. Uštipne ju had, spadne posledná opona a ona sa uštipne od šťastia do líca, že sú prázdniny. Tri týždne si bude užívať na jednom z gréckych ostrovov slnko, more a sladké ničnerobenie, pretože inak počas roka pracuje desať hodín denne. Energická mladá žena, ktorá na našej prvej divadelnej scéne najviac stvárňuje razantné typy dievčat na pokraji ženstva sa už stáva aj Kleopatrou. Herečka Diana Mórová.
V televíznom filme Voľnomyšlienkár hráte milenku Diderota v interpretácii Juraja Kukuru. Stretli ste sa s ním ako hercom v takejto úlohe prvýkrát?
Samozrejme, že nie. Spoznala som ho už skôr, pri dabovaní filmu. Hral v ňom s Japonkou, a tú som dabovala ja. Išlo aj o milostné scény, a on ešte netušil, že prejde osem rokov a budeme milostné scény nakrúcať spolu.
Aký je partner?
Voľnomyšlienkára sme nakrúcali presne pred rokom a naše vzťahy boli rozpačité. Trošku som sa obávala, pretože pán Kukura je skúsenejší a ja som mladšia o dve-tri generácie. Mám pocit, že ani z jeho strany obavy nechýbali. Hral s tromi mladými ženami a vycítili sme, že to nebolo ani preňho jednoduché. Pán režisér Mikulík však dokázal vytvoriť milú, priateľskú atmosféru. Už po druhom dni nakrúcania sme zistili, že sa nám spolu hrá dobre. Ťažké scény sme si opakovali v maskérni, kde vládla vždy mimoriadne dobrá nálada.
Nemyslíte si, že vám túto úlohu mnohé ženy závideli?
(Smiech.) Keď veľa pracujete, učíte sa množstvo textu a popritom skúšate v divadle, nemáte čas myslieť na takéto veci. Ale keby som bola len diváčkou a pozerala sa ako s Kukurom hrá iná žena, tak by som jej závidela.
Aký je váš pohľad na erotiku a sex - ste skôr konzervatívna alebo voľnomyšlienkárska?
Svoj pohľad na erotiku a sex si nechávam pre seba. Lebo všetko môže byť použité proti vám...(Smiech.)
Vraj by ste sa pokojne nechali odfotografovať na akty, keby išlo o kvalitné zábery. Je to pravda?
Je to chúlostivá vec. Keď má žena decentne odfotené telo, je to pekné. Muži aj ženy ho vedia oceniť. Ak však niečo nie je celkom v poriadku, treba to skryť. Keby som mala takéto veci podstúpiť, veľmi by som nad tým uvažovala.
Ako je to, keď vás pred kamerou - napríklad vo filme Rivers of Babylon - takmer vo všetkých scénach vyzlečú?
Poviem vám to úprimne. Vyzliecť sa pred kamerou chce veľa odvahy a sily, s ktorou sa musíte vysporiadať vy sama. Musím priznať, že pri chúlostivých scénach mi vždy pomohol Andy Hryc, ktorý svojím telom prikryl moje odhalené miesta tak figliarsky, že na obraze nakoniec nebolo nič vidno. V tomto bol ako partner úžasný. A viete, kde je najviac humoru? Pri skúšaní erotických scén.
Čo vám na to povedali vaši rodičia?
Moji rodičia hodnotia môj umelecký výkon a nie, či som sa vyzliekla, alebo nie. Ale keď som mala dvadsaťdva rokov a hrala sa Svadba v réžii pána Strniska, kde som stvárňovala bláznivú Jožku, ktorá "dá" každému, bola rodinná odozva iná. V hre som si sadla na kolená Stanovi Dančiakovi, a potom sme pod plachtou sexovali. Bolo síce vidieť iba nohy, no nikoho nenechalo na pochybách, čo robíme. Po predstavení moja ómama prišla a hovorí: "Prečo práve ty musíš hrať takéto veci so starými chlapmi?" Povedala som jej nato: "Lebo ja to viem najlepšie!" (Smiech.) Už sa viac nevypytuje...
Mystíte si, že ste emancipovaná žena?
Každej žene dodáva práca a nezávislosť pocit istoty a jemné sebavedomie. Ženy však chcú mať pri sebe partnera, ktorý ich trochu ofukuje, pomôže im. To nás zjemňuje. Cítim sa emancipovaná, ale som rada, že mám v partnerovi oporu.
O niektorých herečkách sa hovorí, že pri nakrúcaní alebo hraní sa takmer vždy zamilujú do svojho partnera. Vtedy je ich výkon presvedčivejší. Ako ste na tom v tomto smere?
Vždy je ľahšie hrať s človekom, ktorý sa mi páči, ako s tým, kto mi je odporný alebo nesympatický. Dobrý režisér spravidla vyberie také typy, ktoré sa k sebe hodia alebo sú si blízki. Keď sa stane, že to práve nevyjde, musím nájsť na partnerovi nejakú dobrú vlastnosť, ktorá mi ho priblíži. Oči človeka najľahšie prezradia. Napríklad, vďaka hereckej práci som získala aj nového kamaráta - Karla Rodena. Nezamilovali sme sa do seba, ale výborne spolu vychádzame. Zamilovanie sa nie je podmienkou dobrého hereckého výkonu.
Kedy sa najviac hanbíte?
Keď mám prísť na konkurz a prvýkrát vidím mne neznámeho režiséra, hercov. Trošku sa vždy hanbím v novom prostredí s novými ľuďmi. Potom to prejde. Ten ostych možno vychádza z výchovy. A pokora niekedy pramení z úcty k osobnostiam.
V činohre ste medzi Krajčírkami práve vy tým energickým, vtipným dievčaťom, ktoré sa neostýcha povedať veci na plné ústa. Ste aj v súkromí taká otvorená?
Hovoriť o sebe je vždy ťažké. To, aká v skutočnosti som, by musel povedať o mne niekto iný. Ale, ak by som sa mala sama charakterizovať, či som taká, ako v Krajčírkach, tak sa musím priznať, ženie. Veľmi rada však hrám tú postavu.
Myslíte si, že ako rodená Bratislavčanka ste to mali na začiatku svojej kariéry ľahšie ako cezpoľní?
Bolo to ľahšie, lebo som tu mala rodičov, zázemie. Mama uvarila, mohla som sa venovať štúdiu, divadlu. Cezpoľní, ktorým sme závideli internát, sa o seba museli vedieť postarať. Samotná práca na škole si však vyžadovala individuálny prístup. Na škole som sa musela veľmi snažiť, aby som upútala režisérov, aby som sa ukázala nielen ako dievča, ale aj ako žena.
Asi vám v cieľavedomosti pomohol aj šport...
Od piatich rokov to bol balet a potom som robila gymnastiku. Naozaj, šport ma naučil disciplíne a cieľavedomosti. Balet zasa podporil gracióznosť, ktorú tiež využívam pri hraní.
Je známe, že vašou obľúbenou literárnou postavou je Anna Karenina. Prečo?
Pani Lindtnerová, ktorá mala v škole na starosti pohyb, ma obsadila do tejto baletnej úlohy pohybového divadla. Tá postava sa mi zapáčila. Bola to pre mňa obrovská výzva, pohybom som mohla prejaviť širokú škálu pocitov. Vtedy som si uvedomila úžasnú vášeň, fascinujúci osud tejto utrápenej milovanej ženy, ktorú by asi chcela hrať každá herečka. Okrem toho ma oslovilo aj filmové spracovanie tohto románu.
Ako ste na tom momentálne s láskou?
Človek v živote potrebuje ozajstnú lásku. Ja ju mám, som za ňu vďačná, pretože ma robí šťastnou a spokojnou. V jej optike sa na všetko pozerám inak. Som pokojnejšia, vyrovnanejšia a mám väčšiu chuť pracovať.
Na skúšach počúvate svoje kolegyne (Studenkovú a Magálovú), keď hovoria o varení. Aj vy sa pokúšate čarovať s vareškou?
Zdena sa ma vždy pýta - už si to navarila? Priznám sa, že ešte nie, ale pousilujem sa. Raz mi dala vynikajúci recept pre nečakanú návštevu. Rozvaľkám lístkové cesto, potriem karičkou, naukladám klobásku, zavriem, potriem žĺtkom, rascou, posypem ementálom a všetko dám zapiecť. Je to výborné a ja som jej za to vďačná. Kamilina špecialita sú zasa osie hniezda. Cesto sa až rozpadáva. Jednoducho, báseň na jazyku. Obe sú majsterky a dobre vedia, že v kuchyni sa vynikajúco relaxuje.
Na vás to zatiaľ nevidno...
To je tým, že veľa pracujem, pohybujem sa a pred predstavením sa nemôžem veľmi najesť. Aj keď niekedy večeriam pred polnocou, zatiaľ to na mne nevidno. Neprejedám sa. Keď však papkám v pokoji počas dovolenky, hneď sa to na mne prejaví...
Čím vás oslovuje práca pred kamerou a čím činohra?
Keď sa neskôr pozriem na film, ktorý som nakrúcala pred rokom v Prahe, už mám od neho odstup. Milujem nakrúcanie, pripadá mi intímne. Akoby som sedela v kuchyni, a dali mi tam kameru. Javisko zasa poskytuje inú možnosť - začneme, a skončíme o dve hodiny. Je to iný zážitok, v ktorom som ponorená, aj keď mám zlý deň a je mi do plaču. Javisko je ako doktor. Divadlo človeka celkom pohltí. Ak sa tak nestane, diváci to cítia.
Raz ste spomíhali, že by ste chceli hrať najmä charakterové úlohy...
Človek vždy túži po tom, čo nemá. Kedysi som si vysnívala krásnu postavu a teraz ju už stelesňujem Shakespearovu Kleopatru. Mojím partnerom je Janko Kroner, a hoci ide o ťažkú záležitosť, veľmi sa teším. Kleopatra obsahuje všetky ženské farby, lásku, nenávisť, naivitu, jemnosť, cudnosť, brutalitu, vtip i hravosť. Je v nej obsiahnuté všetko. Aká radosť zahrať si takúto klasicku!
Tiež vás uštipne had ako Elisabeth Taylorovú v rovnomennom filme?
Nechajte sa prekvapiť.
Autor: Barbora Laucká / Foto: Jana Nemčoková, Bobo Boška
