve kategórie, ktoré začínajú na "in"... Stačí sa nám na seba iba pozrieť a vieme dokonalo dobre, čo sa deje. Spolupráca s ním je veľmi príjemná a verím, ak nám dá Pán Boh zdravie, že nie je posledná.
Pracovali ste svojho času so slovenskými herečkami. Vo filme Lidé z maringotek s Milkou Vašáryovou a v Radúzovi a Mahulene s jej sestrou Magdou...
... no to viete, pracoval som s obidvomi Vašárkami!
Magda je diplomatka. Kňažko je politik. Havel je prezident. Aký máte vzťah k politike vy? Nelákala vás?
V žiadnom prípade by som nechcel byť politikom a ani by som ním nemohol byť, pretože na to nemám najmenší talent. Faktom však je, že rád čítam o americkej politike. Zaujíma ma správanie sa ľudí v nej, ale politika samotná ani nie. O českej toho viem strašne málo... Jedna z najzákladnejších kvalít nášho priateľstva s Václavom Havlom je to, že sme nikdy nehovorili o divadle, herectve a a ani o politike. Máme množstvo iných, zaujímavejších tém.
Stretávate sa v Amerike s Formanom?
Sme priatelia. Vídame sa veľmi často napriek vzdialenosti, ktorá nás rozdeľuje - ja bývam, na západnom pobreží, on na východnom. V našom obore filmu a divadla sa tieto dve pobrežia stýkajú bez prestania a lieta sa tam a naspäť. Zakaždým, keď príde Miloš do Los Angeles, alebo ja hrám divadlo na východe, stretneme sa. Strávil som s ním niekoľkokrát Vianoce, pretože v americkom divadle neplatia žiadne sviatky, ani Vianoce. Pred rokom som s jeho najnovšou rodinou, s jeho maličkými chlapcami - dvojičkami, strávil Štedrý deň.
Pripravuje nejaký nový film?
Chce nakrúcať nový film, ale ja o ňom nič neviem, pretože Miloš je šialene tajnostkársky. Nikomu nič nepovie, ani svojej žene. Jediné, čo mi prezradil je to, že sa volá Bad news (Zlé správy).
Aké je americké divadlo, americký Shakespear?
Je vynikajúci. Keď je v dobrom divadle shakepspearovská premiéra, zlietavajú sa na ňu diváci doslova z celého sveta. Je to udalosť. Mne samému sa pošťastilo účinkovať v prekrásnej inscenácii Búrky, ktorú pripravil režisér rumunského pôvodu.... Hral som Calibana - úlohu, ktorú mám strašne rád a chcel by som sa s ňou znovu niekedy v živote stretnúť. Je to jedna z mála shakesperových postáv, kde na veku nezáleží.
Hráte starca Leara. Čo si myslíte o starobe a naopak o mladosti? Aký vek je najvýhodnejší, najtvorivejší?
Najlepšie je byť mladý, to vás uisťujem. Čo povedať o veku? O ňom je naša hra. Preto je taká bezútešná. Nie je to hra, ktorá vám dáva príliš veľa nádeje, je bezvýchodisková, bezprestania sa v nej hovorí o slove NIČ, ktoré sa tam znovu a znovu opakuje. Do nej napísal Shakespear svoj najslávnejší verš: Never, never, never, never, never - jeden riadok - päťkrát Nikdy, nikdy, nikdy, nikdy, nikdy...
Je to hra, kde je až prekvapivo veľa negatívnych výrazov, slov, expresív...
Dolieha to na vás?
Je to zlé... Na mňa vždy mali úlohy značný vplyv, najmä keď sa nimi zaoberám dlhší čas. V Hollywoode som hral v hre Tamara, ktorá podľa mňa nebola ničím zvláštna, ale účinkoval som v nej 640krát za sebou, 8 predstavení týždenne. Hral som taký zvláštny charakter - talentovaného talianskeho básnika Gabriela D´Annunzia, ktorý žil v dobe Mussolinyho, a jeho priateľom bol Debussy, skladateľ a klavirista. Mal záletnícky, taký dekadentný charakter, koketujúci s fašizmom. No a odrazu som zistil, že si kupujem hnedé košele a začínam sa správať ako on. Lear má na mňa definitívne zlý vplyv. Neviem však pracovať inak. Musím byť v tom "potopený".
Baví vás takáto sebalikvidácia?
Ja som samozrejme profesionál, súčasťou čoho je schopnosť zachovať samého seba. Automobilový pretekár sa tiež nezabije preto, že chce ísť rýchlo. Ja sa neplánujem zblázniť kvôli tomu, že Lear je šialený v druhej polovici hry.
S Maťom Hubom sa často pristihneme pri tom, že hovoríme o našich rodinách. Tak, ako som v zajatí rodinného príbehu Leara, tak som v zajatí aj jeho negativizmu. Existuje množstvo inscenácií, v ktorých sa zlý krivák nakoniec dočká vykúpenia, ale Lear vám to, bohužiaľ, neprinesie, pretože hra dopadne "zatraceně blbě". Zvládam to však celé predovšetkým vďaka pevnému zázemiu v rodine.
Vy sám ste pozitivista?
No jasné. Ja som veselý človek. V každom prípade som pozitívny. Mám pozitívnu konštitúciu: každé ráno si zabehám a teším sa na nový deň. A napriek tomu robím hru, v ktorej všetko dopadne blbo.
Lear hneď v úvode položí svojim trom dcéram dosť "blbú" otázku, ako v rozprávke Soľ nad zlato. Vám sa podarilo ako otcovi niečo podobné urobiť svojim dcéram?
To viete, že áno. V každej rodine otecko napácha veľa chýb. To sa nedá nič robiť. Maťo odkiaľsi vytiahol Goetheho citát o tom, že akonáhle prvý gombík na svetri zapnete nesprávne, potom už vôbec nezáleží na tom, ako veľmi sa snažíte zapnúť tie ostatné správne, pretože už je to raz pokazené. A to je to, čo urobil Lear.
Rozumiete si so svojimi dcérami?
Rozumiem, aj keď, existovali medzi nami generačné problémy, ktoré považujem za zákonité.
Máte vnukov?
Nie, obidve dcéry sú slobodné. Ale pán režisér má dve vnučky. Sme na tom takmer rovnako: obidvaja máme dve dcéry a ešte k tomu rovnako staré. Možno sa navzájom zoznámia, uvidíme...
Po čom najviac túžite?
Tu v Prahe, aby táto naša hra dobre dopadla. Nie som tu zo žiadnych iných dôvodov.
Autor: Tina Čorná / Foto: archív J.T.
