FOTO – ARCHÍV
Nielenže v tom istom byte na Heydukovej ulici bývala vyše 40 rokov, ale takmer sa v ňom aj narodila. ,,Mamičku totiž len-len že stihli odviezť do pôrodnice.“ A ako si herečka (a dnes aj podnikateľka) KAMILA MAGÁLOVÁ, ktorá dnes žije v Čiernej Vode, spomína na Bratislavu svojho detstva?
„Viem, že to pre mladších znie ako rozprávka, ale keď vtedy našou ulicou prešli denne dve až tri autá, išlo pomaly o zázrak. Akurát, že sa na nej vždy o desiatej ráno objavil konský povoz s poštou. Nechávali nás preto celkom pokojne hrať sa nielen na dvore, ale i tu. Bez obáv, že sa nám niečo stane. Navyše, bolo tu aj veľmi ticho, lebo stomatologickú a onkologickú kliniku postavili až v 70. rokoch. Dovtedy išlo o pozemky patriace kláštoru a od ostatného sveta ich oddeľoval vysoký múr.“
Keď sa povie centrum, čo sa vám z týchto čias vybaví?
„Niekdajšie podhradie, synagóga, filmový amfiteáter na hrade. Bohužiaľ, mám dobrú pamäť a je mi preto smutno, keď si uvedomím, o čo všetko toto mesto rokmi prišlo. A najmä vinou ľudí, ktorí k nemu nemali bližší vzťah. Ja nevravím, že primátori, ľudia zodpovední za rozvoj Bratislavy, sa v nej musia bezpodmienečne narodiť. Ale malo by to tak byť. Nestačí, keď tu pár rokov žijete, študujete. Musíte s ňou zrásť a až potom začnete chápať, že má svoju osobitnú atmosféru, ktorú nemôžete zničiť jedným škrtom pera v nejakých územných plánoch. Či skôr – môžete. Ale čo potom?“
Už niekoľko rokov žijete mimo Bratislavy. Ako sa cítite pri jej návštevách?
„Je to veľmi zvláštne. Obvykle sem už chodím iba za prácou a idem hneď naspäť. Ak však mám chvíľu čas, keď sa môžem prejsť, býva to veľmi príjemné. Takto z odstupu lepšie vidím, čo sa v meste zmenilo. Rovnako ako iným sa mi napríklad veľmi páči vynovené korzo plné kaviarničiek. Priznám sa však, že hoci Bratislavu stále milujem, už by som sa sem, do centra, nevrátila. Príroda je jednoducho príroda. Hoci, keď som sa do Čiernej Vody sťahovala, až som plakala, ako je ďaleko. Ale aké ďaleko? Za 20 minút som autom v meste.“
A čo vám v ňom chýba?
„Možno atmosféra môjho detstva. Nešlo ani vtedy o malé mesto, ale akosi sa v ňom ľudia poznali, viac medzi sebou komunikovali. Nehovoriac o tej známej trojjazyčnosti, keď starousadlíci pokojne medzi sebou hovorili po slovensky, maďarsky i nemecky – a rozumeli si. Určite ma však doslova štve nedobudovaná infraštruktúra, pokiaľ ide o dopravu. Parkovanie, príjazdy do mesta, to je často hotová kalvária.“
Podnikáte, ale ako vieme, herectva ste sa nevzdali. Bude to platiť i ďalej?
„Divadlo, herectvo sú mojou vášňou. Psychickým relaxom. Môžem mať za sebou aj trojhodinové ťažké predstavenie a cítim sa výborne. Dokonca viem, že bez nich by som ani podnikanie nezvládla. Nie sme síce v Hollywoode, nečakám nijakého Oscara, ale k pocitu pohody mi to stačí. A len dúfam, že aj dlho bude.“
MARCELAKOŠŤÁLOVÁ
