Klaudia Kosziba vedie jeden z bratislavských ateliérov maľby. Tvrdí o sebe, že pre mnohých je stále rizikom. Vnímať jej diela je ako počúvať rozhovory nočných motýľov.
Stalo sa to náhodou. Klaudia Kosziba vystavovala naraz hneď v dvoch bratislavských priestoroch – v showroome Max Klinger a v galérii FruFru. Kosziba však na akési prapodivné „náhody“ neverí, a preto ostaňme pri tom nedefinovateľnom – stalo sa to.
Diela – veci
Trochu podobne vznikajú aj jej diela - veci, ako ich ona nazýva, lebo „formulácia nárokov na to, ako má vyzerať obraz, je dosť striktná, neviem sa do nej vtesnať“.
„Môj vzťah s maľbou, s tým, ako nad ňou premýšľam, sa ťažko vysvetľuje. Veď aj maľba je čosi ťažko uchopiteľné. Vzniká z divného napätia, atmosféry, o ktorej viem, že nie je reálna, no dlho ma sprevádza. Neviem sa od nej oslobodiť. Je to posadnutosť predstavou – k tomuto vždy dospejem, keď sa zamýšľam, prečo toto všetko vlastne robím,“ hovorí.
Kosziba, ktorá vedie ateliér maľby bratislavskej VŠVU, zdôrazňuje, že stojí kdesi uprostred medzi galériami prezentujúcimi overené, silné mená a tými ostatnými. „Pre mnohých som stále rizikom, lebo to, čo robím, sa nedá jednoducho zaradiť.“
Čo sa tam skrýva
Výstava vo FruFru, ktorá sa dnes končí, bola špecifická tým, že človek ju videl celú cez okná priamo z ulice. Nemusel ísť dovnútra, keď nechcel.
Tiež sme nemuseli začať takými jej širokými vyjadreniami na tému maľby. To by však bolo to isté ako pozerať sa na jej obrazy spoza okna, necítiť povrch papiera, ticho a jemnosť krídel jej nočných motýľov.
„Niekedy som si vedela odtrhnúť svoj ostrov sústredenia kedykoľvek, dnes už to nedokážem, stíšenie a koncentrácia síl prichádzajú v noci,“ hovorí.
Šeď vo mne zostala
Je pozorovateľom, nočným chodcom, ktorý sa pozerá do okien bez pocitu viny. Kráča rázne, presvedčivo, ale nikoho neruší, ani tie motýle nie. Je s nimi zžitá, tak ako so šedou farbou, v ktorej vyrastala. „Tá šeď vo mne ostala,“ hovorí, „myslím, že práve vďaka nej, mám oveľa viac fantázie. V tej sivej sa skrýva všeličo.“
Do dlhých rolí papiera v Max Klingerovi skryla postavy. Štyri figúry mužov, ktorí napĺňajú naše predstavy o povolaniach (sveta). Sú to však postavy? Sú to roly, ktoré plníme, alebo živly, alteregá, ktoré ovládajú nás? „Maľba si so mnou robí, čo chce.“
Žiadny kompromis. Iba dlhé, hlboké priestory, stála snaha odkrývať predstavy - márny boj. „A to ma na tom baví. Robiť veci, ktoré na prvý pohľad vyzerajú zbytočne. V konečnom dôsledku však myslím, že sa ich vplyvom niečo mení – v ľuďoch, a vo mne, samozrejme, tiež,“ hovorí.
Viesť reči o tom, kam autorku zaradiť a či je rizikom, je tu zbytočné. Aj tieto dve výstavy boli ďalším zo vzácnych pohľadov do „prekomplikovanej“ mysle posadnutej predstavami.
Tie jej predstavy sa postupne zvláštnym spôsobom spájajú do filmových príbehov - do krehkých, pomalých, dômyselných príbehov, ktoré si s nami robia všetko, čo chcú.
Morality
Pamäť zničí aj to posledné
Z výstavy Vertical Scroll v showroome Max Klinger
Z výstavy Vertical Scroll
