Druhým faktom je, že práve osloviť jednu celú generáciu sa tento film zo všetkých síl snažil. A do tretice, nakrútili ho autori po tridsiatke pre mládež po dvadsiatke a pred ňou. Takže o akej generácii potom hovoríme?
Čudné na generačných kultoch je, ako málo na tom záleží. Ak generácia nejaký film prijme za svoj obraz, dýcha ním a žije, nám zostáva výrok klasika, že s tým môžeme nesúhlasiť, protestovať, ale to je zároveň asi jediné, čo sa s tým dá robiť. Zostáva teda otázka, aký je, či skôr, aký bol typický fanúšik Samotárov?
Narodil sa v sedemdesiatych alebo v osemdesiatych rokoch. Matne sa pamätá na Majora Zemana, ale vyrastal s americkou MTV. V deväťdesiatych rokoch sa hojne vyskytoval v podnikoch a kluboch (malo) veľkomestskej Prahy, ktoré už dnes väčšinou neexistujú.
V hudbe objavil elektronickú tanečnú muziku, irónii ho naučili ľahké drogy. Samotár a jeho svet je tekutou zmesou zábavy, životného bezvetria a možno aj tragického pocitu generácie, že snažiť sa veľmi netreba. Načo, keď všetko podstatné tu bolo už pred nimi?
Dôležité je, že diváci sa v postavách videli a po rokoch z filmu vyčítame, čím žili okolo roku 2000. Tragikomédia má poviedkový pôdorys, ktorý spája sedem postáv, ich problémy so vzťahmi. Práve režisér David Ondříček vytiahol na výslnie hercov, ako sú Ivan Trojan a Jiří Macháček. A dá sa čakať, že toho druhého z nich postava fajčiara marihuany asi neopustí do konca kariéry.
Ďalšie informácie o tomto kulte chrlí Česko-Slovenská filmová databáza. Vedeli ste, že známu titulnú skladbu Lucky Boy nahral Jan P. Muchow doma v paneláku? A že tri dni na pľaci za chorého režiséra zaskočil kolega Petr Zelenka a režíroval podľa Ondříčkových inštrukcií cez telefón? Ak nie, Samotári pre vás asi nebudú generačným kultom.
