Zoskupenie Naivný jazz sa v stredu predstavilo v najlepších – Kristových – rokoch a v skvelej forme. V bratislavskej A4–ke sa stretli amatérski muzikanti, ktorí v 70. rokoch kúpili trúbku za tri pivá od funebráka či trombón za 250 korún na povinnej vojenskej službe, a začali na nich hrať napriek nízkemu „koeficientu sluchovej naivity".
Všetko je dnes inak, na spomienkovej oslave (aj s pár pozvanými profesionálmi) zneli a hrali veľmi prirodzene, spontánne a uvoľnene.
Zvukára trochu štvalo, že sa títo nadšenci nevedia nazvučiť, lebo zo zvukovej skúšky sa vykľul prvý jazz song! Ale Gabriel Bianchi, hlavný organizátor podujatia, ho charizmatickým hlasom upokojil a vtipne sprevádzal celým večerom. Priznal, že keby pred mesiacom náhodou nezbadal pri upratovaní skrine starý plagát, pozývajúci na 2. 3. 1978 na „Naivný jazz a diskotéku v Obvodnom kultúrnom a spoločenskom stredisku v Lamači", nebol by ani tento výročný koncert.
Každý sa na takéto predstavenie pozrie inak, zo svojho uhľa pohľadu. Ja sa teda pozerám z toho môjho a nemôžem inak, ako s obdivom hľadieť na všetkých zúčastnených – vystupujúcich i živé, reagujúce a vtipné publikum.
Zo všetkých vyžarovala rokmi a vekom ošľahaná divokosť doby, ktorá je nenávratne preč spolu s mladosťou, keď trúbili ako 17-roční fagani na lúke v noci na trúbu, vyhrávali a spievali cestou z koncertov v Lamači v prvom rannom autobuse plnom zamračených tvárí... To všetko a určite i omnoho viac v A4–ke v stredu večer ožilo.
To už vlastne nebol koncert, to bola (napriek verejnému popreniu) mnohočlenná „jazz session", na ktorej sa stretla partia kamošov, hudobníkov (určite potajme doma trénujúcich, porušujúc tak Manifest Naivného jazzu) a priateľov hudby a ich priateľov a príbuzných, známych... Taká bola aj atmosféra, videla som to na úsmevoch a pohľadoch.
Potajme som im to závidela – stretli sa znova po rokoch, v hojnom počte, a s takým entuziazmom! A spomenuli si na celý život.
Autor: Lenka Ditte
