Vy ste priamo z Malaciek?
Áno, som takmer pravá Záhoráčka. Aj keď sa hovorí, že by to mal človek povedať, až keď tam žije viac ako polovicu života. A ja už viac ako polovicu života žijem v Bratislave. Ale korene mám tam.
Aj „uákate“?
Nie, pretože otec pochádza z Bratislavy a mama je z Brestovian. Hovorili sme viac-menej spisovne. Skôr som mala problém, keď som prišla na konzervatórium do Bratislavy, že hovorím tvrdo a rýchlo. Rýchlo hovorím doteraz, ale snažím sa to ovládať. Po záhorácky však viem, aj na základnej škole som tak hovorila. Tam bola dokonca hanba, keď začal niekto rozprávať spisovne. Ostatní sa na neho pozerali, že sa na niečo hrá, že si o sebe myslí, že je niečo viac. (Smiech.)
Ako vám napadlo uberať sa umeleckým smerom?
Ako dieťa ma rodičia zamestnali rôznymi krúžkami, aby som, ako sa u nás hovorí, nerobila neplechu. Chodila som na klavír, balet aj na dramatický krúžok, chodila som na rôzne recitačné súťaže... V čase, keď som sa mala rozhodovať, kam pôjdem na strednú školu, mi pani učiteľka, ktorá viedla dramatický krúžok, navrhla, aby som skúsila herectvo na konzervatóriu. Vtedy mi to pripadalo nereálne, ale skúsila som a vyšlo to.
Konzervatórium bola jediná škola, na ktorú ste chceli ísť?
V prípade, že by ma nevzali na konzervatórium, som mala v zálohe ešte zdravotnú školu, ale pri mojom odpadávaní len pri odbere krvi je asi šťastie, že som sa dostala na umeleckú dráhu.
Snímka zo slovenskej premiéry českého filmu Václav (2008).
Zľava herci Jan Budař, Soňa Norisová, režisér Jiří Vejdělek
a herec Ivan TrojanINZERCIABP
Mnohí herci sa so svojím povolaním stretnú až na vysokej škole. Vy ste to absolvovali o štyri roky skôr. Je to výhoda?
Je to výhoda aj nevýhoda. Výhodou je, že po absolvovaní konzervatória už máte za sebou určité skúsenosti, ktoré môžete využiť v ďalšom štúdiu na VŠMU, prípadne vás s tými skúsenosťami môžu obsadiť aj do úloh, na ktoré by ste po skončení vysokej školy mohli byť už starý. A nevýhodou je možno to, že v štrnástich rokoch je človek ešte príliš nevyzretý, aby vedel spracovať určité situácie a psychologické procesy, ktoré prídu až s vekom a skúsenosťami. Ale to je, samozrejme, individuálne.
Celkový pocit z konzervatória máte aký?
Mala som šťastie na pedagógov. Napríklad na pána profesora Kaprálika, ktorý nás učil herectvo, alebo na profesora Trnečku, ktorý viedol Big Band Konzervatória. Ja som mala šťastie, že ma prijal do vokálneho sexteta, ktoré ma hudobne výrazne ovplyvnilo.
Konzervatórium ste skončili krátko po roku 1989. Aké boli vaše predstavy o kariére?
Dúfala som, že budem robiť a živiť sa tým, čo som vyštudovala a čo ma baví. Ale v tých časoch to nebolo jednoduché.
Logický krok bol VŠMU.
Bola som tam len pár mesiacov. Potom som odišla. Nie preto, že by som mala pocit, že mi škola nemá čo dať, oveľa viac ma lákalo ísť do praxe, hrať v divadle. V prvom ročníku bolo komplikované skĺbiť to so štúdiom, nestíhala by som robiť ani jedno poriadne a zodpovedne. Neskôr nasledoval konkurz do Radošinského naivného divadla, ktoré mi otvorilo divadelnú cestu a poskytlo mi domov. Cítim sa tam dodnes doma aj napriek tomu, že tam momentálne hrám len v jednom predstavení.
Veľa hercov spomína, že to nebolo dobré obdobie. Aké to bolo pre vás?
Ja na to obdobie nespomínam ako na niečo zlé. Bola som v divadle, v ktorom mi bolo dobre, išla som z hry do hry, chodili sme na zájazdy. Bol to pre mňa taký divadelno-rodinný žúr.
Soňa a Zuzana Norisové sa niekoľkokrát stretli aj pred kamerou.
Hrali napríklad v retromuzikáli Rebelové, najnovšie tiež v českom
seriáli Přešlapy. Na snímke v polovici 90. rokov
Čiže ste tie deväťdesiate roky prežili bez problémov.
Boli situácie, keď som si uvedomovala, že len divadlo ma neuživí a musela som myslieť na svoju existenciu. Rozmýšľala som, že by som mohla učiť. S Monikou Hilmerovou sme dokonca jeden čas uvažovali, že by sme mohli začať podnikať.
Fíha.
Ale nedošlo k tomu, nestihli sme to. Našťastie.
Radošinci majú špecifický repertoár, vlastnú poetiku. Ako ste tam zapadli?
Keď som ešte predtým vnímala RND, závidela som im, že sú takí zomknutí a po predstavení ešte sedia v klube, hrajú na gitare pesničky. Veľmi sa mi to páčilo, hovorila som si, že tam musí byť fajn a aj to tak bolo. Ale nebolo úplne jednoduché zapísať sa tam, nájsť si tam miesto, aby vás prijali diváci. Mám však pocit, že sa mi to celkom rýchlo podarilo. Aj to, ako ma Stanko Štepka spoznával a po čase mi začal písať hry priamo na mieru, bolo veľmi príjemné.
Nechceli ste vyskúšať niečo iné?
Občas som si chcela vyskúšať iný druh divadla, ale vždy som sa vrátila. Vyskúšala som viacero typov divadiel a keďže som bola na voľnej nohe, dalo sa to. Nikdy som nebola v kamennom divadle.
Nelákalo vás SND?
Ale určite, keby vtedy prišla ponuka, asi by som ju zobrala. Ale v princípe mi vyhovuje byť na voľnej nohe. Možnosť slobodnej voľby je pre mňa dôležitá. Prináša to, samozrejme, neistotu, ale čo je dnes isté?
Existuje niečo ako hierarchia divadiel? Je SND prvou scénou?
Národnému divadlu patrí status prvej scény, ale myslím si, že každé divadlo má svoju tvár, kvalitné aj menej kvalitné predstavenia. A je úžasné, že ich na Slovensku stále pribúda.
Helena Krajčiová, Soňa Norisová a Monika Hilmerová ako
spevácke trio v polovici deväťdesiatych rokov
Stanislav Štepka vám písal postavy priamo na telo, v iných divadlách hrávate postavy, ktoré pred vami hrali mnohé iné herečky. Je v tom rozdiel?
Áno aj nie. Vždy je to o hľadaní najpriliehavejšieho spôsobu interpretácie autorského textu. Prítomnosť autora na naštudovaní je však veľmi podnetná a uľahčuje napĺňať jeho víziu.
Mal som pocit, že postavy, písané na telo, prirastú k srdcu.
Ale určite. Je to veľmi príjemné vedieť, že autor rolu napísal pre vás. Je to istým spôsobom aj zaväzujúce. Nechcete sklamať jeho autorskú predstavu...
Ako ste vtedy vnímali fakt, že sa neobjavujete na obrazovke?
Mala som divadlo a to mi vtedy stačilo. A keby aj prišla ponuka na nakrúcanie, asi by to vzhľadom na počet predstavení ani nebolo možné zrealizovať. Dnes som viac pred kamerou, ale cítim, že mi divadlo chýba. Možno príde čas, keď sa to zas preklopí a užijem si viac javiska.
V Čechách ste hrali vo filmoch Rebelové a Václav. Malo to vplyv na to, že vás TV Prima obsadila do seriálu Přešlapy?
Přešlapy sa začali tým, že som nemohla prísť na kasting, tak som tento seriál pustila z hlavy. Potom mi však zavolal producent, že im krátko pred nakrúcaním vypadla herečka a či by som neprijala rolu Karolíny. Vtedy som už vedela, že v seriáli je obsadená aj moja sestra a že ide o zaujímavý projekt s dobrým obsadením a kvalitným scenárom. Lenže v tom čase som bola taká vyťažená, že som to nevidela ako reálne. Producent mi však oznámil, že sa vedia prispôsobiť. Musela som sa rozhodnúť veľmi rýchlo, pretože nakrúcanie sa malo začať o tri týždne. Nakoniec som si hodila mincou a šla som do toho. A neľutujem. Bola to síce náročná, ale napĺňajúca práca s príjemnými ľuďmi.
Tu ste zároveň hrali v Ordinácii, jedno nakrúcanie v Bratislave, druhé v Prahe. Ako vyzeral váš týždeň?
Veď to bol dôvod, pre ktorý som sa bála do toho ísť. Bolo to vyčerpávajúce, ale keď robíte niečo, čo vás baví, tá energia sa nejako naakumuluje. Mne by skôr odoberalo energiu, keby som nemala čo robiť.
Soňa Norisová s rodičmi a so sestrou Zuzanou po premiére úspešnej
komédie Osem žien, ktorú uvádzalo bratislavské divadlo Nová scéna
Aké je to hrať s vlastnou sestrou?
Príjemné, podobne ako s každým človekom, s ktorým ste si blízky a poznáte sa. Hlavne keď máte hrať priateľky, môžete tam preniesť veci z normálneho života. Akurát mi bolo zo začiatku divné, že na seba hovoríme po česky.
V Radošincoch je humor, ale v tých hrách sú často existenciálne otázky. V Ordinácii ste stále len riešili vzťahy s Tomášom Maštalírom. Neprekáža vám to? Dáva vám to niečo okrem peňazí?
Divákov medziľudské vzťahy zaujímajú. Pre herca je dôležité, aby mal čo hrať, či už sú to vzťahy, alebo existenciálne otázky. Je to žáner, ktorý niektorí nemusia brať, iní ho milujú. Ja sa snažím každú prácu urobiť čo najlepšie a brať ju pozitívne.
Hrali ste aj v kriminálnom seriáli Mesto tieňov. Keď ste držali v ruke pištoľ, nejako mi to k vám nepasovalo.
Vážne? A pritom ja som taký akčný typ. (Smiech.) Ale je pravda, že ma tak ľudia asi nevnímajú. Možno keby ste videli druhú sériu, prehodnotili by ste svoj pohľad na mňa. Už som nebola len psychologičkou v kancelárii, ale aj členkou vyšetrovacieho tímu, ktorá sa často ocitá aj v ohrození života.
To sa nakrúcalo už dávno, nie?
Áno, pred dvomi rokmi, a dúfam, že sa druhá séria dostane čoskoro do vysielania.
Keď porovnáte tri seriály, ktoré sme spomenuli, ktorý vám bol najbližší?
Na herectve je príjemné môcť vyskúšať rôzne postavy, charaktery, ale možno Přešlapy.
Hrali ste aj v muzikáloch.
Na Novej scéne som robila Cigáni idú do neba a Vlasy. Vo Vlasoch som potom hrala aj v Brne. To bol muzikál podľa filmovej verzie a úžasné bolo, že sme tam pracovali so živým orchestrom.
Je to plnohodnotné herectvo?
U nás sa muzikál často vníma ako ľahký žáner, kde sa nedbá na herectvo. Bohužiaľ, často je to aj pravda, ale myslím, že dnes existujú herci, ktorí vedia hrať a sú aj spevácky a tanečne zdatní. Muzikál, v ktorom sú hudba, herectvo, spev a tanec rovnocenné a dokonale zosúladené, prináša úžasné zážitky.
V roku 1998 odohralo Radošinské naivné divadlo svoje 5000.
predstavenie – Ako som vstúpil do seba. Na snímke (zľava)
Mojmír Caban, Soňa Norisová, Stanislav Štepka a René Štúr
Spievate v skupine Fragile. Koho to bol nápad založiť vokálnu skupinu?
Túto myšlienku mali v sebe možno všetci členovia, ale najväčšiu zásluhu na tom má Braňo Kostka, ktorý bol bezprostredným iniciátorom a som mu za to vďačná.
Trávite tým veľa času?
Áno, máme minimálne pätnásť akcií mesačne. Keď sme začínali, nikdy by mi nenapadlo, že raz budeme takto fungovať. Nie je to komerčný žáner a neboli sme si istí, či to zaujme širšiu skupinu ľudí. Zo začiatku sme mali pár koncertov za rok. Teraz je to tak, že hľadáme termíny, pretože ponuky stále prichádzajú, máme vypredané sály, množstvo fanúšikov a to je fantastické... Navyše, keď to robíte s ľuďmi, ktorí sú vaša krvná skupina, je to ideálne.
Mali ste nejaký vzor?
Jediná a cappella skupina, ktorú som poznala, boli Take 6. Boli na Bratislavských džezových dňoch, študovala som vtedy na konzervatóriu a bol to pre mňa nezabudnuteľný zážitok. Neskôr, vďaka tomu, že sa tomuto štýlu venujem, som spoznala aj množstvo ďalších, napríklad Naturally 7, Cadence, The Real Group, Club For Five...
Aj zo Slovenska?
Na Slovensku okrem nás fungujú Close Harmony Friends a počula som už aj o ďalších. Bolo by fajn, keby sa tento žáner u nás viac etabloval.
Predstava, že stojím na pódiu bez hudobného sprievodu a mám spievať, ma napĺňa hrôzou.
Aj mňa, ale my si ten hudobný sprievod robíme vzájomne a to je to, čo ma najviac baví. Sme sólistami i súčasťou harmónie, hľadáme nové hlasové farby, zvuky, hráme sa.
Máte päťročného syna. Ako to zvládate zosúladiť?
Nie som naňho sama a snažím sa zariadiť si čas tak, aby som mohla byť čo najviac naplno s ním. Sú zamestnania, pri ktorých sa dá režim možno lepšie nastaviť. Na druhej strane, keď práve nie som v časovo náročných projektoch, môžem byť s rodinou omnoho viac, ako keby som bola v normálnom zamestnaní. Prvá práca po pôrode bola hra Ako sa vám páči, ktorú sme hrali v rámci Letných shakespearovských slávností. Syn mal osem mesiacov, bolo to náročnejšie, ale zvládli sme to.
Máte pocit, že ste populárna?
Cítim, že ma ľudia na ulici spoznávajú viac, predsa len som na obrazovke dva razy týždenne. Patrí to k mojej práci a nevnímam to ako niečo nepríjemné. Sú to väčšinou milé prejavy fanúšikov, ktorým sa páči, čo robím a ako to robím a to mi padne dobre.
Čo ak vám scenáristi viac rozpíšu postavu pani Gregorovej?
Akože by som bola viac na očiach?
Áno. Veď pacientské príbehy už z Ordinácie zmizli a je to len o vzťahoch a intrigách.
Myslím, že moja postava je momentálne dosť rozpísaná. Vždy sú niektoré linky rozpísané viac a v ďalších častiach menej. Niekedy je to prispôsobené aj časovej zaneprázdnenosti hercov.
Soňa Norisová (1973)
Pochádza z Malaciek, vyštudovala bratislavské konzervatórium. Od roku 1994 pôsobila v Radošinskom naivnom divadle. Na Novej scéne si zahrala v muzikáloch Vlasy, Cigáni idú do neba. Hrala v českých filmoch Václav a Rebelové. Na televíznych obrazovkách ju vidieť v slovenských seriáloch Ordinácia v ružovej záhrade a Mesto tieňov. V Česku si zahrala v seriáli Pouta. Je členkou vokálnej skupiny Fragile. S partnerom a so synom Michaelom žije v Bratislave.
