Takmer všetky jeho prózy sú fikciou, z každej z nich však vyčnieva obrovský kus svojského humanistu, ktorý bol kronikárom jednej éry.
Zem, zem!... je výnimočným Máraiovým dielom, odráža krehkú pravdu prečítaného, pochopeného a odžitého. V slovenčine vychádza po prvýkrát. Pôsobí intímnejšie ako jeho ostatné knihy, najmä vďaka prvej osobe, v ktorej je napísaná. Autor sa neskrýva za žiadnu fiktívnu či polofiktívnu osobu, ktorá by namiesto neho vyslovovala myšlienky a v úvahách sa neuchyľuje k alibizmu. Sú to jeho názory a jeho pohľad na vtedajší svet.
Imperialisti spod Tatier
To, že Márai pochádza z Košíc, mesta, ktoré „vytrhli z tela národa (Uhorska)" a po roku 1945 „opäť padli do rúk Čechom", je všeobecne známy fakt. Košičania všetkých národností ho považujú za jedného z najvýznamnejších rodákov. Na svoje rodisko nezabudol, vo svojich dielach – Zem, zem!... nie je výnimkou - vyhlasuje, že jeho domovom bola a zostáva „Horná zem". Trianon vnímal ako ranu, právo na sebaurčenie národov pochmúrne hodnotí ako ošúchanú metaforu a v tejto súvislosti dokonca zavádza úsmevné slovné spojenie slovenský miniimperializmus.
Z čoho sa však autor v Zem, zem!... skutočne vypisuje, je druhá svetová vojna a príchod Červenej armády do Budapešti: „Teraz dorazili do krajiny, kde žil národ, ktorého reči nerozumeli a ktorý vyznával inú vieru, žil iným spôsobom života, v každom ohľade bol „iný" – nie slovanský, ale maďarský. A v tom bolo čosi strašidelné – v inom zmysle strašidelné, než len v tom, že do porazenej krajiny pritiahol víťazný nepriateľ, komunista. Strašidelné bolo to, že prišiel Slovan."
Mnohí recenzenti Máraia vzletne označujú za Európana, no tým bol až v druhom rade. V prvom rade bol Maďarom a vlastencom, ktorého by sme azda v súčasnosti označili vo vzťahu k Slovákom za kontroverzného. Pretože nech sa niektoré výroky z jeho memoárov obracajú z ktoréhokoľvek uhla, zdá sa prinajmenšom čudné, že závery o Slovanoch, o ich typických povahových črtách a vlastnostiach vyvodzuje zo správania straumatizovaných a citovo otupených vojakov, ktorí prešli hrôzami východného frontu.
Takisto mu muselo byť známe, že Slovania sú širším pojmom a že k nim nepatria len Rusi a Ukrajinci, s ktorými sa stretol po príchode sovietskeho vojska. Brať však jeho salónny antislavizmus a averziu ku všetkému, čo prichádza z východu, doslovne by možno znamenalo vytrhnúť jeho názory z kontextu doby, regiónu a situácie, v ktorej sa ocitol.
V neposlednom rade treba brať do úvahy, že nejde o historiografickú publikáciu, ktorá by si nárokovala na objektívnosť a presnosť. Je zrejmé, že Zem, zem!... mala v prvom rade pomôcť autorovi, aby si usporiadal myšlienky a našiel východisko z neutešenej situácie, v ktorej sa ocitol príchodom boľševika. Odísť a písať pre čitateľov, či ostať a písať do zásuvky?
Návrat zo zabudnutia
Géniom sme ochotní odpustiť mnohé. V Máraiovom prípade nonšalantne prehliadame jeho šovinizmus, ktorý pôvabne maskoval láskou k vlasti a vydavateľstvo Kalligram sa chystá vydať postupne všetky jeho diela v slovenčine.
V kníhkupectvách sa už objavil jeho na Slovensku azda najznámejší román Sviece zhoria do tla. S tým málom, čo dal autor sám sebe k dispozícii – dvaja starci, žena, ktorú obaja milovali, prastará pestúnka a pusté sídlo – skomponoval pôsobivé napätie, ktorým sa knihy tohto typu obvykle nevyznačujú. Útle dielko je napísané krásnym jazykom, ktorý je Máraiovým poznávacím znamením a niet divu, že práve ono sa zaslúžilo o jeho znovuobjavenie v Európe.
Dnes kedysi takmer zabudnutého spisovateľa vďaka štýlu, úrovni a originalite právom prirovnávajú k Josephovi Rothovi, Thomasovi Mannovi či Franzovi Kafkovi. Apropo Kafka... práve Márai bol jeho prvým prekladateľom do maďarčiny, ktorú miloval a považoval za svoju skutočnú vlasť. Lingvistickú samotu Maďarska používal ako metaforu vlastného pocitu opustenia, ktorým trpel veľkú časť svojho života.
Toto a ostatné jeho názory na veci veľké (svedomie, láska, sex) i veci neveľké (oblečenie, jablká) sú so svojským subtílnym máraiovským humorom zhrnuté v zbierke Kniha byliniek. V krátkych textoch sa podobne ako v ostatných dielach zrkadlí jeho nesebecký prístup k ľuďom a niekedy až prekvapivo pokrokové zmýšľanie.
Mešťan mešťanov
Máraia považujú za hovorcu triedy, ktorá sa postupom rokov s eleganciou im vlastnou vytrácala aj z našich miest. Mešťania, ktorých poznal a miloval, už nejestvujú a najmä Zem, zem!... má v svetle toho, že vieme, ako to s ním – mešťanom mešťanov - nakoniec dopadlo, srdce zvierajúci efekt.
Tak, ako mnohí úžasní spisovatelia, aj on bol do istej miery sám sebe prorokom. Už v roku 1942 píše: „Jestvoval svet, za ktorý sa oplatilo žiť a umrieť. Ten svet zomrel. A s novým nemám nič spoločné. To je všetko, čo môžem povedať."
Emigrácia ho nespravila šťastným. Potom, čo zomrela jeho manželka Lola a neskôr aj jeho adoptívny syn, si napísal do denníka: „...Neponáhľam sa, nebudem to však ani odkladať. Je čas." Azda najpresvedčivejší pamätník „starých dobrých časov", „bard mešťanov", ako ho nazval jeden z jeho recenzentov, sa dobrovoľne odporúčal.
Márai by určite považoval za jeden z najlepších žartov svojho života, že sa zastrelil len pár mesiacov predtým, ako padol komunistický režim. Zostal si až do konca verný. Aj načasovaním svojej dobrovoľnej smrti sa neopakovateľne, typicky máraiovsky na nás uškrnul.
Autor: Zuzana Demjánová
