Čo teraz robíte?
Vzhľadom na to, že som bola zranená a nemohla som robiť svoje aktivity, začala som skúšať v Aréne. Hra sa volá 33 variácií, s Emíliou Vášáryovou, Ľubom Kostelným a ďalšími. Je to veľmi zaujímavá hra, ktorá možno nikoho nebude baviť... (smiech)
Prečo?
Lebo to nie je bulvárna komédia. Hra pátra po tom, prečo Beethoven v poslednom štádiu svojho života, keď mu neostalo veľa času a bol takmer hluchý, nepracoval na veľkých veciach, ale robil 33 variácií na skoro až krčmový valčík od podpriemerného skladateľa. Venoval tomu osem rokov života. Pre mňa je neuveriteľné, ako môže génius aj zo zrniečka prachu vytvoriť nádherné veci. Nie je to bežná záležitosť. Páči sa mi, že robíme práve takúto vec.
Je to prvá hra, ktorú skúšate po mesačnej pauze. Koľko predstavení ste museli zrušiť?
Všetky sú zrušené, lebo nemôžem chodiť.
Aréna vás nezaťažuje?
Nie, lebo zatiaľ sedíme a čítame hru. Premiéra je naplánovaná na 15. apríla, ale vzhľadom na moju nepohyblivosť bude asi moja postava upravená. Všetky moje roly sú fyzicky veľmi namáhavé, preto ich nemôžem hrávať. Stále totiž nezohnem koleno.
Budete mať kolieskové kreslo?
To nejde, lebo na ňom je Milka Vášáryová. Každopádne hlavná postava je tam Emília. Ja som zrazu mala potrebu hrať úlohu, pri ktorej budem slúžiť niekomu inému. Aby to nebola hlavná rola, okolo ktorej sa všetci točia, ja budem v submisívnej polohe.
Pre to, čo ste zažili a pre následný záujem médií a okolia?
Potreba vyplynula z nejakej väčšej jednoduchosti, ktorú mi celá vec priniesla do života. Netreba sa v každej chvíli hrnúť za najväčšími výzvami. Niekedy bývajú výzvy v nenápadnejších ponukách.
Súvisí to s moskovskou udalosťou?
Skôr s dlhodobejším ležaním. Človek sa upokojí a zastaví.
Ako veľmi zmenila Moskva váš doterajší život?
Neviem to posúdiť, pre mňa je traumatizujúci fakt bezmocnosti, v ktorej sa nachádzam už druhý mesiac. Nikdy som nebola zvyknutá na to, že som odkázaná na druhých. Teraz neviem, čoho dôsledkom je môj psychický stav. Je ťažké, keď človek s mojím temperamentom týždeň leží v posteli a keď niečo chce, musí o to požiadať iného. Asi mi to zmenilo život, asi hej.
Nerada sa vraciate k atentátu v Rusku. Na radu lekára alebo je to vaše rozhodnutie?
Rozhodla som sa tak. Tá skúsenosť je neprenosná. Nevidím dôvod zdieľať ďalej zážitky, ktoré boli vyvolané na to, aby šírili strach. Je to jediné, čo by som s nimi mohla ďalej robiť. Nepáči sa mi pofidérna sláva, ktorú mi vnucujú médiá, rovnako ako rola obete. Môžem iba sprostredkovať hrôzu, a na tom sa nechcem zúčastňovať. Viem si predstaviť, že skúsenosti pretavím do nejakej úlohy v divadle, do emočného zážitku na javisku a tak ich spracujem.
Vidíte inak teroristickú hrozbu ako predtým? Ľudia majú väčšinou pocit, že sa ich netýka.
Samozrejme, pre ľudí, ktorí zasvätili život tomu, že sedia na internete a všetkému rozumejú, je to ďaleko. Ak cestujete, tak je to hrozne blízko, týka sa to aj iných krajín ako Ruska. My máme jediné šťastie, že sme v podstate nezaujímavá krajina, čím sme aj jedna z najbezpečnejších.
Prečo herci radi cestujú do Moskvy?
Lebo majú nepokojné duše. Ak je človek rusofilný, pokiaľ ide o kultúru, svetovú literatúru, divadelníctvo, ako ja, tak sa v Moskve nachádza časť jeho duše. Aj v Petrohrade, kam som mala cestovať v apríli.
Pôjdete ešte niekedy do Ruska?
V máji je pekný festival v Moskve, kam ma pozvali moskovskí divadelníci. Tam by som chcela ísť.
Nebojíte sa?
Určite áno, ale je to ako s bulvárom. Mám dve možnosti, buď sa tomu poddám a začnem sa schovávať, alebo budem ignorovať, že mi zasahuje do života. Pre mňa je to tiež súčasť teroru. Keďže sa s ním vysporadúvam už niekoľko rokov, tak mám istú obranyschopnosť voči fyzickému teroru. Poviem si, že ma nebude ovplyvňovať.
Zaoberali ste sa niekedy tým, čo sa v Rusku deje? Konfliktom medzi Moskvou a separatistickými národmi, ktorý bol motívom atentátu?
Áno, spôsobom, ktorý je nám blízky. Keď sme pred tromi rokmi skúšali Tri sestry, Roman Polák a Martin Porubjak zasadili dej tejto hry na Kaukaz, ktorý okupujú ruskí vojaci. Vtedy som sa tomu venovala, ale netušila som, že s terorom budem mať do činenia.
Stretli ste sa v nemocnici aj s oficiálnymi ruskými predstaviteľmi?
So starostom Moskvy a ministerkou zdravotníctva. Prišli šialeným spôsobom s desiatimi kamerami, televíznymi štábmi. Čudovala som sa, že od rána vŕtajú na chodbe, kde ležím. Personál to tam trošku potemkinoval, skrášľoval. Mala som z toho dosť veľký stres, zmobilizovala som sa k nejakému vyjadreniu. Vlastne ani neviem, čo som vtedy povedala.
Chválili ste ruské zdravotníctvo. Mysleli ste to vážne?
Áno. Rýchlosť, s akou ma v nemocnici pri vchode nabrali. Okolo mňa bolo sedem špecialistov, ani som nevedela, kto mi čo zašíva. Bola som druhá v nemocnici.
Ako ste sa dostali na ošetrenie tak rýchlo?
Bola tam zlá organizácia, pokiaľ ide o odvoz ranených, ale ja o tom nechcem hovoriť. Skrátka som sa dostala do tej nemocnice sama.
Kontaktovali vás vyšetrovatelia?
Áno, spolupracujem s nimi. Ešte to bude zrejme aj pokračovať, lebo mi nevrátili ani veci, ktoré som mala na sebe, pretože na nich boli kusy iných ľudí. Vypovedala som aj na polícii, bola to tiež dosť traumatická skúsenosť.
Nedávno ste sa zviditeľnili výzvou pre STV. Myslíte si, že herci by sa mali viac angažovať v takýchto verejných otázkach?
Ja to nerobím ako herečka, angažovala by som sa, aj keby som bola doktorka, lebo mi nie je ľahostajné, čo sa deje v štáte.
Ste spokojná so zmenami v STV?
Definitívne dobré riešenie neexistuje, pre štát je dobré, ak ľudia zostanú bdelí vo veciach verejných. Zatiaľ nie je veľa zmien, najprv sa musí personálne upratovať. Je správne, že sa v STV robí audit finančných tokov. Potešil ma aj prechod Štefana Hríba s Lampou do STV, lebo si myslím, že tento typ relácie do verejnoprávnej televízie patrí. Keby bol rezort kultúry prvý, v ktorom sa uprace, bola by som rada. Páči sa mi, ako to robí na ministerstve obrany Ľubomír Galko, zdá sa mi, že jeho komunikácia smerom k verejnosti je transparentná.
Predaj znelky Večerníčka na reklamné účely je tiež v poriadku?
To sa nesmie. Bola to posledná vec, ktorá televíziu dlhodobo definovala, pekná značka. Ja by som Večerníček nepredala.
Kritizovali ste STV za príspevky na filmové projekty, v jednom z nich, Krimálka Staré Mesto, ste hrali.
My sme neútočili kompletne na celú STV od spravodajstva cez večerníčky. Iba sme upozornili na neprehľadné finančné toky. Myslím si, že Krimálka Staré Mesto bola v poriadku, je to spoločný projekt s Českou televíziou. Mal svojich divákov, na ČT dokonca viac ako v STV. V ČT by som videla istú garanciu toho, že financovanie bolo čisté.
Prečo bola kriminálka podľa vás v Čechách úspešnejšia?
Česká televízia má svojho diváka, ktorý má na ňu návyk.
Čím to je, že na Slovensku trhá rekordy Šeherezáda a na českej Nove bol turecký seriál skoro prepadák?
ČT a Nova sa musia predbiehať v kvalite, takže Šeherezáda zrejme nezaujala. Snažia sa urobiť niečo dobré. U nás konkurencia nie je taká veľká. Panelák s Ordináciou v ružovej záhrade súperia už roky, takže toto bolo asi úplne nové.
Slovenskí herci sú v Čechách populárni, sú lepší ako českí?
Myslím si, že hej. Máme úžasných hercov, len sú skvelí v krajine, ktorá to od nich ani nepožaduje. Do STV sa dostať nemohli a nevedeli, tak sa všetci v úmysle prežiť začali venovať tvorbe v komerčnej televízii. Zľavovali zo svojho umeleckého rastu a prispôsobili sa trhu. Ak sa to môže zlomiť, tak teraz. Keby sa niekto ozval pred dvadsiatimi rokmi, tak možno stále fungujú kolibské ateliéry a slovenský film by sa nemusel dostať do situácie, z ktorej sa už možno nikdy nepozbiera.
Čo najbližšie chystáte okrem Arény?
Divadlo L+S kúpilo inscenáciu Valčík náhody, ktorú mám s Ľubkom Kostelným. Od mája by sme začali. Inak mám svoje predstavenia, tak sa budem snažiť dostať čo najskôr do formy, aby som mohla od mája hrať.
