V histórii francúzskych národných filmových cien je najzvláštnejší rok 1996. Vzrušenie prišlo pri relatívne nedôležitej kategórii, keď za najlepšiu herečku vo vedľajšej kategórii vyhlásili Annie Girardotovú (25. 10. 1931 - 28. 2. 2011). Cézara dostala za úlohu vo filme Bedári. Roky predtým nikde nehrala, a keď mala vyjsť na javisko, vyzerala taká neistá, zmätená, až sa zdalo, že sa tam cez ľudí ani neprederie. Nakoniec sa rozplakala: „Neviem, či som francúzskemu filmu chýbala, ale mne francúzsky film chýbal strašne. Šialene ma to bolelo. Ale teraz, keď vidím vašu pozornosť a náklonnosť, vravím si, že možno - vravím možno ešte nie som úplne mŕtva."
Celé hľadisko dojala - a zahanbila.
Desať rokov predtým vyhrávala rebríčky popularity, ani Delona, ani Belmonda nemali Francúzi radšej. Diváci, filmári aj kritici vraveli, že s ňou prišli do kín nezabudnuteľné postavy. A predsa na ňu zabudli. Sčasti si to spôsobila sama, ale oni jej v tej kríze nepomohli.
FOTO - ČTK
Facka od Delona
S Annie Girardotovou vstúpila do francúzskej kinematografie prvá policajtka, prvá advokátka, prvá žena, ktorá nebola vo filme len na okrasu. Keď začínala, Jean Cocteau jej ostrihal vlasy - okamžite vystúpili je pekné oči, krásny úsmev a silná osobnosť. A pritom na divákov pôsobila tak, že pred nimi stojí najobyčajnejšia žena, ktokoľvek sa v nej mohol uvidieť.
Možno to bolo preto, že pred kamerou sa nebála prežiť a precítiť utrpenie či poníženie. Nie len tak filmovo. Naozaj. Pretože to, čo sa spolu s ňou objavilo na obraze, bývala neraz jej vlastná realita.
Do konca života zostala vydatá za talianskeho herca Renata Salvatoriho. Zoznámila sa s ním pri nakrúcaní filmu Luchina Viscontiho Rocco a jeho bratia. Keď s ňou o niekoľko rokov neskôr pracoval Claude Lelouche na dráme Vivre pour vivre, už vedela, že ju podvádza. Scéna, v ktorej jej postava rozpráva o prežívaní nevery, pôvodne v scenári nebola. Je to záznam osobného rozhovoru s Lelouchom, jej úprimné odpovede na jeho priame otázky.
O pár rokov neskôr prišla na nakrúcanie filmu Liečba šokom so svojím milencom. Hlavnú mužskú úlohu hral Alain Delon, Salvatoriho najlepší kamarát. Hneval sa a zúril, keď to zistil a našiel si nenápadnú cestu, ako Annie potrestať. V jednej scéne mali spolu zahrať hádku, ktorá prerástla do násilia. Zbil ju viac, ako by pre potreby filmu stačilo.
Nikto ju nevystríhal
Fyzicky a psychicky najťažšie jej však bolo asi vtedy, keď dostala úlohu v dráme Mourir d?aimer (Zomrieť na lásku). Bol to film podľa skutočnej udalosti, príbeh o stredoškolskej učiteľke, ktorá sa v revolučnom roku 1968 zamiluje do svojho žiaka. Úrady ju odsúdili a ona vo väzení spáchala samovraždu. Girardot vedela, že jej osud rozdelil francúzsku spoločnosť, a hoci úlohu prijala bez zaváhania, počas nakrúcania vracala od strachu, ako teraz Francúzi prijmú ju.
Ona sama sa začiatkom osemdesiatych rokov dosť nešťastne zaľúbila do hudobníka Boba Decouta. Chcela byť s ním, tak s ním spievala, film zanedbávala, a keď sa pre nejaký aj rozhodla, rozhodla sa zle. Chcela mu urobiť radosť, tak len pre neho zrekonštruovala chátrajúce divadlo Casino de Paris a z vlastných peňazí zaplatila neúspešný muzikál, ktorý tam zrežíroval. Strácala s ním čas, dokonca aj brala drogy. Nikto nebol nablízku, aby ju vystríhal, upozornil, usmernil. Až po čase si zdesená uvedomila, že telefón nezvoní a že filmári nemajú viac záujem. Musel sa objaviť starý kamarát Lelouche, aby ju oživil vo filme Bedári.
Annie, tá nezničiteľná
Potom prišiel ešte v roku 2001 Michael Haneke a spolu s ním úžasná rola v psychologickom trileri Pianistka, a ďalší Cézar pre najlepšiu herečku vo vedľajšej úlohe. Ale návrat? Na ten už bolo neskoro. Annie Girardotovej potvrdili diagnózu alzheimera. Z dokumentu Ainsi va la vie (Tak ide život) vzápätí vyplynulo, že už si nepamätá, akou veľkou filmovou hviezdou kedysi bola.
„Povedať verejnosti o jej chorobe bolo nesmierne ťažké," vravela jej vnučka Lola. „S Annie sa mi vždy spájalo slovo skala, pretože bola nezničiteľná. A ja by som si veľmi želala, aby si ju ľudia uchovali v pamäti tak."
