„Ja, potomok českých exulantov z Rece, ďakujem Prahe za vzdelanie a rozlet. Sestry a bratia Česi, ďakujem vám. Viac vám povedia moje fotografie,“ poďakoval sa včera v Prahe za cenu Trebbia päťdesiatosemročný rodák z Rece, vysokoškolský pedagóg, autor nielen na Slovensku cenených a ocenených fotografických publikácií, svetobežník Tibor Huszár.
Už ako chlapec sa živil fotografiou vo viacerých novinách a časopisoch, dokonca fotografii venoval viac času ako škole. Pre samé fotenie nestihol zmaturovať, keď ho pre mimoriadny talent prijali na FAMU. Teraz, ako docent, má tituly pred menom i za ním...
Huszár hovorí o fotografii ako o zhmotnenom čase. Dnes si ho váži oveľa viac. V ohrození prehodnotil život a zmenil rebríček hodnôt. I keď nad zákernou chorobou vyhráva, čas nestráca.
Po roku sa vrátil do života. Tým je preňho fotografovanie. Dlhodobo pripútaný na lôžko si uvedomil aj iné potreby. Vychovať pokračovateľov.
Preto si minulý víkend nenechal ujsť cestu a byť pri zrode knižnej publikácie z diel svojich zverencov. Život v čiernobielej fotografii neoberá o farebnosť života ani o jeho spektrum emócií. Naopak, farebnosť, pokiaľ nemá estetickú, významovú či pocitovú úlohu, svojou jarmočnosťou pôsobí vo výtvarnej fotografii rušivo. On fotografuje na film a z negatívu si obrázky aj sám zväčšuje.
Usporiadal desiatky výstav doma i vo svete, vydal 14 knižných publikácií, rozruch spôsobila kniha zo života Rómov, portréty osobností z oblasti umenia či momentky z návštevy pápeža Jána Pavla II. Praha - Velehrad - Bratislava. Tri z nich získali titul Najkrajšia kniha Slovenska (v roku 1999 Koloman Sokol, v roku 2001 New York - mesto tolerancie a v roku 2008 Letokruhy večnosti).
No nemenšiu radosť má, že toto ocenenie získali aj knihy - ročníkové práce jeho poslucháčov z Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, kde pôsobí.
Rozruch vyvolala kniha Medzi kvapkami dažďa zo života autistických detí zachytených v škole a doma fotografiou a slovom spolu s kolegami z ateliéru kreatívneho písania pod vedením Slavomíra Magála a Borisa Brendzu.
Čas je neúprosný. Nepolapiteľný. Nie však pre dobrých fotografov.
