SME
Nedeľa, 20. október, 2019 | Meniny má Vendelín

KNIHA: Slavenka Drakulić - Život pod psa

Vojna a komunizmus sú témy, ktoré na stránkach svojej knihy prináša chorvátska spisovateľka Slavenka Drakulić. Vyšla vo vydavateľstve Aspekt, začítajte sa do ukážky.

Vojna a komunizmus sú témy, ktoré na stránkach svojej knihy prináša chorvátska spisovateľka Slavenka Drakulić. Vyšla vo vydavateľstve Aspekt, začítajte sa do ukážky.

((flip))


Slavenka Drakulić (1949) je chorvátska spisovateľka, publicistka a novinárka, v súčasnosti žije vo Švédsku. Vo svojich prózach, esejach a článkoch sa venuje problematike balkánskej vojny z deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, ako aj pozostatkom komunizmu a fašizmu v súčasnej spoločnosti.

Jej knihu Myš v múzeu komunizmu alebo život pod psa si môžete kúpiť online napríklad aj tu.

PRE TÝCH, KTORÍ NEMAJÚ FLASH, PONÚKAME UKÁŽKU V TEXTOVEJ PODOBE:


II.
Život pod psa
Interview s najstarším psom v Bukurešti


Takže ty si, priateľ môj drahý, meral celú tú dlhú cestu až z Viedne, len aby si sa ma opýtal, prečo je v Bukurešti na uliciach tak veľa psov, a to dokonca aj v centre? Hovoríš, že „podľa odhadov v Bukurešti, ktorá má niečo vyše dvoch miliónov obyvateľov, je tristotisíc túlavých psov a denne dôjde približne k päťdesiatim prípadom pohryznutia“ - tie čísla si našiel v novinách.
Šokujúca štatistika a určite aj pravdivá.

Prepáč, že ti to takto poviem, ale určite si cudzinec a určite si tu po prvý raz, keď sa pýtaš na psov. Nepovedal by som, že si naivný, ibaže toto je to, čo si zahraniční návštevníci všimnú ako prvé: nemožná dopravná situácia a túlaví psi. Stavím sa, že o takomto čase ti to muselo trvať aj dve hodiny, kým si sa dostal z letiska až k môjmu domu, aj keď normálne by to nezabralo viac než tridsať minúť. Však mám pravdu? No jasné. Rumuni sú už zvyknutí. Radšej sa vozia v autách, aj keby mali ísť slimačím tempom. Miestni ľudia si nás už ani nevšímajú, a ak nás aj zaregistrujú, ako keby nás - na rozdiel od teba – ani nepovažovali za problém. Ako vidíš, človek si časom zvykne na všetko, dokonca aj na tisícky psov v jednom, dalo by sa povedať, z hlavných miest Európskej únie.
Súhlasím s tebou, že my, cani, patríme k ľuďom, kým ich nehryzieme. A súhlasím s tebou aj v tom, že nie je bežné vidieť tisícky psov potulovať sa ulicami, povedzme, Berlína, Paríža alebo nedajbože Viedne. Mimochodom, počul som, že Viedeň je pre psov hotový raj. Nielen že psi neobťažujú obyvateľov Viedne tým, že by ich, prepáč za výraz, výkaly... boli všade na chodníkoch toho krásneho mesta, ale dámy ich vodia so sebou do kaviarní a čašníci im tam nosia vodu. Ba čo viac, je celkom bežné vidieť psíka, ako sedí v paničkinom lone a papká keksíky zo svojho vlastného tanierika - ak sa teda dá veriť takýmto táraninám. Prikyvuješ?! Ty si to videl na vlastné oči? Ach, to teda blaží moje srdce, že na tomto ukrutnom svete existuje také miesto! Tam sa určite netúlajú po uliciach bezprizorné tlupy psov.

No v každom prípade, drahý môj priateľ, myslím, že rozumiem, prečo ťa tento problém tak zaujíma. Asi je to naozaj tak, že sloboda pohybu pre psov v tomto meste nejakým zvláštnym spôsobom poukazuje na primitivizmus tunajších ľudí. No teraz vážne, podľa môjho názoru nemá tento psí problém ľahké riešenie. Možno som už pristarý, možno by si sa mal opýtať nejakého iného psa. My psi sme ako vy, niektorým z nás už pamäť neslúži, niektorí sa nezaujímajú o nič a celkom určite sa dá povedať, že koľko psov, toľko názorov. Isté je, že robíš rozhovor s veľmi starým psom (čiže so mnou, s Karolom, inak aj Charliem), čo si pamätá, že celý tento príbeh v Bukurešti začal ešte za starého režimu a ktorý zastáva názor, že k dislokácii psov došlo v dôsledku politického rozhodnutia. V zašlých časoch, ktoré sa zvyčajne nazývajú komunizmom (aj keď je rozdiel medzi komunizmom a komunizmom), politici riadili naše životy oveľa zjavnejším spôsobom. Mám na mysli aj naše psie životy, aj životy našich ľudských spoluobyvateľov, keďže sú navzájom prepletené.
Bez toho, aby som chcel byť patetický, môžem povedať, že aj my, psi, sme boli obeťami totalitného režimu. A poviem ti aj prečo.
Ale predbieham. Vieš, mám sklony k digresiám, čiže často odbočujem od témy. To je vekom. Na druhej strane, práve kvôli môjmu veku ti ma odporučili, presnejšie, kvôli mojej pamäti, však, ehm? Pýtaš sa, koľko mám rokov? Narodil som sa v historickom období, v roku 1990, tesne po revolúcii, takže na psa som naozaj veľmi starý. Ak by sme to chceli vyjadriť ľudským vekom, tak mám zhruba 120 rokov. Nuž nečudo, že mi myseľ občas zablúdi...

Kde som to prestal? Ach áno, že aj my, rumunskí psi, sme boli obeťami komunizmu. A obávam sa, že rovnako sme aj obeťami tohto porevolučného obdobia - ako to môžeš vidieť aj na vlastné oči. Moji ľudia, vlastne by som mal skôr povedať, že moji psi, aby som zachoval to, čomu sa dnes hovorí politická korektnosť, mi hovoria, že život v uliciach je čoraz tvrdší. Ako keby som to nevidel aj na vlastné oči len preto, že už nechodievam na také dlhé prechádzky. Ach, tie moje reumatické nohy! No aj tak to vidím, ver mi! Len včera som sprevádzal priateľa (chápeš, že mu nemôžem hovoriť „pán“), volá sa Martin, do obchodu tu, celkom blízko. Zdôrazňujem, že to nebol nijaký ten módny reťazec, kde sú vystavené na obdiv holandské paradajky bez vône a chuti, ako napríklad Billa alebo Tesco, ktoré tu teraz máme všade. Je to taký malý obchodík, volá sa Potraviny, ešte stále je vo vlastníctve štátu a z nejakého dôvodu sa vôbec nezmenil. A predsa. Dostať v ňom kapustu od miestnych pestovateľov a napoly zhnitú cibuľu. Tam som ju stretol, ležala pred obchodom, stelesnenie našej biedy: krásna labradorka, čakala, kým sa nad ňou niekto zmiluje a dá jej kúsok chleba. Schválne hovorím: čakala, a nie žobrala, pretože bola veľmi jemná na to, aby sa tak znížila. Mala smutné zamatové oči, ktoré mi pripomenuli oči mojej mamy... No, skrátka a dobre, bol tam ešte jeden pes, ten bol remienkom priviazaný o plot. Aj keď to bol odporný miešanec (ja nie som rasista, len vyjadrujem svoje rozhorčenie), díval sa na labradorku zvrchu, celý pyšný na svoj status, vyjadrený tým remienkom, ktorým bol priviazaný. Pes na remienku má v dnešných časoch niečo, čo je nesmierne dôležité - má svojho pána. Toto je pre každého psa v Bukurešti veľmi dôležitý moment, pretože to znamená, že ho niekto pravidelne nakŕmi, a o takom niečom väčšina tunajších psov ani nechyruje. Díval sa na tú sučku, na jej vyhladovaný výraz, na jej hnisajúcu ranu na uchu a na jej špinavú zlatistú srsť, všimol som si ten jeho pohľad. Nebol to súcitný pohľad, ale pohľad plný zášti. Znechutilo ma to. Počkaj tu, povedal som jej a ona sa na mňa vďačne pozrela. Samozrejme, že môj priateľ Martin jej dal zopár kúskov chleba, on je jednoducho taký. Lenže to nie je pre túlavých psov nijaké riešenie. Charita žiadne problémy nevyrieši.

Takže ako vidíš, domáham sa systematického riešenia, a to, samozrejme, znamená vliezť do politiky! Tak veru, do politiky, ktorá sa týka psov. Aj psi sú inteligentné tvory, potrebujú mať svoje pravidlá.

Hovoríš, že si nedávno bol v New English College a videl si tam psa, ktorý bol trochu čudný a určite nebol agresívny. Poznám ho, adoptovali si ho, je to také trdlo, mal viac šťastia ako rozumu! Je veľa prípadov, keď si pes sám nájde svojho pána. Napríklad, keď ľudia kŕmia nejakého psa v susedstve, a tak si ho vlastne osvoja. Iste si vieš predstaviť, že každý z nás sa buď musí prispôsobiť, alebo zahynie. Veď si len uvedom, psi boli prvými zvieratami, ktoré si ľudia domestifikovali už pred mnoho tisíc rokmi. Nie je to paradox, že dnes ľudia robia zasa len to isté? A ani toto nie je riešením našej situácie, lebo ako dobre vieš, môj druh sa dosť rýchlo rozmnožuje, a to je problém, o ktorom ti ešte budem rozprávať. A tak je zrazu na uliciach priveľa psov a nikto ich nevládze uživiť. Výsledkom je, že sú všetci hladní - a zlí. Inými slovami, keďže sa správame nezodpovedne, náš život je ešte komplikovanejší.Všímaš si, ako sa to celé čoraz viac zamotáva?

Určite si už stretol psa, čo len tak okolo teba prejde, pôsobí dojmom, že si nikoho nevšíma, alebo že sa niekam veľmi ponáhľa, aj keď sotva by sa dalo zistiť, kam vlastne. Vieš, ten typ, čo sa veľmi úzkostlivo vyhýba akémukoľvek očnému kontaktu s vami ľuďmi. Tie úbohé tvory sa z posledných síl snažia zachovať si svoju hrdosť, aj keď si, žiaľ, veľmi dobre uvedomujú, že sú vyvrheľmi spoločnosti a vždy aj boli. Dnes, a je mi ľúto, že to musím povedať, väčšina psov, ktorých stretneš na ulici, na teba breše a niektorí sa ťa dokonca pokúšajú pohrýzť. Ako som ti už povedal, štatistiky, ktoré si citoval na začiatku nášho rozhovoru, sú naozaj pravdivé. Čo sa vlastne stalo? Mal takúto zlú skúsenosť niekto z tvojich priateľov? Tvoja priateľka ti porozprávala, ako sa v jedno popoludnie vracala domov do svojej nóbl štvrte, keď na ňu spod auta z ničoho nič vyskočil pes a pohrýzol ju do nohy? A ešte mala šťastie, že to nebol veľký pes a to pohryznutie nebolo vážne. Hm... myslím, že tvoja priateľka mala naozaj šťastie, že ju napadol len osamelý pes. Túlaví psi väčšinou útočia vo svorkách. Tvoja priateľka si to zrejme uvedomila, a tak sa tým ďalej nezaoberala a celý prípad ani len nenahlásila na polícii. Veď čo by tak asi polícia urobila? Zasmiali by sa a povedali by jej, že aj ich niekedy napádajú túlaví psi. Ani dnes takéto incidenty Rumuni bežne nenahlasujú na polícii, vôbec žiadne incidenty nenahlasujú, veď kto by sa už chcel naťahovať s políciou?

Je mi jasné, že toľko túlavých psov by v každom inom meste spôsobilo poplach. Starosta by prišiel s nejakým riešením. Ale nie tu, nie v Bukurešti. Ani vtedy nie, keď psi napadnú už aj deti, a to sa stáva častejšie, než by si si myslel. Dovoľ, aby som ti povedal, že po organizovanom zločine a po korupcii nasledujú útoky organizovaných psov! No dobre, dobre, psi asi predstavujú iný druh nebezpečenstva, ale aj tak, všetko závisí od toho, ako sa na to dívaš. Pýtaš sa ma, ako je možné, že ľudia, čo sa dokázali zbaviť takého diktátora, ako bol Nicolae Ceausescu, sa nedokážu, ako sa zdá, vysporiadať so psami? Je to vskutku opodstatnená otázka, ktorú som čakal. Akurát že ti zrejme uniklo, že ľudia sa tu možno ani nechcú s tými psami vysporiadať. A len tak mimochodom, svojím spôsobom je celá táto situácia Ceausescuovým dedičstvom. Ako došlo k tomu, že to bol práve on, kto pustil psov na slobodu? Lebo veď, ako si správne poznamenal, je dosť ťažké predstaviť si, že by práve on pustil kohokoľvek na slobodu, aj keby to mali byť len psi.

Vieš, dnešní túlaví psi sú pra-pra-vnuci a pra-pra-vnučky psov, ktorých pustili na slobodu v polovici osemdesiatych rokov, keď bolo z povrchu zeme vymazané staré centrum Bukurešti. Takto to celé začalo. Na druhej strane, určite sa čuduješ, prečo totalitný režim, ktorý dokázal toho toľko zdevastovať a vyhnať z obydlí desiatky tisíc ľudí, sa nedokázal radikálne vysporiadať so psami? Tak sa teda zamysli nad tým, prečo ľudia bez reptania opustili tieto vznešené tvory, svojich najlepších priateľov (lebo veď hovoríme o domácich miláčikoch) a nechali ich napospas životu na ulici a krutému boju o prežitie. Nevypovedá to vari niečo o tých, ktorí nemali dosť odvahy, aby obránili vlastné domovy?
S odstupom času sa dá povedať, že to boli šťastné časy, lebo vtedy sa dalo všetko zvaliť na Ceausescua. Minimálne my, teda psi, sme neboli za svoju situáciu vôbec zodpovední.
Možno sa ti zdá, že som zatrpknutý. Že prečo? Kvôli mojej mame. Mimi bola skutočná dáma. My sme čierni pudli s úžasným rodokmeňom. No po tej udalosti už bolo celkom jedno, kto je kto, triedne rozdiely sa stratili, pretože život na ulici nastolil úplne iný druh hierarchie. Vyhrával nie najmúdrejší, ale najsilnejší, a ten ovládol ostatných. Dalo by sa to výstižne povedať aj tak, že homo homini lupus, čiže človek človeku vlkom. No mne sa zdá primeranejšie povedať: canus cani homo, čiže pes psovi človekom!
Keď nás takto násilne vyhnali z domovov, dnes sa tomu hovorí vysťahovanie, ešte som nebol na svete. No moja matka už na svete bola a všetko mi to vyrozprávala. Mal som veľké šťastie, že keď som bol ešte celkom malý, býval som spolu s ňou v jednej domácnosti (až kým neprišiel Martin a nevzal si ma), a tak som sa všetko dozvedel o tých udalostiach, na ktoré môj rod už, žiaľ, celkom zabudol, povedal by som, že rovnako ako aj tvoj rod. Títo mladí idioti si myslia, že takto to bolo odjakživa, že psi sa vždy rodili a umierali na ulici, a nie, povedzme, v byte na šiestom poschodí. Ranila by ich mŕtvica, keby mali vliezť do výťahu. Je to smiešne, ale keď si to zvážim, tak som vlastne takmer celý život prežil práve v takom byte. A len si ich predstav, ak sa to vôbec dá, ako sedia na zadnom sedadle auta a vezú sa na výlet k moru! Niežeby veľa Rumunov bolo malo vtedy auto, ale niektorí mali. Nie, tie úbohé tvory si myslia, že autá sú na svete na to, aby sa pod nimi mohli schovať pred ľuďmi a pred dažďom. Jednoduché prístroje, ako napríklad rádiá a televízory, sú pre nich úplne neznáme, ani netušia o ich existencii. Rád by som vedel, čo si myslia o lietadle. Raz som v jednom letel, také to boli časy! Ešte aj teraz si dokážem vybaviť chuť keksíka, ktorý dostal môj spoločník k čaju a ktorý mi, samozrejme, dal. Má to niečo do seba, letieť desaťtisíc metrov nad zemou, dívať sa cez okno na biele oblaky a chrúmať keksík.

Prepáč, zasa som sa nechal uniesť.

V tom čase, ešte skôr než sa nám to stalo, ako sa u nás zvykne hovoriť, sme my, psi, zväčša žili spolu s ľuďmi, tak ako v každej normálnej krajine. Bývali sme v ich domoch a záhradách, dokonca aj v maličkých bytoch v činžiakoch. Nie všetci z nás boli v rovnakej situácii, lebo, aby som parafrázoval Georgea Orwella, spisovateľa, ktorého obdivujem, všetci sme si rovní, ale niektorí z nás sú si rovnejší. Ale všetci sme mali aspoň to minimum, a to strechu nad hlavou, kus chleba alebo aspoň hlt... no, minimálne hlt mamaligy, vieš, je to taký druh polenty. Za svoj dlhý život som sa naučil, že bezpečie je to najdôležitejšie, a to tak pre psov, ako aj pre ľudí. Dnes v tomto čase totálnej straty bezpečia si to uvedomujem čoraz viac.

A dovoľ, aby som povedal ešte niečo, aj keď si uvedomujem, že si možno budeš myslieť, že obhajujem komunizmus, ale to je úplná hlúposť. Vtedy sme všetci boli niečím zamestnaní. Aj keď to možno vyznieva čudne, keď teraz hovorím o tých mladých nezamestnaných na uliciach. Veď tí ani netušia, čo je to robota. Čo vlastne robia? Lovia? Strážia domy a chránia ich pred zlodejmi? Ohlasujú návštevy? Sú zamestnaní u polície a naháňajú kriminálnikov a vyhľadávajú drogy? Alebo sprevádzajú nevidiacich cez ulice Bukurešti? Zabezpečujú lásku a pohodu pre svojich ľudí? Toto robí dnes relatívne veľmi málo psov. Nie, žijú v gangoch, chytajú potkany, jedia odpadky, hryzú deti a žobrú. Niektorí z nich skončia v laboratóriách. Našťastie, v súčasnosti sa v Rumunsku nerobí až tak veľa vedeckého výskumu!

Ale späť k Mimi. Moja mama nielenže bola svedkyňou toho, ako nás vtedy vyhnali zo starých štvrtí, ale spolu s tisícami a tisícami ďalších bola aj sama obeťou toho šialenstva. Nariadenie zničiť staré časti centra Bukurešti, ako napríklad štvrť Uranus, kde vtedy moja mama žila, vydal súd, prišlo zhora od samotného Ceausescua, tak ako aj všetky ostatné príkazy. Aj keď, ktovie, či to nebol Elenin nápad, dnes už nikto nevie, čo mala práve ona s týmto obrovským maniackym plánom postaviť palác-pyramídu nazvanú (a tu si neodpustím iróniu) Ľudový palác. Obaja boli neskutočne márniví a nie veľmi inteligentní. Možno práve preto naozaj verili, že sú všemocní. Desaťtisíce ľudí bolo evakuovaných z asi osem tisíc starých budov a rodinných domov do novopostavených bytov v sivých blokoch, ktoré tam dodnes môžeš vidieť. A nás zabudli vziať so sebou. Práve, keď najviac potrebovali, aby sme ich utešili v ich trápení nad tou stratou, ako Mimi často lamentovala. Ako vidíš, bolo jej ľúto ľudí, a nie seba. Ona bola taká. Mimi na vlastné oči videla buldozér, ktorý búral jej milovaný rodinný dom so žltou fasádou a malou záhradkou vzadu. Bol to príšerný výjav, obrovská kovová ruka sa načiahla k domu a vyťahovala z neho trosky, ako keby pitvala rybu. Ešte aj dnes sa mi ťažko spomína na to, ako mi opisovala svoje pocity bezmocnosti, keď sa dívala na tú skazu. Hovorila, že ten pohľad jej spôsoboval fyzickú bolesť. Len si to predstav, celá štvrť, ľudia aj psi tam stáli a dívali sa, zúfalí, vystrašení a bezmocní... a ani nehlesli na protest.

Čoskoro boli staré domy preč a zmizli dokonca aj staré pachy. Zrazu tam všade bola cítiť len prekopaná zemina, cement, asfalt a ešte psí moč. Chodiť na stavenisko bolo nebezpečné, no spočiatku tam chodili všetci. Možno neverili tomu, čo videli, možno dúfali, že sa prebudia z nočnej mory. Veľa psov umrelo od hladu rovno tam na mieste. Bez jedla, bez očkovania a bez akejkoľvek starostlivosti sa ich počty rýchlo zdecimovali. Umierali aj z depresie, najmä tí starí. Mimi bola mladá a krásna a akási žena z predmestia Bukurešti sa nad ňou zľutovala. Takže ja som sa nenarodil na ulici. Vždy mi pripomínala, akí sme preto privilegovaní.

Isté je, že moja matka mala dobré konexie, napríklad istého príbuzného, ktorý patril k dvoru. Ten jej porozprával, že Ceausescuovci mali dvoch psov. Možno ťa to prekvapí, lebo veď vieš, že obaja, Nicolae aj Elena, pochádzali z dediny a vidiečania nemávajú domácich miláčikov, iba domáce zvieratá, ktoré im slúžia. Okrem toho Nicolae by sa nikdy nemaznal so psom, lebo bol posadnutý strachom z baktérií, a preto si aj každý deň menil oblečenie a každý deň si obliekal nový oblek. Bola to však do veľkej miery len póza. Juhoslovanský prezident Tito mal dvoch bielych pudlov, nehovoriac už o amerických prezidentoch, o anglickej kráľovnej a ďalších dekadentných postavách. Ak bolo treba mať doma psov na maznanie, aby bol človek dosť nóbl – tak do toho! Nicolae mal jedného obrovského čierneho psy, volal ho Corbu (čo po rumunsky znamená Havran), povrávalo sa, že tomu psovi dokonca udelili vojenskú hodnosť plukovníka a vozili ho v služobnom aute. No a naša kráľovná, tak tá mala rozkošného kokeršpaniela, meno som už zabudol.

Nie, naozaj nepreháňam! Viem to celkom iste, pretože raz, to už bolo veľmi dávno, sa náš bratanec Nicu staral o akési deti na prázdninách v chalupe na horách, a to bolo neďaleko vily Ceausescuovcov. V jeden krásny slnečný zimný deň boli deti vonku a hrali sa v snehu a Nicu si zrazu uvedomil, že deti sú podozrivo ticho. Pozrel sa von oknom a videl, ako deti ležia na chrbtoch úplne nehybné a nad nimi stojí obrovský čierny pes. Vytrielil von a videl oboch Ceausescuovcov, ako sa prechádzajú s kokeršpanielom za pätami. Dôstojník ochranky, oblečený do veľmi elegantnej uniformy, sa vliekol za nimi. Nicu, bol to doberman, vykročil smerom ku Corbu, v očiach vražedný pohľad. Vtedy dôstojník privolal psa k sebe. Corbu bol zjavne vycvičený tak, že zhodil na zem všetko, čo sa pohybovalo a držal nad tým stráž, ak bola dvojica nablízku. Náš odvážny bratranec sa triasol od zlosti, ešte aj keď nám tento príbeh rozprával. Je to tak, pokiaľ išlo o plemeno ich psov, Ceausescuovci boli snobi, ale na verejnosti sa s nimi ukázali len občas.

Nicu, ktorý zjavne patril k nomenklatúrnej rodine, blízkej k dvoru, prisahal, že o niekoľko rokov neskôr bol svedkom veľmi zaujímavého výjavu. Bol práve pri tom, ako ktosi referoval kráľovskej dvojici, že po uliciach Bukurešti sa potuluje priveľa psov. Elena sa rozosmiala. „Tisícky psov v uliciach? No, tak to je naozaj smiešne,“ povedala vraj. „Prečo ich všetkých nepozabíjajú,“ dodala, gestikulovala pritom a tvárila sa, akože povedala úžasne vtipnú vec. Jej manžel tomu vôbec nevenoval pozornosť. Rád by som vedel, čo si o jej slovách myslel Corbu alebo jej vlastný pes. Stavím sa, že obaja boli rovnako arogantní a podlí ako ona. Je to tak, ako hovoríte vy, ľudia, že po čase nadobudneme povahu svojich pánov a paničiek a dokonca sa na nich aj podobáme. Hoci, za svoj dlhý život som videl, že to môže platiť aj opačne.

Bolo dosť zaujímavé, a treba povedať, že aj dosť neobvyklé, že Elenina poznámka nebola braná ako príkaz, ale jednoducho len ako poznámka. Niekto na dvore, či už veľmi múdry alebo veľmi prefíkaný, rozhodol, že ľudia v Bukurešti si už vytrpeli dosť, keď ich vysťahovali, a že znepokojovať ich kynožením psov by mohlo byť nebezpečné. Musel to byť skúsený dvoran, keď si uvedomil, že ďalší podobný úder by mohol vychýliť veľmi krehkú rovnováhu medzi utláčanými a utláčateľmi. Štruktúra totalitnej moci je trochu ako domček z kariet. Všetci vieme, že vytiahnuť čo i len jedinú kartu si vyžaduje veľkú opatrnosť. A zvláštne na tom je, že najťažšie je vytiahnuť práve tú celkom vrchnú kartu, a tomu sa hovorí coup d´etat. To je presne to, čo sa stalo pred pár rokmi, však? Inými slovami, práve v tom konkrétnom momente nebol dôvod na demonštráciu sily. Len si to predstav, tisícky mŕtvych psov, otrávených jedom na potkany, ako ležia v uliciach, a nie je dosť smetiarskych áut a pracovnej sily, ktorá by ich pozbierala, takže všade sa šíri neznesiteľný zápach, už ani nehovoriac o nebezpečenstve epidémie. A navyše, bolo treba brať do úvahy, že všade boli zahraniční korešpondenti, a tak by sa celý svet bol dozvedel o Ceausescuovej krutosti voči zvieratám. Svet bol zvyknutý len na jeho krutosť k ľuďom... Ceausescuov režim bol vražedný, ale nikdy neurobil svojim nepriateľom tú radosť, aby bolo vidno, že je krutý aj k psom!
A tak sme žili ďalej.

No a náhodou som si vypočul aj historku o tom, ako psov ušetrili. Fakt je, že byť starým má aj svoje výhody, ak sa ti, pravdaže, mozog nezmení na puding. Ten príbeh rozprával riaditeľ, alebo to bol nejaký šéf spoločnosti na odvoz smetí. Dnes by to bolo niečo ako výkonný riaditeľ, ale v súvislosti s odvozom smetí by to bol smiešny titul, však? Jedného dňa bol súdruh ten a ten predvolaný na ministerstvo vnútra (lebo tam patrila polícia a vtedy sa všetko riešilo prostredníctvom polície). Samozrejme, bol presvedčený, že urobil niečo zlé. V Ceausescuovom Rumunsku musel človek s takým niečím ustavične počítať, pretože zákony vymýšľal jeden jediný človek, takže nemali žiadnu logiku. Boli úplne iracionálne! Vedelo sa napríklad, že Nicolae mal tráviace problémy. Preto jeho ranné rozhodnutia, ako to medzi sebou dvorania nazývali, boli, takpovediac, mäkšie, než popoludňajšie alebo večerné rozhodnutia. Vedelo sa tiež (aspoň sa to tak v meste povrávalo), že ak ho bolo treba uchlácholiť pred nejakým dôležitým rozhodnutím, jeho osobný kuchár dostal inštrukciu dať mu do jedla trošku preháňadla. Služobný personál hrá v našej histórii naozaj veľmi dôležitú úlohu, ak si uvedomíš, že osud nejakého človeka závisí od Ceausescuových tráviacich ťažkostí!

A tak sa teda tento vysoký šéf odvozu smetí vybral na ministerstvo, a keď stál pred ministrom, od strachu sa mu triasli kolená. Ale minister, inak jeho starý kamoš, ho vyobjímal, aby ho upokojil. Aj keď pravdou je, že niekedy po takomto privítaní človeka bodli zozadu do chrbta. Až keď si dali dva francúzske koňaky (čo bol určite nejaký úplatok), sa nášmu smetnému šéfovi podarilo byť zasa pri zmysloch a uvedomil si, že minister si ho zavolal na „konzultáciu“. Keďže si veľmi dobre uvedomoval, že to môže byť spôsob, ako na neho zvaliť celú zodpovednosť za nejaký konkrétny problém, tak si môžeme domyslieť, že asi nebol celkom uvoľnený, však?

Napokon sa ho minister spýtal, čo by to stálo vyčistiť ulice mesta od psov. Smetiarsky šéf sa v duchu rýchlo, ale zato veľmi seriózne zamyslel. Hneď vedel, odkiaľ vietor fúka, ale to nebolo ťažké zistiť, pretože vietor fúkal vždy z toho istého smeru. Z ministrovho tónu hlasu zachytil, že „čistenie“ mesta od psov nebolo formulované ako rozkaz (to by minister jednoducho povedal: všetkých ich pozabíjajte!), takže má aký-taký manévrovací priestor. „No, určite by to stálo veľa námahy,“ povedal smetiarsky šéf, „a okrem toho by to nevyzeralo dobre.“ Veľmi dobre si uvedomil, že niektoré rozhodnutia v jeho práci sa prijímajú podľa toho, aký pekný alebo, naopak, nie pekný by výsledok bol. Nie vo vnútri krajiny, ale pre cudzincov, pre nepriateľov, a tých je veľa. Už kvôli zrúcaniu častí starého mesta sa v zahraničí popísalo veľa negatívneho, prečo teda riskovať, dodal obozretne. Okrem toho za hranicami je celá kopa milovníkov a ochrancov zvierat, a tí by boli úplne besní.

Minister sa na neho díval bez toho, aby sa mu čo i len jediný sval na tvári pohol. „Mihail,“ povedal, lebo už sa cítil dosť bezpečne, aby mohol ministra osloviť krstným menom, „hovorím len, že je možné tých psov vykynožiť. Moji chlapi s pomocou armády, samozrejme, môžu zdochliny pozbierať a spáliť ich v priebehu týždňa. Ale musíš si uvedomiť, že je to veľmi háklivá operácia, celé to bude veľmi, veľmi na očiach!“ Vidí, ako sa na Mihailovej tvári odráža dôsledok práve povedaného, tvár sa začína zmrašťovať do grimasy, ktorá vzdialene pripomína úsmev. „Veď príroda to zariadi,“ uzavrel to napokon náš smetiarsky šéf, pričom mal na mysli nedostatok potravín pre ľudí, čo sa určite musí prejaviť aj na psoch. Keď Mihail počul eufemizmus, označujúci hladovanie, tvár sa mu rozžiarila. „Veď príroda to zariadi,“ zopakoval nadšene, ako keby táto banálna veta bola múdrosťou zoslanou zhora. Keď smetiarsky šéf odchádzal z ministerstva, minister ho ešte raz vyobjímal, tentoraz už celkom od srdca. Lebo veď ministrovi vôbec nešlo o osud nášho psieho rodu. Išlo mu len a len o to, aby sa našlo riešenie, ktoré bude pre neho čo najjednoduchšie.

Šéf smetiarov mal pravdu, psi potichu umierali a tento fakt nesprevádzala žiadna negatívna publicita. Veď aj tak sa čoskoro udiali oveľa významnejšie politické udalosti. Madam Ceausescu nemala viac čas premýšľať o psoch ani o ničom podobnom. Zopár rokov po tejto udalosti sa jej čas zavŕšil. Pravdupovediac, potom, ako ich násilím odvliekli, bol zorganizovaný improvizovaný vykonštruovaný súdny proces a oboch ich zastrelili ako také staré mršiny. Ceausescu sa zapísal do histórie ako diktátor a väčšina ľudí v Rumunsku si myslí, že obaja dostali, čo si zaslúžili. Ja by som ich radšej videl normálne stáť pred súdom, ako to má byť. Ale k tomu nedošlo. Rumuni sú prefíkaní. Načo veci komplikovať súdnym procesom? Prečo riskovať, že by tá šialená dvojica prezradila niečo nepríjemné na ďalších, na tých, ktorí vykonávali ich rozkazy a ešte žijú, kopú do porazených a hrajú sa na nových demokratov?

Čoskoro prístup „veď príroda sa zariadi“ nabral celkom iný smer, aký nepredpokladal ani smetiarsky šéf, ani minister, ani nikto iný. Keďže psi žili bez kontroly, premnožili sa. Za nejaké dve desaťročia sa z pár tisíc stalo pár stotisíc. Turbulencie, ktorými spoločnosť prechádzala, sa nazývali revolúciou, aj keď podľa mňa by bolo vhodnejšie tie procesy charakterizovať ako štátny prevrat. Moc získali tie sily v štáte, ktoré boli najlepšie organizované: Securitate, čiže tajná polícia, a ešte polícia a armáda. O psov sa nikto nestaral.

Až o desať rokov neskôr, teda v roku 2001, ak si to dobre pamätám, sa psi zasa dostali do centra pozornosti. V tom čase sme už boli poriadne viditeľní, nová súčasná generácia Rumunov, ktorá si sotva niečo pamätala zo života počas komunizmu, sa začala zaujímať o práva zvierat. Len si to predstav, nie o ľudské práva, ale o práva psov! Požadovali pre nás útulky, lieky, očkovanie a sterilizáciu, samozrejme, všetko samé správne veci. Napriek množstvu bezdomovcov, ľudí bez práce, hladujúcich ľudí na našich uliciach a napriek tomu, že v meste žobre toľko detí, že sa tadiaľ sotva dá prejsť, napriek tomu, že deti žijú v kanalizácii - nie ako psi, ale pod psa... Poviem ti úprimne, že tí milovníci psov na mňa veľmi silno zapôsobili, lámal som si nad tým hlavu a zmiatlo ma to. No a potom na ich úpenlivé prosby zareagoval jeden zvierací mecenáš, jedna francúzska dáma a ešte Brigitte Bardot, bývalá slávna herečka, ktorá vraj kedysi dávno, v starých časoch, v šesťdesiatych rokoch bola sex symbolom. V médiách má však ešte stále silné slovo. To bola veľká novina. Brigitte Bardot dokonca navštívila Bukurešť, stretla sa so starostom a darovala mestu aj finančný príspevok. Dodnes si pamätám, čo o tom písali noviny: „Brigitte Bardot prisľúbila, že v priebehu dvoch rokov daruje viac ako 140 tisíc dolárov na masovú sterilizáciu a na program osvojenia túlavých psov v meste, ktorých počet sa odhaduje na 300 tisíc. Starosta Bukurešti Traian Basescu prisľúbil, že dá usmrtiť len nebezpečných a nevyliečiteľne chorých psov. Pán Basescu predtým trval na tom, aby boli psi vyhubení.“
Nuž, čo sa na to dá povedať? V prvom rade je úplne jasné, že nijaký plán na vyhubenie psov neexistoval. A peniaze tej dámy išli napokon na niekoľko útulkov a na niekoľko sterilizácií –sterilizovaní psi majú na uchu žltý štítok – a to je všetko. Väčšina financií jednoducho zmizla, ako zvyčajne.

Počuj, mám pre tvoju psiu poviedku jeden milý detail. Na jar v roku 2008 dalo mesto vyviezť všetkých túlavých psov z ulíc tak, aby zahraniční politici, ktorí pricestovali na vrcholnú schôdzu NATO, mohli nerušene prejsť zo všetkých letísk do Ľudového domu, kde sa summit odohrával. Všetky dostupné útulky boli vtedy určite preplnené. Je to typické, ako vidíš, naše úrady konajú len vtedy, keď ich k tomu dotlačí niekto zvonku.
Je to jedna z tých trpkosmiešnych historiek, o ktorých si hovoril. Trpká je, to áno, ale smiešna veľmi nie. Pamätám si ešte časy, ako Ceausescuova polícia likvidovala všetky „podozrivé elementy“ tvojho druhu v uliciach, a teraz sú deprimovaní z toho, že majú zlikvidovať psov. Čudné, veľmi čudné.

Najčítanejšie na SME Kultúra

Inzercia - Tlačové správy

  1. IBA DNES: Získajte plný prístup na SME.sk na 30 dní zadarmo
  2. Bývať v novom sa dá aj bez hypotéky (a založenia nehnuteľnosti)
  3. Karibik: Dokonalý oddych v špičkových hoteloch
  4. Ojazdené pneumatiky odovzdajte, šetríte tak životné prostredie
  5. Lidl je odteraz všade! Vitajte v Lidl e-shope
  6. Výskumný park v Rakúsku zistil, ako sa býva najzdravšie
  7. Nestarnú, ale dozrievajú
  8. Limitovaná ponuka: balík SME.sk + DIGI GO so zľavou až 52 %
  9. Rýchlejšie doma. Už čoskoro.
  10. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  1. Pripojte sa na nový internet už aj v oblasti Gemera a Novohradu
  2. Na Kysuciach budete môcť surfovať na internete rýchlejšie
  3. Na Orave dobre aj s novým optickým internetom
  4. Aj do Liptovského Mikuláša dorazí nová optická sieť
  5. Najnovšia ponuka optického internetu na Spiši
  6. V oblasti Prešova budete môcť využiť nový optický internet
  7. V okolí Levíc budete mať možnosť využiť nový, rýchly internet
  8. Moderný a spoľahlivý internet aj na Hornom Zemplíne
  9. Surfujte na novej optickej sieti aj na Dolnom Zemplíne
  10. Už aj v Košiciach sa pripojíte do modernej optickej siete
  1. IBA DNES: Získajte plný prístup na SME.sk na 30 dní zadarmo 15 619
  2. Výskumný park v Rakúsku zistil, ako sa býva najzdravšie 14 829
  3. Lidl je odteraz všade! Vitajte v Lidl e-shope 14 207
  4. Vysokoškoláci zarobia už o 587 eur viac ako stredoškoláci 8 080
  5. Bývať v novom sa dá aj bez hypotéky (a založenia nehnuteľnosti) 7 972
  6. 5 rád Ľudmily Kolesárovej, ako napísať projekt a získať grant 7 944
  7. Limitovaná ponuka: balík SME.sk + DIGI GO so zľavou až 52 % 7 859
  8. Čo na aute vymyslela žena a čo výrobca telefónov? 7 335
  9. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji 7 127
  10. Karibik: Dokonalý oddych v špičkových hoteloch 6 718

Hlavné správy zo Sme.sk

Prežili by ste deň len so sto vecami? My sme to skúsili

Tri redaktorky sa rozhodli vyskúšať minimalistický experiment.

Michaela Žureková
Dávid Lindtner.
Ilustračné foto.
Píše Roman Jančiga - Fórum

Kto pred Pentou rozvinul červený koberec

Ako dobové ideologické podhubie produkovalo pre Pentu alibi.

Ilustračné foto.