Diana Mórová. foto - jana nemčoková
Činohra SND Bratislava * William Shakespeare: Antonius a Kleopatra * Preklad: Ľubomír Feldek * Réžia: Enikö Eszényiová * Dramaturgia: Martin Porubjak * Scéna: Zsolt Khell * Kostýmy: Kateřina Štefková * Hrajú: Ján Kroner, Robert Roth, Braňo Bystriansky, Diana Mórová, Marko Igonda, Vladimír Kobielsky/Milan Mikulčík, Richard Stanke/Marián Giešberg a ďalší * Premiéra: 16. júna 2002
Príbeh Antonia a Kleopatry je o láske a moci, povedali by študenti na maturitách. Láska je mocná, moc neláskavá. Zle. Shakespeare nebol romantik. Vedel, do akej miery je moc prirodzenou súčasťou lásky rovnako, ako je láska sprievodkyňou moci. Dokonca ani motív vernosti a zrady nie je v hre jednoznačný, aj keď zradcovi Enobarbusovi prisúdil autor scénu hodnú Judáša. Lojálnosť je síce čestná, ale netúžia azda všetci, ktorým slúžime, po tej istej moci?
Najrôznejšími cover verziami Shakespeara je svetový divadelný trh už nasýtený. Na rozdiel od niektorých iných aktualizácií klasiky však Enikö Eszényiová, hosťujúca v SND už druhý raz, Shakespeara násilne neinterpretovala, skôr sa s ním pohrala. Podobne, ako jej scénograf Zsolt Khell, ktorý priložil k tým najbežnejším moderným bielym kreslám z umelej hmoty pozlátené labky, akoby to bolo kráľovské kreslo. Je príjemné, že sa režisérka nepokúšala vyriešiť všetky problémy sveta.
Z Kleopatry neurobila prvú svetovú feministku, ale ani sladkú Liz. Ženský princíp, ak veľmi chcete, však cítiť v pohľade na koncept moci. Budúci víťazi s chocholmi na hlavách či s vavrínovými vencami na prilbách, sú smiešni, len čo sa na scéne zjavia. Čo však nie je smiešne na túžbe po moci? Vtipné sú aj lodičky, s ktorými sa simuluje námorná bitka, či kočík, ktorý opatruje Antonius politicky, šťastne vydatý za Octaviu. Scéna je jednoduchá, bez väčších prestavieb umožňuje pružné zmeny postavenia hráčov. Scénografia je taká pekná, že sa jej dá odpustiť, že je robená v repríze po budapeštianskej inscenácii. Kostýmy Kateřiny Štefkovej s nadhľadom citujú rozmanité inšpirácie, v neposlednom rade však zvýrazňujú šarm protagonistov.
No a tá Kleopatra! Diana Mórová nesedí na svojom tróne decentne otočená bokom ako z reliéfu. Naopak, trčí z neho všetkým, čo má. Svojím elastickým telom kreslí na scéne priam obrázkové hieroglyfy. Kto čaká dôstojnú kráľovnú Níla, či nebodaj krásnu múmiu, bude sklamaný. Herečka sa nedala do tejto úlohy zaživa zabalzamovať. Jej postava je šialenou hyperbolou čŕt, ktoré aj hrdá vládkyňa musela mať ukryté kdesi pod pompéznosťou zlatých šiat. Hoci si Mórová nezabudla pomôcť aj skúsenosťami zo svojich predchádzajúcich postáv, na to, čo predviedla, jeden energy drink určite nestačil.
Ján Kroner ako Antonius zostáva v porovnaní s ňou bez prekvapenia, priveľmi sám sebou. Režisérka však dokázala kompaktne a odlíšiteľne zrežírovať aj menšie úlohy, mor mnohých veľkých inscenácií. Šance s chuťou využili predovšetkým maximálne tvárni Robert Roth, Richard Stanke a Tomáš Maštalír, ale aj Marko Igonda, Milan Mikulíčk či Gabriela Dzúriková.
Keď si poslednú produkciu sezóny v SND pozrie divadlom nezaťažený divák, možno odíde s pocitom, že Shakespeare nebol až taký nudný chlap. V novom, na inscenáciu šitom preklade Ľubomíra Feldeka sa prezentuje skutočne šťavnatý text. Celá inscenácia, ľahšia a svižnejšia v prvej časti. V tej druhej sa, prirodzene, musí viac bojovať, zrádzať a umierať. Prekvapujúce je, že aj napriek podvratnému humoru produkcie zostáva v nej príbeh vášnivej lásky citovo čitateľný.
Eszényiová nám, nakoniec, nepovedala nič iné, ako to, čo Shakespeare napísal. „No, ale ten tón!“ pohoršia sa spolu s Octaviom Caesarom poniektorí. „No a čo?“ odvrkne Eszényiovej Kleopatra.
