To, čo o etnickej nenávisti neodznie v médiách, musia dopovedať filmári. Francúzsky film tému stvárnil tak, že sa pri nej festivalové publikum na Berlinale radostne smialo.
Keby teraz Francúzi volili svojho prezidenta, zvíťazila by kanditátka zo strany extrémnej pravice. Médiá tam teraz chodia za ľavicovými a pravicovými politikmi a pýtajú sa ich, kto spravil chybu, že z prieskumov vychádzajú takéto výsledky. A filmári zatiaľ poslali do sveta pôvabný film Dernier étage gauche gauche (Posledné poschodie, ľavý blok). V ňom je sociálna nenávisť demaskovaná.
Kto chce rukojemníka
Film sa začína ráno 11. septembra. Režisér Angelo Cianci si myslí, že v ten deň sa ľudia začali báť „toho druhého“, niekoľko rokov po útoku v New Yorku sa to dosť zreteľne prejavuje aj v parížskych predmestiach. A keby to aj nebolo také zreteľné, médiá si to domyslia a posunú ďalej.
Takže toho 11. septembra mal pán Mohand neželanú návštevu, mesiace neplatil nájomné, prišiel teda za ním exekútor. Bol aj s dvomi policajtmi, pre prípad, že by boli s Mohandom problémy. Neboli, ale paniku vytvoril jeho syn v puberte, pretože sa bál, že policajti prehrabú jeho skrine a objavia v nich drogy.
Otvoriť dvere alebo nie, vylomiť ich alebo zavolať ozbrojenú posilu, v tom zmätku nebolo jasné, čo je lepšie riešenie, až sa exekútor nakoniec ocitol vnútri v byte ako rukojemník, o ktorého ani otec, ani syn nemali záujem. Ale francúzske médiá už prerušovali svoje vysielanie výnimočným spravodajstvom.
Pred pár týždňami sa Dernier étage gauche gauche premietal na Berlinale a festivalové publikum mu rozumelo a radostne sa pri ňom nasmialo.
Radostne, pretože režisér Cianci v parížskom predmestí vyrástol, pozná mieru jeho kriminality, drsnejší slovník aj jeho pôvabnejšie miesta. Takže jeho filmové postavy sú živými postavami, v istom zmysle sú neodškriepiteľne sympatické a ani exekútor v tom nie je výnimka.
Čo by sme skonštatovali?
No a ten smiech, na ňom sa nemusel špeciálne napracovať: „Základ toho, čo vo filme vravia policajti, som si požičal z prejavov niekdajšieho ministra vnútra a primátora jedného z predmestí. V zásade to teda nebol materiál na vytvorenie zábavy, a predsa...,“ vravel Cianci.
Po niekoľkých hodinách v uzavretom byte sa jeho hrdinovia pomaly menia. Neplatiaci otec nie je taký zbabelý, ako sa zdá, z hromžiaceho syna vyjdú aj nejaké nežné slová a exekútor zahadzuje svoje strohé sivé sako a aktovku, vďaka čomu slabnú niektoré klišé a policajná akcia sa blíži k absurdite.
Vôbec sa pritom nezastiera nenávisť vo francúzskej spoločnosti ani násilie, ktoré je v niektorých vrstvách výraznejšie ako inde. Len sa hľadá cesta von. Francúzi tušia, že sociálne nepokoje budú častejšie a zrejme čoraz väčšie.
Takže na rozdiel od svojho anglického kolegu, ktorý v rovnakom čase nakrútil film Štyri levy o džihádistoch, nechcel Angelo Cianci iba konštatovať. Vraví: „Napokon, čo by som mal konštatovať? Že sa doteraz nič nezmenilo? Že dialóg zvulgárnel, zodpovednosť sa presúva a že už treba otvoriť uzatvorené komunity? To nech ma radšej obvinia z utopizmu, lebo si myslím, že spoločenskú nenávisť prekonáme len tak, že sa budeme rozprávať a počúvať.“
Nie sú smiešni, sú idioti
Na teroristov sa mimoriadne jednoznačne pozerá britský film Štyri levy. Práve je v našich kinách.
Britský premiér David Cameron nedávno povedal, že dlho pestovaný multikulturalizmus zlyhal. Obáva sa skupiny ľudí, ktorí sa nestotožňujú s hodnotami krajiny a skôr ich lákajú teroristické akcie proti nej. Vravel: „Doktrínou multikulturálneho štátu sme povzbudzovali členov rôznych menšín k životu v komunitách, ktoré boli oddelené navzájom, aj od zvyšku občanov. Nepotrebujeme toľko pasívnej tolerancie, ale aktívny a silný liberalizmus.“
V krajine s takým premiérom by bolo nezvyčajné, keby jej filmári neboli aspoň takí priami. Aktívny a silný liberalizmus sa ešte nestihol prejaviť ani konkretizovať, a v našich kinách sú už Štyri levy, nezávislý anglický film o džihádistoch. Takých, čo plánujú útok na bezbožných neveriacich, a nevedia celkom presne, či to spravia v obchode, alebo počas londýnskeho maratónu. Nevylučujú dokonca ani mešitu, akurát, že ich v akcii brzdia nekonečné hádky a absolútna nepripravenosť. Aj keď chcú len nakrútiť svojim spoluobčanom výstražné video, vybije sa im baterka.
Takže žiadna dráma. Film Chrisa Morrisa uvádzajú do kín ako čiernu komédiu, ale vhodnejšie by bolo hádam povedať, že je to nevydarený vtip. Komédia je špeciálna disciplína, keď sa nenakrúti dostatočne jednoducho a s dostatočným citom pre správny rytmus, nevydarí sa. Absurdná akcia džihádistov a nezmyselné dialógy sú v zásade úsmevné, ale, bohužiaľ, nie vtipné.
Druhá vec je, že to ani vtipné byť nemá. Títo džihádisti hovoria peknou angličtinou, ich vedúci má aj sympatickú rodinu, peknú robotu a medzi kolegami kamarátov. Nemajú žiadny viditeľný existenciálny problém, a hoci sú nemožní, svoje plány myslia smrteľne vážne. Režisér Morris nehľadal žiadne skryté vysvetlenia, mal iba jedno: že džihádisti sú hlúpi.
Pred piatimi rokmi sa premietal film Paradise Now. Bola to dráma o palestínskych atentátnikoch, v Európe sa oceňovalo rozvíjanie ich trýznivej dilemy, v USA ho nominovali na Oscara. Komédia Šyri levy mala úspech doma v Británii, tam ju vyhlásili za debut roka. V niektorých krajinách, napríklad u nás, by mohla podnietiť úvahy o tom, či bolo vhodné pripodobniť džihádistov k prostoduchým hrdinom.
Tam, kde už teroristické útoky zažili, už takými úvahami prešli. A toto jasné a nekompromisné konštatovanie je už jeden výsledok.
Kristína Kúdelová
