Britská speváčka PJ Harvey sa opäť postarala o nahrávku, o ktorej sa hovorí.
Odjakživa vyzerala a spievala inak ako ostatní. Na najnovšej nahrávke Polly Jean Harvey dotiahla svoju nechuť opakovať sa opäť o čosi ďalej.
Zbierka básní o vojne
Preč je hrmotiaca divožienka, rocková princezná aj autorka zasnených klavírnych balád. Na Let England Shake počujete niekoho úplne iného. „Dlho mi trvalo, kým som našla správny hlas pre túto nahrávku. Naspievať hlbokým ženským hlasom by ju zničilo,“ rozhovorila sa pre magazín Drowned In Sound. „Chcela som nevtieravý hlas. Iba predniesť príbehy na spôsob svedka, ktorý ich prenáša z miesta, kde sa stali.“
Doteraz sa venovala úplne iným témam. Osobným – láske, rozchodom. No posledné dva roky hľadala správne slová, aby dokázala spievať o vojnách, stroskotaných snoch národa a o vzťahoch ku krajine. „Vždy ma zaujímalo, čo sa deje vo svete, čo sa denne odohráva v politike a okolo nás. Ale ešte nikdy doposiaľ som necítila, že by som o tom dokázala rozprávať v textoch,“ tvrdí.
Už to dokáže. A veľmi poeticky. Vyšla jej z toho viac prechádzka minulosťou britského impéria než módne narážky na účasť spojeneckých jednotiek v Iraku a Afganistane. PJ Harvey sa vracia najmä ku krvavej bitke o Gallipoli, kde v roku 1915 prišli o život státisíce vojakov. Líči drsné výjavy z bojiska (All In Everyone), no vie ponúknuť aj pohľad očami vdovy, ktorá sa tam vracia po rokoch (On Battleship Hill).
Album však netvoria historické fakty podávané na spôsob dokumentaristu, skôr básnické obrazy alebo burcujúce odkazy: „Západ spí/ Anglicko prebuď sa,“ spieva v titulnej skladbe. „Si obťažkané mŕtvolným tichom/ bojím sa, že naša krv sa nerozprúdi.“
Tomu zodpovedá aj hudba. Buď je energická, často postavená na pochodových rytmoch, alebo ide o pomalé vybrnkávačky. Domácky lofi zvuk, zastreté elektrické gitary, minimalistické bicie, staré klávesy, zopár samplov (dychové fanfáry, hlas kurdskej speváčky). Celkový retro nádych albumu ešte umocňuje nezvyčajný nástroj – autoharfa. Je to vlastne kombinácia harfy s citarou, ktorá pochádza z prvej polovice 20. storočia.
Britská Björk
Prvé recenzie Let England Shake sú až nekriticky nadšené. Časopis Uncut ho vyhlásil za album mesiaca, Mojo za najsilnejšiu nahrávku speváčky, v NME dostal desať hviezdičiek, vysoko ho ohodnotil aj Pitchfork. Kolekcii dvanástich pesničiek sa dá vyčítať iba nevyváženosť, takmer všetky najsilnejšie momenty sa odohrajú v prvej polovici cédečka.
Album Stories from the City, Stories from the Sea (2000) jej vyniesol prestížnu Mercury Music Prize, nominácie na Brit Award a Grammy a predalo sa z neho vyše milióna kusov. Takýto úspech už asi PJ Harvey nedosiahne.
O to však vôbec nejde. Na súčasnej scéne sa nenájde veľa autorov, ktorí sa neboja experimentov či prekvapení, no zároveň stále dokážu prísť s dosť prístupnou (alebo, keď chcete, počúvateľnou hudbou). V tom má PJ Harvey veľa spoločné s Björk. Nie je náhoda, že aj táto Islanďanka sa na svojom novom albume chce vyrovnávať so spoločenskými témami.
PJ Harvey naživo: Skutočné divadlo
PJ Harvey nekoncertuje často. No nielen preto je veľký zážitok vidieť ju naživo.
Berlínsky koncert PJ Harvey sa konal vo veľkolepej budove historického divadla Admiral Palast v centre mesta. Celkom dlho nás nechali čakať v preplnenej sále, v ktorej bol čoraz vydýchanejší vzduch. No videli sme skutočné divadlo.
Sála bola stavaná do polkruhu a na jej strope sa ligotal obrovský luster vyskladaný z malých sklíčok. Polly sa objavila v krásnych bielych šatách s čelenkou z labutích pierok a pódium vyzeralo, akoby ste sa premiestnili v čase do starého viktoriánskeho Anglicka. Nástroje boli položené na starožitnom nábytku, v niektorých pesničkách bubeník vytiahol veľký pochodový bubon s krásnym dunivým zvukom.
Koncertnú zostavu tvorili dokopy štyria muzikanti: Polly spievala, hrala na gitare a špeciálnej automatickej harfe. John Parrish na klávesoch a gitare, rovnako ako ďalší starý spolupracovník speváčky Mick Harvey. K tomu ešte Jean-Marc Butty nežne hladil bicie a celému zvuku dodával miestami až džezový nádych.
Asi najsilnejším momentom berlínskeho večera bola pesnička All and Everyone. Na prvýkrát sa síce pomýlili a začali ju hrať odznova, no behali pri nej zimomriavky po chrbte a putoval som predstavami vojny a smrti, o ktorých vypovedá celý album Let England Shake.
Zahrali aj zopár starších hitov, ako River a Silence. Nové aranžmány starších skladieb pôsobili zaujímavo, avšak perfektne fungovali aj precízne zahrané nové pesničky, ktoré boli takmer totožné s albumom. Na to, aby sme dostali i prídavok, sme museli vskutku dlho dupať a kričať. Ale stálo to za to.
Škoda, že jedna z najéterickejších speváčok nekoncertuje častejšie a že do východnej Európy sa jej zatiaľ cestovať nechce. Na turné s novým albumom ju môžete vidieť najbližšie v Amsterdame alebo v lete na festivaloch Rock Werchter a Roskilde. S Pohodou to opäť, žiaľ, nevyšlo.
Jonatán Pastirčák
