Pokiaľ vyzerá režisér takto šťastne a spokojne krátko pred premiérou, je jasné, že je so svojou Mariou Callasovou spokojný.
Je utorok, jedenásť hodín predpoludním. V Opere SND sa začína hlavná generálna skúška Majstrovskej lekcie. Za režisérskym pultíkom v hľadisku sedí Jozef Bednárik. Je trochu nervózny, už sa to malo začať. Emília Vášáryová však ešte sedí v maskérni, kde jej češú zložitý drdol typický pre Mariu Callasovú. Temperamentný „Beďo“, ako mu vravia priatelia, režíruje zatiaľ aspoň publikum. Presnejšie, zopár ľudí, ktorým povolil nazrieť do svojej kuchyne. Okrem spolupracovníkov a alternantov sú to operní speváci, čo sa prišli pozrieť na kolegov, libretistka pani Jela Krčméry-Vrteľová a jediná novinárka, ktorú i s fotografom pustil na skúšku. Usádza nás všetkých do predných radov, aby herci cítili z hľadiska odozvu a dobre sa im hralo. Aj on bude okrem vykrikovania režijných pokynov búrlivo tlieskať, smiať sa, i potichučky sa dojímať.Emília Vášáryová zatiaľ v šatni dokončieva posledné úpravy. Na stolíku leží okrem scenára a šminiek rozčítaná veľká kniha o Callasovej. A kopec poznámok. Herečka sa na rolu pripravovala asi rok, študovala všetok dostupný literárny aj hudobný materiál. Teraz je už takmer v cieli, „jej“ Callasová je na svete. Pani Milka si zapína elegantné čierne šaty a na prst navlieka masívny štrasový prsteň. Priniesla si ho z domu, dnes bude hrať s ním prvý raz. Zo šiat treba ešte odstrihnúť visačku s ceduľkou. Potom jej manžel, kostýmový výtvarník Milan Čorba, pomôže pripnúť brošňu, uhladí záhyby na sukni a herečka rázne vykročí chodbou k javisku.
„Cítim sa ako pred operáciou,“ prizná mi predpremiérové napätie.
Pôsobí však absolútne pokojne a sebaisto. A vidno to aj na scéne, od režisérskeho pultu nezaznieva takmer žiadna pripomienka. Skúška plynie prekvapujúco pokojne až do prestávky. Keď sa takmer po dvoch hodinách znova rozsvieti svetlo v hľadisku a herečka odchádza do šatne, Jozef Bednárik si zavolá baletku a čosi konšpirujú. Nejakú zmenu, ktorou chcú Callasovú po prestávke na javisku prekvapiť.
Každého trápili
„Čo to chystáte?“ využívam krátky okamih, keď je režisér osamote, na rozhovor. Je to jediná možná chvíľa, hneď po skúške sa ponáhľa do ďalšej práce v televízii.
„Jemne Milke narušíme herecké „privatissimo“, pretože sa bude musieť, alebo, bol by som veľmi rád, keby sa prispôsobila, aj „baletissimu“ a „operissimu“. Na prvý raz to bude možno problém, ale Milka súhlasila, že Majstrovská lekcia nie je iba „činoherná ária“, ale že je to trošku aj o opere a všetkom, čo s tým súvisí. Zmena baletkinej akcie bude prekvapenie, ale myslím, že po Milkinom úvodnom „forte“, príde súhlasné „pianissimo“.“
Už ste si počas skúšok vypočuli mnohé „forte“?
Jáj, my sa tu častujeme celou škálou, od „agresívo“ až po „dolče“.
Čo to pre režiséra znamená, keď má na javisku hneď dve divy – Callasovú a Vášáryovú?
Musí sa prispôsobovať. Po prvé, historickému obrazu Callasovej, hoci hra je fikciou. No a pretože mám na javisku Milku, aj keď je to kamarátka, predsa len sa musím dať do úzadia ja. Spraviť zo seba trošku muža – rohožku, aby mohla po mne svojím skvelým herectvom postúpať. No keďže ja som ja a Milka je Milka, nekoná sa žiadne otieranie nôh.
Čo je lepšie, mať hviezdu, no musieť byť v úzadí, alebo režírovať priemer, ktorý sa však bez odporu podriadi?
Myslím si, že dobrá je zmena. Aj to, ako sa človek dokáže prispôsobiť, je istým spôsobom víťazstvo. A potom je zase oveľa viac chute spracovávať ešte „nespracovaných“ hercov, ktorí sú na začiatku a nie tak vysoko ako Milka.
Aj vám dával niekto „majstrovské lekcie“ ako Callasová nadaným operným spevákom?
Áno, mal som pána profesora Zachara, ktorý bol tou láskavou stranou Callasovej, ale aj ľudí, ktorí reprezentovali tú odvrátenú stránku a ničili ma. No aj tam sa človek podučil, rovnako ako pri pozitívnom prístupe.
O vás je známe, že sa na svoje premiéry už nedívate. Dnešná skúška je teda pre vás jednou z posledných možností vidieť Majstrovskú lekciu. Cítite nostalgiu?
Dnes ešte nie, až na poslednej generálke som divákom, ktorý má predstavenie naposledy sám pre seba. Príde aj na slzy a na všetko, čo s lúčením súvisí. V sobotu večer budem síce v divadle, no už sa nebudem pozerať. Od dvanástej hodiny však budem mať trému, ktorú som ako herec nemával. Teraz ale nebude až taká veľká, lebo je iba za dvadsiatich. Ale mal som už trému aj za tristo ľudí. Toto bude iba trémička, ktorú sa budem snažiť prekonať prácou. Pretože, Callasová umrela a ja už mám čosi iného.
Štvrtá dimenzia Milky Vášáryovej
Je po prestávke. Skúška pokračuje, na žiadne „forte“ však nepríde. Jednoducho sa to nestihne. Padne štrnásta hodina a treba skončiť, hoci do záveru hry chýba ešte dobrých pätnásť minút. Večer je totiž v historickej budove divadla predstavenie, treba postaviť inú scénu. Už sa nestihnú ani pripomienky. O to skôr sa bude musieť začať na druhý deň.
Milka Vášáryová odchádza odlíčiť sa. Na šatňu každú chvíľu ktosi zaklope. Prichádza kostymérka, vlásenkárka, gratulanti. Je medzi nimi aj mladík s ružou, ktorý sa herečke vyzná zo svojho obdivu. Je to navlas rovnaká situácia, akú pred chvíľkou zažívala na javisku ako Callasová.
Kým sa herečka prezlieka, máme čas rozprávať sa.
Aký je to pocit, keď máte zrazu na javisku za partnerku sopranistku a ona vám desať centimetrov od tváre spieva krásnu áriu?
Hudba sa nedá k ničomu prirovnať. Pre mňa je to už štvrtá dimenzia, čosi posvätné. Spievanie je nádherné. V hre aj hovorím, že je len veľmi málo ľudí na svete, ktorí dokážu plakať piesňou. Pán Bednárik mi dokonca povedal, že na svete je iba okolo sedemtisíc sopranistiek! Ale tu spájame operu a činohru. V tej chvíli, keď spolu hráme, nám obom steká pot po tvári, našťastie, na veľkom javisku to nie je vidieť.
Máte v šatni rozčítanú knihu o Callasovej. Nestačí vám vedieť, čo poodhalil o jej živote scenár?
Sú to veľké myšlienky, ktoré jej autor vložil do úst, v mnohom ju aj cituje, ale všetko zďaleka nie je pravda. To nie je Maria Callasová, to je divadelná postava. V Majstrovskej lekcii píše McNally o nešťastnej žene a požičal si na to mustru Callasovej, lebo pravdepodobne patril k jej obdivovateľom. Ja si tiež pamätám, keď som ako na spasenie čakala na časopisy od sesternice zo západného Nemecka, kde sme čítali o Callasovej, Lollobrigide, Grace Kellyovej. Boli nádherné, slávne, bohaté, pre nás to vtedy bolo ako zjavenie.
Callasová so žiakmi niekedy nejednala v rukavičkách. Snažila sa tak vydolovať z nich pocity. Vyzerá to podobne aj na hodinách herectva na VŠMU?
Emócie sa musia zobudiť. Niežeby sme študentov bili alebo trápili. Niektorí sami vedia, ako so sebou narábať, niektorým však treba pomôcť.
Kto dával takéto majstrovské lekcie vám?
Bolo ich viac, určite napríklad pán režisér Zachar. Ale vtedy som hrávala dievčatá, ktoré nemali dramatické problémy. Skôr nás nútili prejavovať temperament a ja som sa zdala pomalá, mala som hlboký hlas. Hoci dnes sa už pripúšťa, že aj mladé dievčatá môžu hovoriť hlbokým hlasom, vtedy sa im to nepáčilo. Všetko, čo bolo veselé a mladé, muselo pišťať. Pre mňa to bol problém, lebo som odjakživa mala altový hlas. Pán Zachar ma teda tlačil prebudiť radosť zo života a čo sa týka zase charakteru, bolo pre mňa významné stretnutie s Milošom Pietorom. On ma naučil rozmýšľať o tom, čo mám na javisku hrať.
Aj vás niekto rozrušil, podobne ako Callasová svoje žiačky?
Viacerí, napríklad profesor Borodáč, nás nechal trápiť sa v priestore, až kým sme nepochopili, že človek nesmie predstierať. Ale prvý, kto bol ku mne veľmi nekompromisný, bol filmový režisér Krejčík. Bola som vtedy v druhom ročníku na škole, nakrúcali sme Polnočnú omšu. Neprijal nič, čo nebolo pravdivé. Na javisku, keď je hra dobre napísaná, to nie je až taký problém, pretože sa to na človeka valí a dovedie ho k tomu, že spolupracuje i vnútro. Lenže pred kamerou je najhoršie, že chcú od herca, aby zareagoval okamžite. Krejčík bol veľmi nekompromisný, raz na mňa čakali trištvrte hodiny, než som sa dostala do stavu, aký potreboval.
Ako sa cíti taká skúsená herečka ako Emília Vášáryová pred premiérou?
Musí zachovať pokoj, udržať sa pohromade a s nádejou čakať, že diváci hru prijmú. Posledné dni sledujem ľudí v hľadisku, každého sa pýtam, čo sa mu nepáči. Je pre mňa dôležité zbierať informácie. A veľmi som napojená na režiséra, je mi veľkou oporou.
Pán Bednárik mi tvrdil, že sa kvôli vám ako režisér v toto skúšobné obdobie stiahol trochu do úzadia. Ale rád. No videla som, ako aj na vás bez problémov zavreští – Milka, zalez!
My sa poznáme už dlho a vieme o sebe, že rovnako myslíme. Keď sme spolu nakrúcali, veľakrát sa stalo, že v noci som nemohla spať a vymýšľala, čo by sa dalo spraviť lepšie. Napríklad zmeniť slovosled, aby sa veta povedala ľahšie – lebo to je práca od slova k slovíčku, od vety k vete. Ráno som išla za ním, on otvoril svoj scenár a mal tam napísané presne to isté. To sa nestáva často.
A ten jeho temperament?
Ja milujem temperamentných ľudí, ktorí aj kričia, ale vedia sa aj veľmi tešiť. Kto je každý deň veľmi unavený a iba tvrdí, ako to nepôjde, pôsobí na mňa ako smrtiaca zbraň. Samozrejme, že človek o sebe pochybuje, niekedy nevládze, ale je dôležité vedieť to prekonať.
A ako bude vyzerať sobota pred premiérou?
Budem sa snažiť tváriť, že sa nič nedeje. No určite si ľahnem do levanduľového kúpeľa, to ma upokojuje.
FOTO – PAVOL MAJER
