Na škole vychováva ilustrátorov, doma šesticu detí a s manželkou popri tom založili a vedú úspešný Baobab – alternatívne vydavateľstvo kníh pre deti.
Pochádzate z Bratislavy, učíte v Prahe, bývate v Tábore. Odkedy ste zakotvili v Česku?
Až do strednej školy som býval v Devínskej Novej Vsi v Bratislave. Z nejakého dôvodu ma nezobrali na ŠUP a keďže smerné čísla pre Slovákov boli až na druhom konci republiky, šiel som na strednú sklársku školu do Kamenického Šenova. Úplnou náhodou som sa stal brúsičom skla.
Čo má k ilustrácii dosť ďaleko.
Vedel som, že sklo robiť nechcem a radšej som kreslil. Dobré bolo, keď v prvom ročníku prišla nežná revolúcia. Cestou domov som sa zvykol staviť v Prahe a mesto ma priťahovalo, žilo akciami koncertmi, výstavami. Na UMPRUM som sa však hlásil bez veľkých nádejí, bol tam podobný nával ako je dnes. Napodiv, ilustrátor Šalamoun ma do ročníka prijal. V Prahe som strávil šesť rokov na ilustrácii, fotografii, typografii a bol som aj na stáži v Antverpách.
Pritom už pred štúdiom, hlboko v deväťdesiatych rokoch, ste pod pseudonymom Lemuel Caution ilustrovali dve knihy Petra Pišťanka. Ako ste sa k tomu dostali?
Jednoducho – Pišťanek bol z Devínskej Novej Vsi a navyše bol kamarátom môjho otca. Ilustrovať Rivers of Babylon bola perfektná šanca a dobrá skúsenosť. Iste k tomu patrí aj prístup nakladateľstva, ktorý ma inšpiroval a presvedčil, že nabudúce je lepšie robiť si grafickú úpravu sám. Správali sa, akoby grafická úprava nebola podstatná - text naliali drobným písmom na škaredý papier a podobne. Takže vtedy som zistil, že to chcem robiť inak. Pišťankove Skazky o Vladovi mi už sadli viac.
So sestrou Terezou a rodičmi. Anna Horváthová aj Peter Horváth sú známi
výtvarníci. Zívajúci kamarát je Tomáš Hulík, dnes dokumentarista
Prečo ste použili pseudonym?
Bola to akási štylizácia, zábava. Možno to súviselo s mojou skúsenosťou s pouličným umením. Tam je celkom bežné, že sa autor skryje pod pseudonym.
Čím vás bavil street art?
Možno za tým bola aj snaha o privlastnenie priestoru. Ešte v Sudetoch sme do školy chodili okolo prázdnych rozpadnutých domov. Namiesto sprejov sme nabehli so štetcami alebo aj s bahnom a kreslili po nich. Bolo to krátko po revolúcii, takže grafity sme ešte nepoznali, neinšpiroval nás nijaký Brooklyn. Zato v škole sme s tým mali seriózne problémy.
Sledujete súčasné grafity?
Dnes sa o tom rozpráva jeden vtip. Najväčšie gesto grafiťáka je, keď príde so sprejom k stene, obzrie si ju, ale nič nespraví, len pokýva hlavou a potom odkráča domov (smiech). Grafity dospelo do fázy, že často pripomína burinu. No pouličné umenie ma stále baví, snažím sa ho sledovať. Od sprejov sa posunulo ďalej a ďalej – dnes môžu byť na ulici ventilátory, nafukovacie objekty, svetelné inštalácie a podobne.
Niekde som čítal, že váš Baobab je až také malé knižné vydavateľstvo, že sa zmestí na jediný stôl.
Je to domáce nakladateľstvo, rozpočet držíme čo najnižšie. Pracujeme v ňom traja – ja, moja žena Tereza a Bára Čermáková, ktorá mala s Fedorom Gálom vydavateľstvo GplusG. Dnes sa oficiálne voláme Baobab GplusG.
Nechcete sa rozrastať?
Samozrejme, túžime po kamennej redakcii. No hoci sme vydali viac než päťdesiat kníh a z niektorých úspešných titulov v sklade nič nezostalo, uživiť redaktorov a redakciu je niečo iné. Na to treba krútiť vo vydavateľstve omnoho viac kníh.
Workshop v Moskve okolo roku 2008
Keď Baobab volajú alternatívnym vydavateľstvom, naskočí predstava hudby, módy, životného štýlu mládeže od trinásť rokov vyššie. Čo môže znamenať alternatíva pre deti?
Z pohľadu stredného prúdu bývala alternatíva braná ako niečo okrajové až čudné. Dnes možno lepšie vidíme, že je to naopak. Nie je ten, komu nejde len o peniaze, v kultúre hlavný prúd? A naopak, nie je práve bezduchá marketingová záležitosť alternatívou - k tomu, čo by malo byť normálne?
Čiže potrebujete k titulom vzťah?
Nechce sa nám robiť štandardné, konfekčné veci. Snažíme sa vydávať knihy, ktoré sú otvorené, smerujú niekam dopredu alebo naopak, výrazne dozadu, napríklad tým, že čerpajú zo zabudnutých zdrojov domácej a európskej tradície. Samozrejme, nebránim sa ani klasickej a vo svete úspešnej moderne, ktorá na Slovensku a v Česku ešte nevyšla.
Nie je to vážna detská literatúra ani popkultúra. Čo za žáner vydávate?
Len ťažko to nejako žánrovo zaradiť. Určite nás zaujímajú obrazové knihy, bilderbuchy, ktoré majú modernú tradíciu vo Francúzsku alebo v Škandinávii. Niekedy máme knihy postavené na obraze a text je len doplnkom. Sú odlišné ako na Slovensku zabehané klasické rozprávky. Potom je tu moderné rozprávanie, akési romány pre deti. Príkladom je Marka Míková, speváčka kapely ‚Zuby nehty‘. Píše živelne, jej knihy sú ako rytmizovaná próza s veľkým zmyslom pre humor a prekvapenie. Čo sa týka okruhu autorov, Česko je, žiaľ, malé. Navyše, veľa ľudí odpadne. Sú leniví, alebo začnú radšej zarábať peniaze. Tí verní zostanú.
Ako je to vo svete?
Najsilnejšiu literatúru pre deti majú v súčasnosti Francúzi. Množstvo tamojších detských kníh nemá obdobu. Keďže moja žena Tereza vyštudovala francúzsku literatúru, pozeráme sa najmä týmto smerom. Napríklad Briti sú konzervatívnejší a viac sa držia overených modelov kníh. Asi by sa zdráhali podstrčiť deťom niečo uletené a dadaistické.
S manželkou Terezou majú šesť detí. Aj to bol jeden z dôvodov, aby sa z Prahy
presunuli do Bechyně a neskôr do Tábora. Tam má dnes Juraj Horváth záhradu aj ateliér
Podľa čoho vyberáte knihy na preklad?
Dôležité pre nás je, aby autor nebol epigón a tiež, aby nešlo o niečo, čoho sa píše veľa. Nechceme nosiť drevo do lesa. Chceme, aby kniha bola pre naše prostredie impulzom. Radi sa s autorom stretneme, či je nám sympatický, či pestuje niečo, čo sa u nás nepestuje. Niekedy máme šťastie. Napríklad knihu Tobiáš Lolness sa nám podarilo vydať ešte pred tým, než sa stala svetovým bestsellerom. Tereza oslovila francúzske vydavateľstvo Gallimard, a keďže sme o práva žiadali prví, boli za babku. Dnes by sme si to už nemohli dovoliť. Tobiáš Lolness je trhák, v Nemecku leží v obchodoch vedľa kasy a Hollywood ho plánuje sfilmovať.
Robíte akcie, festivaly. Vo vašom prípade knižný podnik pripomína skôr kamarátsku komunitu.
Keď sme sa v poslednom čase sťahovali - bývali sme v Bechyni, teraz bývame v Tábore - mali sme chuť na stretnutie s ľuďmi, s ktorými si e-mailujeme o knižkách a posielame si pédéefká. Raz za rok preto robíme letnú akciu. Prídu hrať kamaráti, kapely, býva divadlo, niečo sa navarí. Tiež robíme workshopy, ktoré sú dnes veľká móda, no my sme s nimi začali už dávno. Pamätám sa na veľtrh v Paríži - deti, černošské, arabské rôzne, boli perfektné. Im bolo jedno, ak sa porezali, a keď prišla pauza, posadali si na zem a rozbalili francúzske školské desiate.
S knihami pre deti pritom býva problém. Bežne deti podceňujú, nadmieru moralizujú, alebo ide o umelé, niekedy až sterilné rozprávky.
Úplne hlúpych modelov je niekoľko. Napríklad, tupá kniha vyexportovaná z televízneho seriálu. Inokedy sa stane, že sú ku knihe voľné práva, tak k nim akurát pridajú gýčovité ilustrácie a vydavateľ ľahko zarobí. Podobne je veľa manželiek, ktoré túžia napísať rozprávku a bohatý manžel im ju zaplatí. Podobných do vydavateľstiev chodí asi deväťdesiat percent a väčšinu spoznáte podľa muchotrávok a trpaslíkov. Samozrejme, žartujem – aj rozprávka s trpaslíkmi môže byť výborná. No v porovnaní s československou knihou v šesťdesiatych rokoch dobre vidno, ako odvtedy kvalita všeobecne klesla.
Čo si predstaviť pod domácou tradíciou? Ferdo Mravec, Krtko, Maxipes Fík?
Zaujímavé je, že je tam obrovská škála. Ondřej Sekora je príkladom ilustrácie rodu Disneyho, ktoré mám rád. Jeho Ferdo Mravec je skvelý. Kresba je opisná, s akoby neskoro secesnou linkou a zároveň až komiksovo štylizovaná. Dodnes tiež vychádzajú skvelí Josef Lada a Josef Čapek. A piliere modernej českej detskej knihy? Určite Jiří Trnka, jeho animované film a Záhrada, ďalej Miroslav Štěpánek, Jiří Šalamoun a jeho Maxipes Fík. Nedávno mal v Bologni Šalamoun výstavu a najlepší španielski a talianski ilustrátori chodili okolo s obdivom.
Festival v Jihlave vyrástol z akcie stredoškolákov na poprednú akciu dokumentov
v strednej Európe. Dvorný grafik Juraj Horváth robí festivalu nekonvenčný dizajn
– je to koncept aj hra s mestom
Na rovnakých menách vyrastajú deti ešte dnes. Odvtedy nič výrazné nevzniklo?
Mňa a moju generáciu veľmi ovplyvnil výtvarník František Skála a jeho Vlas a brada z roku 1988. Jeho vplyv môžete sledovať dodnes – k úspešným počítačovým hrám Jakuba Dvorského Samorast, Machinarium alebo filmu Jana Svěráka Kuky sa vracia. Samozrejme, je pravda, že až na výnimky – napríklad emigrant Petr Sýs – bola v domácej ilustrácii medzera a veci, na ktoré sa až tak veľmi nenadväzuje. Aj renomé česko-slovenskej školy vo svete slabne, takže máme čo robiť.
Čo vravíte na pokusy vpašovať do detských kníh výtvarnú výchovu? Mnohým v detstve napríklad nesadli ilustrácie Ľudovíta Fullu v Slovenských rozprávkach.
Odtlačiť do rukopisu nejaký výtvarný smer mohla byť obrana pred tým, že mnohí ilustráciu vnímali ako niečo podradné. V každej oblasti výtvarného umenia nájdete výrazne dobové veci, ktoré sú po rokoch bizarne veselé alebo stráviteľné iba pre akademikov. Inak, mňa v Slovenských rozprávkach v detstve viac ako Fullove desili ilustrácie Albína Brunovského. Dnes viem určite oceniť rôzne finesy, no ako dieťa som do nich nedokázal preniknúť.
Iný extrém nastáva, ak rodičia deti nechcú poškvrniť komerciou a štítia sa kúpiť im na hranie čokoľvek súčasné. Výsledkom je šúpolie, hračky iba z dreva, archívne polstoročné leporelo.
Výchova v tomto duchu mi pripadá umelá, sektárska, zjednodušená. Mám šesť detí a u nás také niečo nehrozí. Skôr naopak. Mňa napríklad odrádza, ak vidím ilustráciu, kde nie je nič konkrétne z tohto sveta. Napríklad, prečo tam leží fľaška univerzálneho tvaru? Prečo to nie je PET fľaška? Práve súčasné detaily sú tým, čo človeka k ilustrácii dokáže zadrapnúť.
Nie je úplne bežné, aby sa stal vedúcim ateliéru na vysokej škole niekto, kto má len dvadsaťosem rokov. Bol to v dejinách školy rekord?
Neviem, to by sme museli pátrať v archíve. Samozrejme, že som sa vtedy svojím spôsobom bál.
Čo bolo najťažšie?
Bola to situácia, do akej bolo treba skočiť ako do vody. Musel som sa ako učiteľ postaviť pred ľudí len o niečo mladších ako som ja. Odvtedy je to sedem rokov, so študentmi si rozumieme, navzájom sa ovplyvňujeme. Snažíme sa spolu robiť veci, ktoré majú zmysel trochu aj smerom von, nielen na akademickej pôde.
Pouličný festivalový dizajn v Jihlave. Formou sa tu vrátil k svojmu starému
projektu POPOROSVET, čo boli striekané plagáty lepené po meste
Sú to vychytené odbory?
Kým na sklo sa hlási sedem ľudí, na knižnú grafiku a ilustráciu je ich štyridsať na magisterské štúdium a stotridsať na bakalárske. Prijať môžem dvoch-troch. Vyrastá silná generácia ilustrátorov, ale český trh je malý a nemôže ich prijať. Aby sa uplatnili, musia ísť pracovať do zahraničia, podobne ako lekári. A aby sa uživili doma, musia to robiť tak, ako to bolo v tejto oblasti vždy. Musia si prácu nakombinovať - trochu grafického dizajnu, niečo pre divadlo, k tomu pár knižiek.
Cíti sa dnes ilustrátor primerane ohodnotený?
Dnes sa všetko vníma cez peniaze, lifestylové časopisy a cez mediálne bubnovanie okolo. Ilustrátor preto nemá taký spoločenský status, ako napríklad grafický dizajnér. Paradoxne, práve našich animátorov a ilustrátorov viac poznajú v zahraničí. V takom Japonsku je množstvo zberateľov - fanatikov do českých kníh a animovaných filmov.
Sám pritom máte pomerne široký rozptyl. Najkrajšia kniha roka za beletriu, knihy pre deti aj výtvarný katalóg, Najkrajšia kniha sveta z lipského veľtrhu bola za ilustrácie indiánskych mýtov. Ako vás berú grafickí dizajnéri?
Pravda je, že ma berú asi viac, ako ma berie nejaký klub ilustrátorov. A aj medzi grafickými dizajnérmi je veľmi veľa zaujímavých ľudí. Ich myseľ je často otvorenejšia ako myseľ ilustrátorov alebo grafikov.
Ako vzniká ilustrácia? U vás akoby bolo ťažko odhadnúť, čo bolo skôr – či písmo, alebo obraz.
Previazanie obrazu a slova je dôležité. Od začiatku vnímam knihu ako celok, ktorý má rytmus. Sú však knihy, ktoré reálne vznikajú v dokonalej súhre výtvarníka a toho, kto vymyslel ich koncept. Niekedy je prvý obraz a text doplnia neskôr.
V Jihlave s Martinom Marečkom, režisérom výborných
dokumentov Hry prachu, Zdroj a Auto*mat
Podobne nekonvenčný dizajn má jihlavský festival, najvýznamnejšia akcia dokumentárneho filmu v strednej Európe. Odkedy im robíte dvorného grafika?
Oslovili ma dvaja intelektuáli – Petr Kubica, učiteľ gymnázia a majiteľ antikvariátu ‚Bílá velryba‘ v Jihlave, a Marek Hovorka, v tom čase študent dokumentu. No ešte predtým som sa zoznámil s dokumentaristom Martinom Marečkom a vymysleli sme motív prvého ročníka. Bežné logo nám bolo protivné, predstavovali sme si niečo viac tekuté. Od začiatku sme dizajn brali širšie, ako hru s mestom. Preto nám napadlo, že upravíme pôvodne česko-slovenskú vlajku, ukradnutú za českú, čiže zoberieme si ju späť a graficky ju zmeníme po svojom. Z modrého klinu sa stal lievik a festivalové heslo znelo: Myslieť filmom! Nikto nečakal, že z toho bude škandál. Vzhľadom na to, že festival sa začínal 28. októbra, radnici vlajky pripadali urážlivé. Žiadali ich zvesiť. Festival sa zrazu preberal v médiách, pamätám sa, že sa nás zastával knieža Schwarzenberg. Akcii to vlastne pomohlo - získala ohromnú publicitu a rýchlejšie prerástla regionálny rozmer.
Do Prahy musíte dochádzať - čo vás ťahalo bývať do Tábora?
Dôvodov bolo viac. Mali sme relatívne malý byt a život v Prahe je drahý. Bola v tom možno aj túžba sústrediť sa, túžba po záhrade. Určite v tom hrali rolu deti.
Spomínaný filmár a aktivista Martin Mareček bojoval za práva pražských cyklistov. Vo filme Auto*mat sme nakoniec videli, ako to vzdal a z ulice plnej áut sa odsťahoval. Je Praha až také nepríjemné miesto na život?
Martin sa s rodinou odsťahoval viac na okraj Prahy, my do Tábora. No ani v Tábore nie je na hlavnej ulici pruh pre cyklistov. Keď chcete na bicykli prejsť cez chodník, čakajú tam s pokutou mestskí strážnici. Preto aj tu organizujeme cyklojazdy. Vtipné bolo, keď do Tábora prišli aktivisti z Auto*matu. Z Prahy dobre vedeli, ako to chodí, takže pri konfliktoch s políciou si dokázali všetko dobre vyargumentovať.
Pozmenená česká (a ešte predtým československá) vlajka sa nestretla
s pochopením. Festivalový symbol spôsobil v Česku škandál
Juraj Horváth (1974)
Venuje sa kresbe, ilustrácii, grafike, grafickému dizajnu a ilustrácii. Narodil sa a vyrástol v Bratislave. Vyštudoval VŠUP v Prahe. Pre vydavateľstvá Argo, GplusG, Labyrint, Torst, Triáda ilustroval okolo dvadsať kníh (T. Capote, K. Čapek, F. Pessoa, J. Topol, J. Rudiš, K. Čapek a iní). Mnohokrát získal cenu Najkrajšia česká kniha roka. Z knižného veľtrhu v Lipsku má Zlatú medailu a ocenenie Najkrajšia kniha sveta. Je hlavným grafikom festivalu dokumentárnych filmov v Jihlave. S manželkou založili a vedú alternatívne vydavateľstvo ilustrovaných kníh pre deti Baobab, ktoré vydalo viac ako päťdesiat kníh. Vedie ateliér grafiky a ilustrácie na pražskej VŠUP. Má šesť detí, býva v českom Tábore.
