Hlavnými znakmi Czinegeho malieb sú vrstvenie neznámych pohorí, dlhé priestory a osamelí hľadači svetla.
„Vždy mám radšej tie najnovšie obrazy a mám aj chuť ich ukazovať, lebo myslím, že v tej chvíli je v nich presne to, čo práve prežívam, to, čo chcem maľbou povedať," hovorí Michal Czinege. Výstavou Musí tam niečo byť (do 27. marca) v trnavskej Galérii Jána Koniarka uzatvára doktorandské štúdium na VŠVU v ateliéri Ivana Csudaia. Jeho hrdinovia, osamelí hľadači svetla a dlhé neznáme pohoria k nemu skrz naskrz patria. Alebo skôr – on k nim.
Kto je hľadač svetla
„Fascinuje ma, keď je plátno väčšie ako ja a mám možnosť doňho nejako vstúpiť," hovorí zanietene o veľkorozmerných obrazoch. „Je to návykové, treba si to vyskúšať." Okrem nich sú tu však aj malé formáty, papier kašírovaný na plátne alebo jemné maľby na šifóne, autorské knižky a maľba na stene galérie.
Czinege však nikoho nezavádza. Sú tu všetci jeho hrdinovia. „Formálne vychádzajú z rôznych predlôh, starých fotografií, sú mi cudzí, až keď ich namaľujem, sú moji, privlastňujem si ich, a možno som to ja sám," hovorí o nejasných figúrach, ktoré sa vynárajú na pozadí hôr. Aj o identite tých by sa však dalo hovoriť. „Mojím zámerom nie je namaľovať pohorie, sú to iba záblesky, ktoré vyberám z akejsi encyklopédie v hlave a spájam," rozpráva.
Divák musí najprv zabudnúť, opustiť svoje predstavy o horách a nechať sa viesť Czinegeho Lapačom svetla. To je potrebné, lebo prechody cez jeho opustené hory sú dlhé a tmavé. Nie však beznádejné.
Tma je dôležitá
Autor o nich rozpráva potichu, zastavuje plynutie sveta, ale aj poslucháč jeho príbehov musí chodiť, lebo tma zahaľuje celé vety, odseky.
„Tma je dôležitá, necítim v nej depresiu. Naopak, treba v nej vytrvať, hľadať, preto rád pracujem aj s matným a lesklým povrchom," vysvetľuje.
Jeho maľba využíva prvky digitálneho obrazu celkom vedome. „Niekedy som skúšal vzdať sa úplne počítača a predlôh, ale nebolo to ono. Keď som zasa pracoval verne podľa predlohy, opäť som sa v tom stratil, je dôležité hľadať rovnováhu." Počítačový raster je pre neho typický, nechce však, aby sa z neho stal stereotyp.
Nemožno však povedať, že by všetky Czinegeho maľby, kresby boli „digitálne". Potvrdzuje to aj množstvo autorských knižiek, ktoré vznikajú postupne už niekoľko rokov. Niektoré sú skicármi, iné majú názov aj kompletný príbeh. Najmä v tých starších vidno, ako postupne vznikali kopce, celé pohoria, ako sa z komiksových príbehov vytratili postavy a ostala tá jediná.
Čo tam musí byť?
A kým vo veľkých obrazoch ide najmä o moment, atmosféru medzi človekom a prostredím, tu sa nabaľujú poviedky, rozprávania medzi štyrmi očami. V tých knižkách akoby boli kľúče, heslá k jeho rozmerným dielam, a často aj celý ich rozmer.
Czinege je introvertným rozprávačom. Zvláštna kombinácia, ktorej nemusí rozumieť každý. On sám akoby to tiež ani veľmi nechcel. Rozprávať bude dokola o tom svojom veľmi zanietene, aj keby počúvali iba traja. A tí traja sa s ním potom budú na úpätí Kilimandžára potichu smiať, lebo už im bude jasné, čo je to, čo tam musí byť.
V jaskyni 2
Za kríkom 2
Bez názvu, sieťotlač, akryl a sprej na šifóne
Autorské knihy a Kilimanjaro v GJK v Trnave
There Must Be Something There, autorská kniha
