V divadle Astorka uviedli hru, ktorá je možno už teraz legendárnou. Bez pátosu pristúpili k dielu, ktoré Rudolf Sloboda napísal tesne po roku 1989.
Hoci Rudolf Sloboda tvrdil, že svoju Krv nepísal ako autobiografický román, paralely medzi príbehom jeho Gazdu s jeho reálnou životnou situáciou sú neprehliadnuteľné.
Deklarácia nebiografickosti mu však umožnila písať s potrebným odstupom aj o tých najboľavejších intímnych momentoch.
Recenzia/divadlo
Divadlo Astorka – Korzo ’90
Ondrej Šulaj: Gazdova krv
Dramaturgia: Andrea Domeová.
Scéna a kostýmy: Mona Hafsahl.
Hudba: Sisa Michalidesová.
Réžia: Juraj Nvota
Hrajú: Miroslav Noga, Szidi Tobias, Rebeka Poláková, Zita Furková, Petra Vajdová, Zuzana Konečná, Matej Landl, Marián Labuda ml.
Premiéra 17. marca 2011
Ondrej Šulaj pospájal v hre motívy z viacerých Slobodových próz, pričom opäť ukázal, že dramatizácie prózy slovenských autorov sú jeho silnou doménou. K Slobodovi sa postavil s hlbokým poznaním a s úctou, ale bez prehnanej piety, ktorá býva i synonymom neúprimnosti, a hlavne s vtipom.
Netreba čakať žiadne dramatické zvraty a prekvapujúcu zápletku. Jednotlivé scény sú prepojené skôr hľadaním ľudskej a autorskej integrity v absurditách života.
V centre zostáva osobnosť kultúrneho pracovníka, ktorý sa po roku 1989 cíti stratený a vyrovnáva sa so starnutím i s odmietnutou láskou. K silným častiam patrí napríklad výsluch na ŠTB, ktorý povie možno o našej minulosti viac ako tri učebnice histórie.
Ideológia demokratického slovníka
Matej Landl ako Tajný nepodľahol nástrahám rutinných zobrazení reprezentantov režimu. Miroslav Noga zo Slobodového Gazdu vytvoril zrelý tragikomický charakter až kronerovského typu. A pritom mal čo robiť, aby sa presadil popri herecky fenomenálnej Szidi Tobias, ktorá dala jeho „božej" Žene absolútne autentický rozmer.
Zita Furková nadviazala na svoje predchádzajúce slobodovské kreácie, jej Klára je hysterická, stratená a bezbranná, ale aj maximálne rafinovaná.
Rebeka Poláková pôsobila v postave labilnej dcéry trochu strnulo. Petra Vajdová to nemala ako idealizovaná vízia gazdovej milenky ľahké, v snových pasážach navyše nepracovali tvorcovia s klišé priveľmi objavne, hoci štylizácia do baletky mala v texte svoje opodstatnenie.
Oveľa lepšie sa herečke hrali reálne scény. Zuzana Konečná sa ako Jane, dcéra gazdovej sestry žijúcej v Amerike, postarala o parodovanie konfliktu civilizácií, ktorý sa neskôr vtipne zhmotní do tanca v nikdy nenosených šatách z Ameriky.
Veľa o našej spoločnosti vypovedala aj scéna s redaktorom porevolučných novín (Marián Labuda ml. ), z ktorej je jasné, ako sa Sloboda bránil akejkoľvek ideológii vrátane formálneho demokratického slovníka.
Sloboda, s malým aj veľkým s
Nie je to produkcia s dominanciou vizuálneho zážitku, na veľké scénické čarovanie, nemá toto divadlo ani technické vybavenie. Scéna a kostýmy Mony Hafsahl si diváka získavajú skôr nostalgickou poéziou ošumelosti. Civilná atmosféra prechádza do výraznejšej, občas až hororovej divadelnej štylizácie, len vo vybraných momentoch.
Výraznejší režijný vklad by bol možno bonusom, ale takisto za určitých okolností by mohol pôsobiť aj proti textu a herectvu, ktoré necháva Juraj Nvota už tradične vo svojich hrách vyniknúť. Treba oceniť nepateticky zinscenovaný záver a pohrávanie sa s konvenciami divadla.
Gazdova krv je slobodným umeleckým pohľadom na Slobodu s veľkým aj malým s. Vypovedá o našej individuálnej i spoločenskej schopnosti uvažovať, cítiť a rozhodovať sa zodpovedne, ale bez predsudkov. Súdiac podľa neformálneho ohlasu sa táto produkcia stala už pár dní po premiére legendou.
