Sme národ deformovaný poddanstvom

Ľudí väčšinou nezaujíma, odkiaľ sa berú peniaze na kultúru. Režisér BLAHO UHLÁR o tom vie svoje. Legendárne bratislavské divadlo Stoka, ktorému šéfoval, si to odnieslo. V týchto dňoch by oslávilo dvadsať rokov.

Blaho Uhlár (1951) stál pri začiatkoch Divadla pre deti a mládež v Trnave, neskôr robil preUkrajinské divadlo v Prešove. V roku 1991 zakladal a do roku 2006 viedol alternatívne divadlo Stoka v Bratislave. Na snímke stojí pred jeho bývalými priestormi.(Zdroj: SME – TOMÁŠ BENEDIKOVIČ)

Blaho Uhlár hovorí o tom, ako sa rodilo a končilo divadlo Stoka, čím sa líšia ochotníci a profesionáli, v čom súčasná doba a minulosť.

Na čo si spomeniete, keď sa povie Stoka?
„Bol to uskutočnený sen. No ukázalo sa, že spoločnosť to nielen nepotrebuje, ale aktívne nechce. Dosť depresívne."

Žiadne divadlo nemilujú všetci. No to vaše malo dosť veľa priaznivcov.
„Mali sme fanklub, ale nie taký, aby nás uživil. Náš produkt nemal dostatočnú predajnosť. A štátne divadlá boli dotované. V deformovanom prostredí ani nebolo možné, aby Stoka prežila."

Prečo?
„Keď tá revolúcia, či čo to bolo, prišla, tak sa zriadil takzvaný grantový systém, ktorý sa síce stále menil, ale nejako fungoval. Sponzorské peniaze som však nevedel nikdy zháňať. Treba pripomenúť, že nám vtedy pomohli zahraničné nadácie – Nadácia na podporu občianskych aktivít, Pro Helvetia aj Soros. Neskôr vznikli aj na Slovensku takzvané korporátne nadácie, teda pri solventných podnikoch, ale to sme už my nezachytili. Ja som si naivne myslel, že keď padol komunizmus, zrušia sa štátne divadlá tak ako štátne noviny, obchody a bude sloboda v divadle. No tam sa nič nezmenilo, štátnych divadiel je strašne veľa, hoci niektoré sú VÚC, ale to je jedno, je to z verejných peňazí. A tie divadlá bujnejú."

Podľa vás sa v divadelnej kultúre nič nezmenilo?
„Prostredie v divadelnej kultúre je úplne komunistické. Mne je z toho na zvracanie. Je tu ako-tak možnosť mať nezávislé divadlo, lebo získať grant sa skutočne za komunizmu nedalo. Lenže prečo sa z neho financujú aj štátne divadlá? Veď to je úplne proti logike. Podľa mňa je to protiústavné. Takto keď sa robí divadlo, tak to vlastne štát robí divadlo. Celé to vidím beznádejne."

Kedy by to bolo podľa vašej predstavy?
„Keby nebola práve tá deformácia kultúry, keby štát vytváral prirodzené prostredie pre jej existenciu. Nech dáva peniaze aj štát, ale nie tak, že z grantového systému vyčlení napevno peniaze nejakému divadlu. To je spravidla spojené s nejakou korupciou. Prostredie je zaprasené, divadlo je predražené. Som presvedčený, že štát nemá právo robiť kultúru. A robí ju, zasahuje do nej. Vymenúva svojich riaditeľov, potom ich odvoláva, ale nie na základe umeleckej činnosti, samozrejme. Je to čisto politické rozhodnutie. Určite by tu nebolo toľko divadiel, koľko tu je, to je predsa nenormálne."

"Potrebujeme vrchnosť, aby sme na ňu mohli nadávať. Ja som nechcel byť vrchnosťou, no len čo som sa stal režisérom, naraz ma ľudia tak začali brať."

Nedokázali ste sa nad to všetko povzniesť?
„Nedokázal. Možno sa vyhováram, ale v tom prostredí to nešlo. A potom, súbor sa rozpadol, nevydržal tlaky."

Stoka prežila ako občianske združenie, pod jej hlavičkou vzniklo v posledných rokoch pár inscenácií. Má to ďalej zmysel?

„Stoka ma živí. Cez ňu žiadam peniaze."

Aj ich dostávate, grantová komisia vás akceptuje.
„Áno, teraz ma všetci poľutujú, že som chudák. A niečo dostanem."

Takmer to vyzeralo, akoby vás odmieňali za to, že ste prestali piť.
„Možno. Lenže to, čo robím, je úplne na ochotníckej báze. Po rozpade Stoky sa mi už nepodarilo stabilizovať profesionálny súbor. Vlastne to ani nechcem, mám paranoidný strach, že by sa vzbúril."

Aj to sú dôsledky slobodnej vôle. A za slobodu ste.
„Absolútne."

Pracujete s trnavským súborom Disk. Ako vnímajú ochotníci, že ich tak oddeľujete od profesionálov?
„Oni sú ochotníci. Nemôžem od nich chcieť profesionálne výkony. Sú zamestnaní, chodia normálne do roboty a potom na skúšku."

Čo to znamená profesionálne divadelníctvo?
„Keď sa človek môže nielen celou dušou, ale aj všetkým časom venovať divadlu. Ale vážim si hlavne, keď divadlo robí človek z duše."

Viete si predstaviť, že by ste ešte viedli profesionálne nezávislé divadlo?
„Na Slovensku si to už predstaviť neviem."

Naozaj? Prečo?
„Chyba je, že som neemigroval v šesťdesiatom ôsmom. Ešte po roku 1989 som živil v sebe nádej, že tu bude niečo normálne. Zlyhal som v rozpade súboru. Vždy som chcel mať rovné vzťahy, to som nedokázal. Sme národ deformovaný poddanstvom, potrebujeme vrchnosť, aby sme mohli nadávať. Ja som nechcel byť vrchnosťou, no len čo som bol režisérom, naraz ma ľudia tak začali brať. Bohužiaľ, tento fenomén prvý začal rozbíjať súbor. Pekne to povedal Pavel Vilikovský: keď máme slobodu, tak nie aby sme robili to, čo sa bez slobody nedá, ale pokúšame sa vybabrať s vrchnosťou."

Nebolo to skôr o vašich predsudkoch?
„Nemyslím si. Nebol som ochotný robiť niektoré kompromisy. Ani nie som. Ale predsa ešte živím v sebe akúsi senilnú nádej, že možno niekde raz by som urobil výborné a lacné predstavenie, ktoré by sa mohlo hrať rok, možno aj dva, tri niekde, kde by bolo normálne vstupné. Predstavenie, ktoré by sa samo uživilo a na ktoré by ľudia chodili."

Ako vznikol názov Stoka?
„Vymysleli sme ho s výtvarníkom Milošom Karáskom, s ktorým sme divadlo zakladali. Mal taký punkový nádych, bola to revolta. Potom sme sa v novinách dozvedeli, že len samovrah nazve divadlo Stoka. Vtedy ma to strašne urazilo. Nakoniec sa ukázalo, že mali vlastne pravdu."

Kde sa to vo vás vzalo?
„Pôsobil som v štátnom divadle v Trnave. Tam, aj na VŠMU, mi stále chýbal duchovný moment divadla. To absolútne nasadenie celého súboru. Chodil som sa liečiť ako divák do Divadla Na provázku, kde som to pociťoval. Už koncom 80. rokov som si vytvoril teóriu autorského divadla, ktorú som začal praktizovať s ochotníkmi. Boli ochotní robiť bez scenára. Z duchovnej potreby, nie pre peniaze. Potom som sa stretol s Milošom, to bolo úžasné."

V čom?
„Stretli sme sa na festivale v Martine v roku 1987. Ja som tam bol kritický k jednej úspešnej inscenácii, to sa mu páčilo. Miloš sa pokúšal robiť tvorivú dielňu v ukrajinskom divadle, kde vtedy pôsobil, a pozval ma. Mal som za sebou inscenáciu s ochotníkmi v Disku, ktorá sa zrodila podobne. Potom padol komunizmus a našli sa ľudia, ktorí divadlo chceli naozaj robiť. Duchovne, pre názor, a nie pre peniaze. Vznikla úžasná atmosféra. Mohlo sa robiť to, čo sa predtým nedalo."

Odkiaľ ste pozbierali ľudí?
„Rôzne. Napríklad na letných dielňach, ktoré organizoval osvetový ústav. Inge Hrubaničovú som stretol v Prešove, kde sa zaujímala o divadlo, s Lacom Keratom sme sa už poznali, s Ľubom Burgrom som robil ešte v Prešove, kde bol zamestnaný v orchestri. Erika Lásková sa prihlásila náhodne cez Joža Chmela, Vlado Zboroň tiež a tak ďalej."

Bolo kde skúšať?
„Kým sme nemali priestor, skúšavali sme u Čierneho havrana, kde nám to ponúklo mesto. Ale bolo to veľmi malé, tak sme skúšali kade-tade. Hra Impasse vznikla v miestnosti Doprastavu na Košickej ulici, ktorú sme si prenajali. Tam sme vyrábali aj masky. Dyp inaf sme premiérovali v Kine Nivy. A potom sme v roku 1992 vliezli na Pribinovu."

To sa ako podarilo?
„S Karáskom sme stále hľadali priestory. Fascinovalo nás hlavne to, že vedľa neskoršej budovy Stoky bola taká remíza s veľkou hviezdou na čele. To bol len technický priestor. Dom dopravárov bol však veľmi vhodný, už sa dal prenajať, tak sa stal naším domovom. Neskôr sme si od mesta prenajali starú meniareň – famózna budova. Tam sme videli budúcnosť. Vrazili sme do toho kopu peňazí, dali sme spraviť architektonickú štúdiu. Ale to už chcelo omnoho väčšie peniaze, k takým sme sa už nedostali. Jedného dňa som videl veľa prachu. Ktosi túto technickú pamiatku beztrestne zbúral. Tak nám ostala pôvodná budova."

Chodíte do divadla?
„Prestal som. Áno, som starý zatrpknutý dedo. Už aj tri roky budú, čo som v divadle nebol. Naposledy v Národnom. Ale možno pôjdem."

Čo najbližšie plány?
„S ochotníkmi z Disku pracujem takpovediac kontinuálne. Ak to zvládnem, mal by som tam mať dve premiéry v tomto roku. V Bratislave by som možno skúsil nejaké nezávislé projekty. No sám so sebou to mám dosť ťažké."

Ako ste na tom s alkoholom?
„S ním som remizoval, kým so štátom prehral."

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  5. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  7. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  8. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  9. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  10. Jarné prázdniny pri mori?
  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  2. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  5. Dokázali by ste nakúpiť so zavretými očami?
  6. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  7. Stanovisko Klubu pre Bratislavu k zákazu hazardu v Bratislave
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Mesto Medzev v Charte európskych vidieckych obcí
  10. Valentínska nálada v Poluse pokračuje
  1. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 17 708
  2. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 10 806
  3. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord 6 763
  4. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 5 994
  5. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 5 947
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 5 669
  7. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 4 088
  8. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 3 953
  9. Jeden z najkrajších interiérov má Meridiana v Prievidzi 3 688
  10. Fakulta manažmentu prepája štúdium a prax cez ďalšie strediská 3 379

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Trainspotting po slovensky. Ako žijú narkomani v Bratislave

Strávili sme víkend v spoločnosti ľudí závislých od drog.

KOMENTÁRE

Dobrovoľníci a štátna drogová politika sú v napätí

Drogový biznis sa globalizuje a digitalizuje.

ŠPORT

Bratia posielajú väčšinu platu rodičom

Synovia majstra sveta prekonali otca.

KOMENTÁRE

Sulíka nahnevali ruské noviny, zastal sa Únie

Ruské médiá opisujú údajnú petíciu za vystúpenie Slovenska z EÚ.

Neprehliadnite tiež

Vieme milovať, keď nevieme, kedy toto slovo môžeme použiť?

Člen skupiny Osamelých bežcov Ivan Štrpka hovorí, že sme sa dostali do slovného smogu.

Folklór zrkadlí, akí sú ľudia citliví na hranice

Etnomuzikologička Jana Ambrózová hodnotí šou Zem spieva.

Agnieszka Holland bodovala na Berlinale aj za Slovensko

Zlatý medveď z prestížneho filmového festivalu patrí maďarskému filmu O tele a duši.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop