Návrat americkej trojice pokračuje novým albumom Collapse Into Now. Kapela sa snaží rozchodiť kŕč, ktorý ju pred pár rokmi postihol v nahrávacom štúdiu.
Ukážme deckám, že to vieme, spieva Michael Stipe na najnovšom albume americkej skupiny R.E.M., ktorý vyšiel minulý týždeň. Tento verš sedí ako uliaty na pozíciu, v ktorej sa táto slávna kapela nachádza.
Od ich prvého koncertu v domovskom meste Athens uplynulo už viac ako tridsať rokov, čo značí, že trojica hudobníkov už bude myslieť na penziu. No Stipe, gitarista Peter Buck a basák Mike Mills novým albumom ukázali, že kapela ešte nestratila svoje prvotné kúzlo. A pritom mala na mále.
Znudení milionári
R.E.M. ešte pred niekoľkými rokmi hrozil rozpad. Keď im vyšiel trinásty album Around The Sun (2004), nad ktorým kapela strávila v štúdiu dva roky života, až sa v tom úplne stratila, vyzeralo to, že jedna z najlepších skupín 90. rokov to má zrátané.
Pozvoľný pád začal odchodom bubeníka Billa Berryho a vyvrcholil týmto albumom, ktorý bol taký zlý, že sa o nich písalo ako o znudených milionároch, čo nemajú čo povedať.
No trojica si uvedomila, že počas dlhej nahrávacej kariéry zblúdila, zomkla sa a za krátky čas nahrala návratový Accelerate.
Priama kolekcia dala fanúšikom možnosť si spomenúť na zlaté gitarové obdobie kapely z polovice osemdesiatych rokov, keď R.E.M. boli ešte skrytou alternatívnou senzáciou.
Svoj návrat zvládli na výbornú, no bol to iba začiatok. Accelerate síce napravil ich pošramotenú povesť, ale stále sa nemohlo hovoriť o albume, ktorý by dokázal konkurovať ich najlepším doskám Murmur (1983), Document (1987) alebo Automatic For The People (1992).
R.E.M. rokmi postihlo to, čo mnohé výborné kapely z rôznych ér popmusic. Darmo, rokenrol je v tomto krutý – stojí na mladíckom zápale, ktorý rokmi, ako postupne pribúdajú krížiky na chrbte, chladne, až sa úplne vytratí. Každá z nich mala svoje zlaté obdobie, z ktorého potom celé roky žila.
Napríklad Led Zeppelin už nikdy nenahrali lepšie veci ako na prvých štyroch albumoch a Rolling Stones natočil posledný skvelý album v roku 1972. Len zopár jedincom sa podarilo vzoprieť neúprosným zákonom času.
Trojica na troch miestach
Ani Collapse Into Now nie je tým albumom, ktorý by sa vyrovnal Automatic For The People. Nie je tam hymna na spôsob Everybody Hurts alebo iný neprehliadnuteľný hit, ale stále je to veľmi dobrá kolekcia nových piesní.
Niektorí recenzenti ho označili za najlepší album od čias New Adventures in Hi-Fi (1995), keď s nimi hrával bubeník Bill Berry. Jeho sila tkvie hlavne v pestrosti, ktorá vyplýva z toho, že kapela ho nahrala na troch rôznych miestach, vrátane legendárneho štúdia Hansa, kedysi situovanom v Západnom Berlíne, kam chodil pracovať David Bowie, Iggy Pop a po páde železnej opony aj U2.
Každá z piesní evokuje obdobie, ktorým si trojica prešla. Sú tam krásne folkové balady (Oh My Heart – tá poukazuje na úžasný Stipeov spevácky talent), powerpopové vypaľovačky (Mine Smell Like Honey) alebo experimenty (Blue – s hosťujúcou fanúšičkou Patti Smith).
Collapse Into Now v prvom rade znie ako dobrá správa od skupiny, ktorej členovia toho v minulosti veľa preskákali, no vždy našli silu pokračovať ďalej. Stipe, Buck a Mills nežijú ale v manželstve z rozumu ako dnes napríklad skupina The Rolling Stones.
Príbeh R.E.M pokračuje ďalej. Je to stále tá istá kapela, ktorá mala čo povedať v časoch Reagana a dnes aj Obamu. Stále je možné, že sa od nich ešte dočkáme ďalšieho veľdiela, no Collapse Into Now zatiaľ postačí.
