KNIHA: Sara Sheridanová - Tajný mandarín

Prinášame vám ukážku z knižnej novinky Tajný mandarín od Sary Sheridanovej. Vyšla vo vydavateľstve IKAR.

Sara Sheridanová (1969) je škótska autorka. Narodila sa v Edinburgu, kde v súčasnosti aj žije. Pri písaní historického románu Tajný mandarín (2009) vychádzala z dobových materiálov. Inšpiráciou bol Robert Fortune, anglický botanista, ktorý v období koloniálneho Anglicka cestoval po Číne. V slovenskom preklade Tamary Chovanovej vyšla v roku 2011.

Knihu Tajný mandarín si môžete objednať online tu.

PRE TÝCH, KTORÍ NEMAJÚ FLASH PREHLIADAČ, PONÚKAME UKÁŽKU V TEXTOVEJ PODOBE:

Sara Sheridanová - Tajný mandarín

Prológ
Indický oceán 1842

Keď loď začala klesať na dno, ostatné ženy sa modlili. Kapitán nám kázal zísť do podpalubia, aby sme sa posádke nemotali popod nohy, keď bojovala s búrkou. Ticho som sedela v kajute osvetlenej sviečkami a zo všetkých síl som sa usilovala udržať rovnováhu. Loď sa zmietala vo vlnách. Kým ostatní mrmlavo odriekali modlitby, srdce mi tancovalo spolu so žalúdkom. Nevedeli sme, čo sa stane, a nemohli sme nič robiť. Trvalo to už celé hodiny.

Nakoniec to prišlo náhle. Loď s hukotom zapraskala a napokon sa v skuvíňaní vetra rozčesla. Prebleslo mi hlavou, že v porovnaní s titanským počasím sme len drobné, zraniteľné živé smietky. Loď sa rozlomila napoly ako škrupina – zrazu sa len ozval dunivý praskot, výkriky zdesenia, a vzápätí všetko zalial rozbúrený oceán.

Nemalo zmysel bojovať s búrkou. Okrem toho sa všetko zbehlo tak odrazu, že nám nezostávalo iné, iba dať sa unášať vodou. Pod hladinou vládlo hrobové ticho – po dlhých hodinách plných úzkosti a hluku to bolo pre mňa úľavou. Stala som sa iba nemou pozorovateľkou, akoby to bol len zvláštny sen a ja sa v ňom zmietam s troskami lode a pred očami sa mi vynárajú a znova strácajú tváre ostatných ľudí, nikdy však nie natoľko blízko, aby som ich dočiahla. Na chvíľu som sa vynorila do tropickej víchrice a lejaku, tri razy som sa zhlboka nadýchla a vzápätí ma opäť zavalili vlny. Napočudovanie pod hladinou sa mi zdalo bezpečnejšie.
„Vyplávaj nahor,“ hovorila som si. „Stúpaj za bublinami.“
Plávanie mi nikdy nerobilo ťažkosti a teraz mi pomohlo zabudnúť na pocity úzkosti. Voda bola vždy mojou priateľkou. Hlavou mi preblesla spomienka, ako sme so sestrou Jane chodili k jazierku na úpätí vysokého kopca asi pol kilometra od domu, kde sme vyrastali. Pri tom jazierku sme donekonečna preberali svoje plány. V lete sme sa tam špľachotali a s pišťaním sme skákali zo skál. A teraz uprostred monzúnu ma pamäť zaniesla do šťastnejších čias. Utešovala som sa, že som doma, v bezpečí. V skutočnosti som zrejme bola na pokraji hystérie, ale nebránila som sa pred búrkou. Tá vždy na chvíľu zmizla a ja som sa vznášala vo víre detstva.
„Chcem sa vydať za džentlmena,“ vyhlásila Jane pri jazierku. „Ten je vždy k svojej manželke milý a stará sa o ňou.“
Vynorila som sa spod hladiny a vypľula som ľadovú vodu. Jane bola bosá, na sebe mala blúzku a na nej zásterku, sedela na brehu, zatiaľ čo ja som sa v ten slnečný deň ponárala ako tulenie mláďa.
„Za džentlmena,“ odfrkla som.
Urodzení muži boli nad naše možnosti, ale Jane sa rozhodla a nemienila ustúpiť. Hlboko na ňu zapôsobila kniha, ktorú potajomky čítala. Mala ju ukrytú pod stojanom na lavór. Pod jej vplyvom sa začala správať afektovane.
„Áno. Vždy lepšie túžiť po džentlmenovi než po tom, aby som sa stala Fanny Kembleovou,“ vysmievala sa z mojich snov.
„Keď Fanny Kembleová hrala Júliu, rozplakala aj dospelých mužov,“ namietla som. „Každá žena, ktorá má herecký talent, sa môže stať skvelou herečkou, Jane. Ale džentlmeni sa ženia s urodzenými dámami.“
„Tak potom budem dámou,“ vyhlásila jednoducho.
Odplávala som, a ani som nezašpľachotala.
Jane bola teraz pani Fortunovou a mne... mne sa sen nesplnil.

Už si ani tak nespomínam na búrku, skôr na to, ako som donekonečna plávala a plávala. Voda sa okolo mňa hýbala sťa živá bytosť. Skutočne som verila, že na brehu na mňa čaká Jane, hompáľa nohami a nahlas číta zo svojho pochabého ľúbostného románu.

Keď som otvorila oči, búrka už nevyčíňala a videla som breh. Vyliezla som na skaly. Šaty som mala roztrhané a na ramenách žltofialové modriny – pri každom pohybe ma boleli. Celá som sa triasla, ústa som mala vyprahnuté, ale úporne som sa plazila po skalách a odhŕňala som riasy a trosky, ktoré more vyplavilo na breh spolu so mnou. Boli to roztrieštené sny iných. Svadobná výbava, rodinné fotografie...
Piesok bol oslepujúco biely, pláž sa ťahala celé kilometre. Oceán už stíchol a hral nádherne do tyrkysova. V horúcom vzduchu sa vznášala omamná korenistá vôňa. Bola som na pokraji síl a len som ležala, ani som sa nepohla. Vtom som začula hlasy.
„Une femme. C’est une femme.“ Žena. Je to žena.
Otvorila som oči a omámene som hľadela na dvoch polonahých černoškov. Bežali ku mne a za nimi kráčal dospelý beloch – za ohlávku viedol koňa. Tuniku mal prepotenú a sivé vlasy mu padali do očí. Bol starý – mohol mať aj päťdesiat rokov.
„Mon Dieu!“ zvolal.
Vďakabohu, som v bezpečí. Muž podal opraty černoškovi, potom sa sklonil a pomaly mi lial do úst vlažnú vodu z poľnej fľaše. Božská voda!
„Ostatní?“ zabľabotala som nezrozumiteľne. „Les autres, monsieur?“
Nehovorila som veľmi dobre po francúzsky. Muž pokrčil plecami a smutne pokrútil hlavou.
„Personne.“
Ani v tom omámení som nemohla uveriť, že som prežila iba ja. Kam všetci zmizli? Spotení plavčíci, drsný kapitán a jeho dvaja zachmúrení dôstojníci, staré gardedámy, ktoré držali dohľad nad našou kajutou, a, samozrejme, mladé ženy, ako som bola ja, ktoré mi robili spoločnosť na tejto ceste hanby – slečna Cameronová, slečna Hughesová, slečna Lucasová, slečna Thorntonová a iné, ktoré rodiny potrestali rovnako ako mňa a vyhostili navždy z Anglicka, do náručia hociktorého pracovníka Indickej spoločnosti, čo nás bude chcieť. A teraz všetky duše na palube pohltilo divé more. Všetky okrem mňa.
„Où est ici?“ Kde som? zamrmlala som, zatiaľ čo muž ma položil ako handrovú bábku cez sedlo koňa.
Nedokázala som sedieť, a tak som si zaborila hlavu do konskej hrivy a voľne chytila opraty.
„Ici c’est Réunion.“ V Reunione, odvetil muž s úsmevom.
„Chcem ísť domov,“ zamrmlala som.
Svoje srdce som nechala v Londýne. Nechcela som odísť. Donútili ma vypraviť sa na túto cestu. Za trest. A teraz mi zišlo na um, že tá búrka možno bola znamením.
Muž trhol opratami a kôň vykročil po pláži. Každý pohyb na nerovnom povrchu ma bolel, ale napriek únave som sa usmiala. Prežila som.
„Allons nous à St. Denis,“ povedal muž. „Il y a un docteur.“ Ideme k lekárovi.

Kapitola 1

Moju rodinu možno potešilo, že som mŕtva. Určite im odľahlo. V duchu jasne vidím Jane, ako si mädlí ruky a číta večerník s prvými informáciami o búrke. Zatiaľ čo vyslovuje slová, veľmi dobre si uvedomuje, že jej modré šaty s červenými gombičkami nie sú v danej situácii vhodné a že bude musieť znova vytiahnuť smútočné šaty, ktoré nosila po matkinej smrti. Rozmýšľa, či sa od nej bude očakávať, aby dala slúžiť zádušnú omšu alebo postaviť pomník.
Čo sa robí, ak sa nenájde telo? rozmýšľa v duchu.
Jej manžel Robert v tmavom redingote so starostlivo uviazaným nákrčníkom sa prechádza hore-dolu po koberci v salóne, krúži okolo nej ako predátor a počúva, ako mu číta novinový článok. Od stroskotania lode uplynulo päť týždňov, ale informácií nie je veľa – len suchopárny stĺpček o silnej búrke a zradných vodách Indického oceána. Na palube bolo päťdesiat ľudí, nikto neprežil. O mne tam nie je ani zmienka.
Aj keď vás v Anglicku zastihne búrka, väčšinou pri tom nikto nepríde o život. Pri Cornwalle či v Severnom mori nastanú občas dramatické situácie, ale málokedy sa končia katastrofou.
Pravda, môžete zomrieť na čierne kiahne, môžu vás zabiť hrdlorezi, môžu vám kvôli šilingu podrezať hrdlo, môžete zahynúť aj od hladu. Ak nemáte peniaze, nemôžete jesť, takže chudobní sú vycivení, nešťastníci hladujú a takí ako Jane, Robert a ja si to ani nevšimneme. Ale hoci je v Londýne dosť špinavých miest, kde sú premnožené krysy, počasie vás sotva zabije, nech si slečna Austenová presviedča svoje čitateľky, koľko chce, že krehké anglické devy nemôžu prežiť letnú búrku.

Zato v Indickom oceáne je to iné. Neviem si predstaviť, že by Jane plakala pri správe o mojom úmrtí. Tichý hlas sa jej určite ani nezachveje, keď nahlas číta tú správu. Mojej sestre sa nezdá čudné ani tragické, že ma zhltlo more. Predpokladám, že podľa nej to je „pre Mary typické“. V tmavých stoických očiach sa nezračí ani náznak citu. Vždy sa so všetkým vyrovná bez sťažností, okolo ničoho nerobí rozruch. Je ako krotké vtáča. Zato ja som divoška.

Ale keď som sa po troch týždňoch vrátila, rozplakala sa. Zastala som pred dverami a rozmýšľala, že som možno mala z Portsmouthu poslať odkaz, nie iba správu od lekára zo St. Denis. Po anglicky hovoril dobre, a kým mi obhliadal modriny a rezné rany, občas prehodil pár slov.
„Budete do smrti poznačená, ale rany sa zahoja,“ oznámil mi.
Potom kázal, aby mi dali jesť hovädzí špik a občas vypiť brandy. Teraz, po niekoľkých týždňoch, modriny zmizli, ale rezné rany ma stále bolia. Do Londýna ma priviezla kupecká loď. To mesto mi boli nesmierne blízke a tešila som sa, že som doma, ale zároveň mi divo búšilo srdce – netušila som, ako ma rodina prijme. Odchádzala som odtiaľto pred piatimi mesiacmi a uvrhla som na nich hanbu.

Zabúchala som klopadlom a čakala.
Otvorila mi slúžka a na chodbe za ňou postával môj synovec. Keď ma uvidel, stuhol a prebleslo mi hlavou, že vyzerá ako dokonalý obraz Anglicka. Drobné telíčko mal štíhle, ale pevné ako otec a pokožku v porovnaní s tmavosivými nohavicami takú bledú, až mu kolená doslova žiarili na pozadí ligotavej, tmavej dlážky.
„Teta Mary!“ zakričal, keď sa zmohol na slovo. V hlase mu znela panika, oči mal vytreštené.
„No tak, no tak, Thomas,“ pokúšala som sa ho upokojiť, keď som prešla okolo kyprej slúžky, ktorá len stála s otvorenými ústami. Položila som si klobúk na stolík z atlasového dreva a to chúďa dieťa na mňa vyvaľovalo oči ako na zjavenie. Okamžite mi bolo jasné, že odkaz odo mňa ešte neprišiel. Očividne ma stále oplakávali.
„Ešte šťastie, že viem plávať, čo povieš?“ zažartovala som, aby som trochu nadľahčila situáciu.
Thomas chodil na hodiny plávania do nového bazéna v Kensingtone. Neraz sme sa o tom rozprávali a tvrdil, že túži skočiť hlavičku z balkóna. Teraz prejavil ešte väčšiu odvahu a dotkol sa mi líca.
„No tak,“ dohovárala som mu. „Nikdy never zlým správam, Thomas. Nech ti to je poučením.“

Keďže ma stále nikto neohlásil, Jane vyšla z ranného salóna, aby preskúmala, kto prišiel.
V náručí držala dieťa. Moje dieťa. Myslím, že až v tej chvíli som si uvedomila, ako veľmi mi synček chýbal. Počas mojej neprítomnosti podrástol a na líčku mal vyrážku. Proti vlastnej vôli som sa usmiala. Potešilo ma, že je zdravý, bucľatý. Dodržali slovo. Jane pri pohľade na mňa zaváhala a akoby vyfučala – čierna sukňa smútočných šiat bola taká široká, až sa v nej jej drobná postava strácala.
„Už má pomaly šesť mesiacov. Vyzerá dobre,“ usmiala som sa.
„Mary,“ zašemotila.
Naklonila som sa k nej, objala som ju, a keď som sa odtiahla, videla som jej v očiach slzy.
„Vyhodilo ma na breh,“ zašepkala som. „Napísala som vám, ale asi som prišla skôr ako ten list...“
Vystrela som ruky a ona mi podala moje dieťa. Pevne som si ho privinula. Nechápem, ako môžem tak veľmi ľúbiť dieťa, ktoré ani poriadne nepoznám. Bože dobrý, veď z neho môže vyrásť hocičo – hanba rodiny alebo pán domu. Ako žena môže vedieť, či ho bude mať rada alebo nie? Ale keď som po tých mesiacoch držala svojho syna, konečne som sa cítila úplná.
Bola som sama sebou.
„Aké meno ste mu dali?“ spýtala som sa, podala som mu prst a hľadela som mu do krásnych modrých očiek.
Ale moju sestru tak vydesilo, že ma vidí, až omdlela a zviezla sa na koberec.

Voľnou rukou som jej uvoľnila šnurovačku. Jane bola drobná ako dievčatko. Vtom vyšla z ranného salónu moja neter Helen a na hlave sa jej natriasali mahagónové kučierky a čierne stužky lemované čipkou. Poslala som ju po vodu a Thomasa som požiadala, aby priniesol vankúš Jane pod hlavu. Slúžka zatiaľ ovievala moju sestru rannými novinami.
„Hovorila som mame, že si nezahynula,“ vyhlásila Helen vzdorne.
Opatrne som pofŕkala popolavé líca svojej sestry vodou, a keď otvorila oči, nebola som si istá, či je iba šokovaná z toho, že žijem, alebo zhrozená, že som znova doma. Keď sa posadila, sponky vo vlasoch sa jej uvoľnili a do čela jej ako zlomené drozdie krídelko padol pramienok. A keďže slúžka ju stále ovievala, zatrepotal sa. Ale Jane ho odhrnula.
„Okamžite s tým prestaň, Harriet,“ prikázala jej. „A prines nám čaj.“

Harriet vzala deti do parku. Bol jasný, i keď trochu chladný deň. Sestra mi naliala čaj, ale stále nič nepovedala. Asi ešte musí stráviť informácie, ktorými som ju zasypala. Hrýzla si spodnú peru a rozmýšľala. Pozrela som sa na seba do zrkadla nad kozubom. Zdalo sa mi, že vyzerám úctyhodne – gaštanové vlasy som mala vyčesané do uzla, orieškové oči mi žiarili. Zotavila som sa zo zranení a musím povedať, že som vyzerala lepšie živená ako moja bledá sestra. Vždy som si myslela, že Jane je tenká ako trstina, hoci vyzerá ako pravá dáma.
Po chvíli sa otvorili a zaplesli dvere a počula som, ako s dupotom vošiel do chodby Robert – vzápätí zastal, odložil si klobúk, plášť a rukavice. Zachytila som Janin pohľad a obom sa nám zvlnili pery v úsmeve. V detstve, ba niekedy aj v dospelosti, sme sa hrávali na skrývačku.
Kým mala Jane desať rokov, zmestili sme sa do kuchynského kredenca obe – za súpravy hrncov. Teraz sme nič nepovedali, ani sme sa nepohli, len sme sedeli na ružovej pohovke pri kozube. Dnes sa hrať nebudeme.
„Jane,“ zaburácal.
Neozvala sa, iba nadvihla obočie a vykročila ku dverám. Hľadela som do plameňov. Už teraz mu znel v hlase hnev. To neveštilo nič dobré. A keď sa Robert pretlačil povedľa manželky a zastal predo mnou, z očí mu šľahali blesky.
„Mary, nehanbíte sa tu ukázať po všetkých svojich indiskrétnostiach?“
„Vyplavilo ma na breh,“ začala som.
Ale nepočúval.
„Urobili sme všetko, čo sa dalo.“
Jane sa zvalila na operadlo. Kým som sa rozprávala s deťmi a natriasala malého Henryho na kolene, zrejme mu poslala odkaz. Robert nikdy nechodil domov popoludní, keď sa skoro stmievalo a nemohol sa starať o svoje milované rastlinky. Často som hovorila Jane, že jej manžel sa stará o orchidey s väčšou láskou ako o svoje tri deti.
Vždy len pokrútila hlavou. „Netáraj hlúposti, Mary.“
Uvedomila som si, že sme sa mali o všetkom porozprávať, prv ako sa vrátil Robert. Ale zároveň som pochopila, že Jane sa rozhodla nediskutovať o tom.
„Ste vrcholne ľahkovážna, Mary Penneyová,“ vyštekol Robert, až mu sliny vyfrkli od úst.
Zúfalo si prehrabol vlasy rukou. „Najhoršie je, že ste ľahkovážna nielen voči sebe, ale aj voči nám všetkým.“
Podišiel ku kreslu vedľa Jane a zvalil sa doň. Bol šľachovitý, ale silný, telo mal napäté od úzkosti. Keď sa hneval, nikdy ani nežmurkol. Jane sa usilovala manžela upokojiť. Viem, že nech ju akokoľvek zaskočil môj návrat, chcela, aby som zostala u nich.
„Neznesiete ju tu ani pár mesiacov, Robert?“ spýtala sa.

Zvesila som hlavu. Chápala som, že pre nich znamenám ťažkosti. Mohli ma potrestať aj oveľa horšie, nielen poslať za more, aby som tam začala nový život. Mnohí v ich postavení by to boli urobili.
„Vrátim sa k divadlu,“ vyhlásila som.
Pri tých slovách Robert vyskočil z kresla. Lacné hodinky sa mu hompáľali na vrecku na veste.
„A na nás všetkých uvrhnete hanbu?“ zvýšil hlas. „Ak sa vrátite k divadlu, viac deti neuvidíte. Stačilo, Mary.“
Myslel to vážne. A v tej chvíli som pochopila, že už nikdy nebudem stáť na divadelných doskách. Dieťa všetko zmenilo. Kedysi som bola ochotná riskovať čokoľvek, len aby som mohla hrať Rosalindu. Bolo to pochabé, ale cítila som, ako mi do líc stúpa červeň. Ak neodídem a nevrátim sa na javisko, navždy zostanem starou dievkou bez jediného penny. Hoci som mala osí pás, alabastrovú pleť a talent, v slušnej spoločnosti sa určite nenájde nikto,
kto by bol ochotný oženiť sa so mnou. Ale nechcela som odísť. Anglicko je môj domov a bola som si istá, že v zahraničí by ma čakali iba druhoradí nápadníci. Mala som obmedzené možnosti a bránila som sa im. Vždy som bola v Londýne šťastná a chcela som byť šťastná aj teraz.

„V Kalkate zúri dyzentéria, ľudia tam hynú ako muchy,“ namietla som.
Jane ticho popíjala čaj. My dve sme takmer nikdy neboli choré, a keď Helen ako dvojročná dostala vysokú horúčku, Jane aj ja sme boli zdesené. Mali sme tak málo skúseností s chorobami, že sme ju museli ošetrovať s príručkou v ruke. Penneyovské ženy sú drobné, ale silné. Naša matka sa dožila šesťdesiatky.
„Ty určite nič nedostaneš,“ ubezpečovala ma Jane.
„Kúpime vám nový lodný lístok,“ dodal Robert. „Znova vás pošleme do Indie.“

Samozrejme, potrvá niekoľko týždňov, kým ma budú môcť opäť vypraviť na cestu.
Odovzdala som sa osudu. Ženy ako ja nemajú veľmi na výber. Vrátila som sa do Londýna v nádeji, že tam nájdem čosi, čo tam už nebolo – chabý prísľub lásky, ktorému som verila ako blázon. Nechcela som si pripustiť, že sa rozplynul ako dym. Dúfala som, že po tom, čo som bola dlhé mesiace preč, mohla by som sa do istej miery vrátiť k životu, akým som žila predtým. Chýbali mi priateľky z Drury Lane, herečky so žiarivými očami sediace pred ošarpanými toaletnými stolíkmi, naši kyprí, veselí pravidelní návštevníci, ktorí nás sprevádzali na popoludňajších vychádzkach na Regent Street a Piccadilly, pri nákupoch u Dickinsa, Smitha & Stevensa alebo u Jamesa Smitha a pomáhali nám vyberať parádne dáždniky a slnečníky. Chýbali mi podvečerné posedenia pri poháriku sherry a koláčikoch, večierky po predstaveniach v zákulisí, ladenie orchestra v susednej miestnosti aj pobehlice striehnuce na zákazníkov pred divadlom. Ak som očakávala, že sa k tomu vrátim, bola som na omyle – teda, ak som chcela, aby z môjho syna vyrástol úctyhodný muž. Znova som bola vydaná na milosť a nemilosť svojej rodine. Ťažko sa mi to znášalo, ale mnohé ženy boli v oveľa horšom postavení.
Ľahko sa môže stať, že žena padne. Od domu mojej sestry v Kensingtone je to len kúsok do nejakej plesnivej izby pri rieke, kde môže človek na kosť vychudnúť. Nechcela som, aby sa môj syn zmenil na kostru. Veľa detí musí hladovať. Stačí, ak poriadne otvoríte oči a uvidíte ich v tmavých kútoch, vycivené a vyhladnuté. Dokonca aj vlasy majú riedke. Ich úbohé matky im nemajú čo dať do úst. Väčšina našich známych nevenuje pozornosť zúfalstvu tisícok žien, ktoré sú nútené dať do záložne hoci aj šaty, len aby mohli kúpiť skyvu chleba, a sú ochotné predať svoju česť, ducha, ba i deti, aby pobiede prežili, hoci aj pes sa má v urodzenej rodine lepšie ako ony.
Robili sme, čo bolo v našich silách, aby sme napravili môj životný omyl, a keby som odišla do Indie, Henry i ja by sme mali istú šancu na slušný život, hoci oddelene. Henry by vyrastal so svojím bratancom a sesternicou v úctyhodnej rodine, nedotknutý mojou pošpinenou povesťou, a ja by som sa v cudzine mohla celkom dobre vydať.

Nasťahovala som sa do svojej bývalej izby v zadnej časti domu. Mesto pulzovalo živo ako srdce, ale ja som sa na tom nijako nezúčastňovala. Nemala som čo robiť. Predpoludním som strávila pár hodín s deťmi, no v Henryho záujme som s nimi rada pobudla.
„Usmieva sa celkom ako ty, teta Mary,“ povedala Helen.
„Nie som si istá, či ma to má tešiť,“ odvetila som. „Henry je bezzubý.“
A nato sme sa rozchichotali. Farbičkami sme spolu kreslili obrázky a pritom som deťom rozprávala príbehy. Rada som držala Henryho v náručí a starala sa oňho aj celé hodiny, kým po obede neprišla Harriet. Uložila ho do kočíka a šla s ním na prechádzku.
Potom som takmer celé popoludnie čítala staré vydanie Moll Flandersovej a premýšľala som o žene, ktorá padla rovnako ako ja, a v srdci stále prechovávala beznádejnú lásku.
Znova a znova som si v duchu premietala, čo sa stalo, a preklínala som nespravodlivý osud.
Dočerta s Williamom a jeho chladnokrvnou urodzenosťou, pre ktorú som takto skončila. Ale neverila som, že by som bola schopná uspokojiť sa s tým, s čím sa uspokojila Jane. Mala som nezlomného ducha. Nenávidela som Roberta aj všetkých jemu podobných svätuškárov, ktorí nemali v sebe ani štipku vášne a báli sa mienky ostatných. Zdalo sa mi absurdné, že Jane ľúbi chlapa, ktorý si povýšene vykalkuloval každý krok. Preňho bolo to, čo som vykonala, nepochopiteľné. Pravda, ja som ľutovala, čo sa stalo, ale keď som si v duchu premietala udalosti, vedela som, prečo som to urobila. Mala som smolu.

–––

V tú noc, keď bol počatý Henry, mi William neúspešne dvoril už celý rok. Vzal ma na večeru do svojho domu. Vo svetle sviečok žiarili na oknách červené závesy. Jedli sme pečeného diviaka plneného hruškami a paštrnákom, naservírovaného na strieborných misách roztrblietaných vo svetle sviec. Kým William popíjal portské a ja šampanské, vykresľoval mi, že mi kúpi dom a dá, čo si len zažiadam. Čokoľvek. Samozrejme, také prísľuby oddanosti vo mne roznietili oslepujúcu vášeň. Lichotilo mi, že mi kľačí pri nohách syn vojvodu.
Keď som sa poddala, vybozkával ma od hlavy po päty, ani som sa nezačervenala. Nakoniec sa správal tak nežne, až som sa prekvapila. Vzhľadom na to, aký bol statný a svetaskúsený, som očakávala, že bude vášnivý milenec, ale namiesto toho stonal: „Ach, či ste len krásna!“
Z čela mu kvapkal pot a ohmatkával ma ako školák. Malo mi byť hneď jasné, že je to slaboch.
Mňa však dojímala jeho zraniteľnosť a vzrušovala predstava šperkov a sľubov, a tak som sa nad ním zľutovala a odpustila som mu telesnú krehkosť. Úplne som mu dôverovala.

Keď som teraz sedela v studenej spálni v zadnej časti domu mojej sestry, vonku sa pomaly stmievalo a líca som mala mokré od sĺz, oplakávala som nielen svoj osud, ale aj osud môjho malého synčeka. Bola som vylúčená zo spoločnosti – všetky dvere úctyhodných ľudí sa predo mnou zatvorili, a hoci v Drury Lane by ma privítali s otvorenou náručou, musela som brať ohľad na Henryho. Prekvapilo ma, že za tých šesť mesiacov sa nič nezmenilo. Ale utešovala som sa, že nádej zomiera posledná, a ani chvíľu som neľutovala, že som v tej búrke nezahynula.

Raz popoludní, asi týždeň po návrate na Gilston Road, mi na dvere zaklopala Harriet. Urobila pukerlík – akoby proti vlastnej vôli – a podala mi podnos s navštívenkou. Nečakala som nijakú návštevu a dychtivo som kartičku vzala do ruky. Keď som si prečítala meno, zovrelo mi žalúdok – William. Zaplavil ma príval nádeje. Možno sa nakoniec všetko na dobré obráti.
Povedala som Harriet, že o chvíľu prídem.
„Kde sú deti?“ spýtala som sa, keď sa zvrtla na odchod.
„Hore, slečna Penneyová.“
„Ďakujem.“
V zrkadle som videla, že som celá zrumenená, a cítila som, ako mi srdce divo búši.
Samozrejme, tento okamih som si predstavovala najmenej sto ráz – náhodou sa stretnem s Williamom možno v Hyde Parku alebo ho zazriem na druhej strane ulice. Ale keďže ma úplne odvrhol, listy sa mi vracali neotvorené, celé dni a týždne som márne čakala, odvrhnutá spoločnosťou, nikdy mi ani na um nezišlo, že by ma mohol navštíviť. Stále som myslela len na to, že musím byť aj na diaľku krásna, aby sa do mňa znova zaľúbil. Otec môjho syna je v salóne na prízemí. A Jane je vonku.
Priložila som si dlane na líca a nadýchla som sa najhlbšie, ako mi to korzet dovolil. Keď som hrala v divadle, väčšinou som si ho nedala zašnurovať tak tesne. A v ten večer, keď som sa zoznámila s Williamom, som vôbec nemala korzet. Hrala som vtedy kráľovnú víl Titaniu a doslova sa okolo mňa vznášala záplava šifónu pošitého perličkami. Pobozkal mi ruku a vyhlásil, že odteraz sa mu Titania vždy bude spájať so mnou.
„Často myslíte na Titaniu, vaše lordstvo?“ zatiahla som sebaisto.
„Odteraz budem,“ uklonil sa mi.
Keď som sa teraz celá zrumenená náhlila dolu schodmi, sebavedomie som mala vážne naštrbené. William stál pri kozube, krajší ako predtým. Len čo som vstúpila do salóna, Harriet priniesla podnos so šálkami a čajníkom a položila ho na stolík pri pohovke. Urobila pukerlík a odišla. Uprela som pohľad na vysokú postavu, ale William mi nepozrel do očí. V duchu som sa zariekla, že sa nad ním nezľutujem, ak ma o to nepoprosí.
„Máte sa dobre?“ spýtal sa napokon.
„Áno.“
„Vyzeráte dobre.“
Čakala som a napokon som ukázala na čajník. „Môžem vám ponúknuť...?“ Nedohovorila som.
William prikývol. Ruky sa mi triasli a radšej som sa ani nepokúsila naliať mu čaj, a tak som len prešla cez salón a usadila sa na pohovke. Bolo to nad moje sily.
„Takže monzún, však?“ poznamenal. „Čakal som, že budete celá doráňaná a prinajmenšom krívať. Skoro ste sa utopili, a pozrimeže! Stále ste fešanda, Mary!“
Ohromene som naňho hľadela. O čo sa ten blázon usiluje?
„William, prečo ste tu?“ chcela som vedieť.
Sklopil pohľad na koberec.
„Počul som, že je to chlapec,“ zamrmlal. „My máme iba dcéry. Manželka mi nikdy nedala syna.“
Zmocnil sa ma hnev. Kvôli dcére by sa očividne nebol unúval. Ani kvôli mne.
„Za takých okolností chlap túži po dedičovi. Uznám ho za svojho, Mary. Už som sa o tom rozprával s Eleanor.“

Vstala som a napriek všetkému som naliala čaj do šálok. Aspoň som sa nejako zamestnala.

„Viete, Eleanor má šesť sestier,“ pokračoval William. „Majú to v rodine.“
Zdalo sa mi nemožné, že som kedysi bozkávala ústa, čo vyslovili tieto slová. Pravda, rozumnejšia žena by mu možno zalichotila a pokúšala sa ho zvábiť k sebe. Rozumnejšia žena by sa nebola poddala záchvatu hnevu. Nevšímala by si ho. Zato ja nie.
„Takže chcete Henryho uznať za svojho dediča?“ spýtala som sa. „A na mňa sa vykašlete, však? Niečo vám poviem – pôjdem do Kalkaty a Henry zostane v tomto dome.“
„Ach, samozrejme,“ súhlasil William. „Nemám námietky, aby tu zostal, kým nebude čas, aby šiel do školy.“
„Takže vy nemáte námietky!“ zvolala som. „Veď ste svojho syna ani nevideli, William. Mimochodom, od minulého leta ste nevideli ani mňa. A vtedy ste sa, prisámbohu, vôbec nezachovali ako čestný muž.“
Zúrivosť vo mne rástla. Predstavila som si, ako Henry vo svojich dvadsaťjeden rokoch navštívi svoje nevlastné sestry, ako si o ňom ľudia budú šepkať, že je ľavoboček bohatého otca. „Jeho matka tuším bola nejaká herečka,“ budú sa štuchať lakťami a žmurkať na seba. Na moje meno si nikto ani nespomenie. V duchu som si predstavila Williama ako starého muža, čo platí synovi účty, a ja v Kalkate alebo Bombaji prežijem nemilovaného muža a ani pes po mne neštekne.

Mám hodiť do Williama koláč, ktoré Harriet naservírovala na podnose? Alebo schytiť kutáč a ovaliť ho po hlave? Čokoľvek, uvažovala som. Vari som prežila stroskotanie lode preto, aby ma niekto takto ponižoval? Hľadala som čo najponižujúcejšie slová a chcela som sa naňho vrhnúť, keď vtom vstúpila do salóna Jane ako anjel spásy. Pravdepodobne ma zachránila pred obvinením z vraždy.
„Vaše lordstvo,“ urobila pukerlík.
„Pani Fortunová,“ usmial sa.
„Kázala som Harriet, aby priniesla vaše dieťatko dolu, nech sa naň môžete pozrieť,“ povedala. „Dúfam, že som urobila správne.“
Moja sestra vždy vedela, čo urobiť a povedať. Wlliamovi očividne odľahlo.
„Áno, áno. Práve som povedal Mary, že ho uznám za svojho. Už sme všetko dohodli.“
„Ja som sa s nikým nedohodla,“ namietla som.
Jane sa usadila vedľa mňa.
„Pst, Mary,“ tíšila ma. Mala pravdu, to mi bolo jasné. Toto bolo to najlepšie, čo sa môjmu synovi mohlo prihodiť, aj keď Williamova ponuka prišla trochu neskoro. Ani nie pred rokom tvrdil, že ma ľúbi. Prisahal mi to na svoj život.

Jane vzala tanier s koláčikmi, a kým ponúkala hosťa, pokračovala v obchodnom rokovaní. Myslela logicky ako vždy.
„O akej sume ročne hovoríme, vaše lordstvo?“
Peniazmi sme nikdy neoplývali. Keď Robert nastúpil do Kráľovskej záhradníckej spoločnosti, zarábal sto libier ročne. Prv ako sa zo mňa stala padlá žena, zarábala som v Covent Garden trojnásobne viac – a okrem peňazí som dostávala množstvo darov. Ctitelia ma zaplavovali kadejakými čačkami a v šatni som vždy mala toľko kvetov, až som z nich kýchala. Nikdy som nebola hviezda, ale mala som dosť obdivovateľov aj nejaké percentá z príjmov divadla.
Po matkinej smrti som dávala Robertovi a Jane peniaze, niekedy aj päť libier za mesiac. Robert si viedol záznamy, aby mi to mohol raz vrátiť. Zamýšľal podnikať v oblasti záhradníctva. Keď som sa raz trochu povznesene vyjadrila o jeho posadnutosti záhradnými substrátmi a koreňovými systémami, Robert vzal do ruky noviny a prečítal mi správu o aukcii – predošlý týždeň sa k nám dostali z Orientu ceny za tropické rastliny. Tisícky libier za jediný kus!

„Kaučuk, čaj, cukor, drevo,“ vyratúval na prstoch. „To všetko priviezli do Londýna z Orientu. Tabak, zemiaky, káva, kakao. Aj ja niečo objavím,“ zastrájal sa, „a uvidíte, že sa to vyplatí.“
V tom čase mi Robertove reči pripadali ako bláznivé táraniny Škóta z nížin. Niežeby mal Robert výrazný prízvuk. Zo dňa na deň zaťahoval menej.
„Nemienim skončiť ako Douglas,“ zaprisahával sa, „šialený, osamelý a bez peňazí.“
Po troške som zobkala syr, čo som mala na tanieri. O rastlinách som sa s Robertom nemohla hádať a ani ma nezaujímali.
Tridsať guineí ročne, ktoré prišli na Henryho výchovu, boli prvé peniaze, ktorými som prispela za posledných osemnásť mesiacov. Vedela som, že Jane aj Robert to majú ťažké. Tak ako v mnohých iných domácnostiach, ani oni nemali peňazí nazvyš. A tak tento štedrý príspevok pokryl všetky náklady na Henryho vrátane opatrovateľky, ba za peniaze, o ktorých sa William vyjadril ako o podlžnosti za posledné mesiace, mi Jane mohla kúpiť aj lodný lístok do Indie. Hoci William to nevyslovil nahlas, jasne dal najavo, že peniaze na Henryho budú ďalej prichádzať iba v prípade, ak zmiznem zo scény. Ak som snívala, že si budem užívať život v Londýne, veľmi rýchlo som sa prebudila zo sna.
Loď Filigrán sa mala vyplaviť na cestu koncom mesiaca.

Zmocnil sa ma nepokoj a nemohla som spávať. Ťažili ma nepríjemné myšlienky. Jednu noc krátko po Williamovej návšteve som znova nemohla zaspať. Zašla som sa pozrieť na Henryho do detskej izby, ale po chvíli som dostala chuť na krajec chleba a skvelý malinový džem, ktorý uvarila naša kuchárka. Vkradla som sa do kuchyne ako nezbedné dievča – bosá a v Janinej starej batistovej nočnej košeli. Po stroskotaní lode som si nekúpila nijaké oblečenie a mala som iba to, čo som dostala od dobrých ľudí na ostrove – obnosenú parížsku módu – a od svojej sestry.
Pod nohami som cítila chlad bridlicovej dlažby. V dome vládlo hrobové ticho, dokonca nebolo počuť ani tikanie hodín. Chlieb bol zabalený v utierke, a keď som ho odbalila, zrazu som sa strhla – pri peci som uvidela čupieť Roberta. Oči mal červené a vyzeral vyčerpaný – oveľa väčšmi ako ja. Pokožku mal bielu ako nočný úbor, pod ktorým mal bričesky, a vo výstrihu na hrudi sa výrazne vynímali tmavé kučeravé chlpy.
„Prepáčte, Mary,“ ozval sa, „nemohol som spať. Už celé dni som si poriadne neoddýchol.“
Zrazu mi zišlo na um, že dom akoby bola schránka a my nepokojní duchovia hľadajúci úľavu.
Hoci som si nevedela predstaviť, aký dôvod mal Robert, aby sa potme motal po dome. Pôvodne som mala v úmysle otvoriť ťažké zadné dvere, sadnúť si na schodík a jesť chlieb.

Všetci členovia rodiny to z času na čas robili. Bola to akási rodinná tradícia. V tú noc bolo priveľmi zamračené a nebolo vidieť hviezdy, zato mesiac v splne vykúkal spoza oblakov a vrhal tlmené svetlo.
„Hm, možno by sme si mali vypiť pohár mlieka,“ nadhodil Robert.
Priniesol z komory krčah a nalial sebe i mne. Ja som odkrojila dva krajce chleba a nahrubo som ich natrela maslom a džemom. Pozrela som k dverám.
„Aha, áno,“ zamrmlal. „Mali by sme si sadnúť.“
V záhrade povieval vánok. Veľmi jemný, ale príjemný. A ako sme sedeli vedľa seba, vežové hodiny odbili tri. Uprostred noci znejú údery zvonov veľmi jasne. V tme sa zdá všetko iné, na uliciach vládne ticho. Pomyslela som si, že takéto čosi by som nezažila nikde inde, iba v Anglicku. Dotyk chladivého nočného vzduchu na pokožke a zvony v diaľke. Vedela som, že niektorí hrajú celú noc karty, tancujú alebo sa tmavým kočom vracajú domov. Robert sa nepokojne zahniezdil. Na predlaktí mal fľak od džemu, a keď som naň ukázala, priložil si ruku k ústam a oblizol džem. Na pokožke mu zostala ružovkastá škvrna.
„Odchádzam, Mary,“ povedal zrazu. „Dal som sa zverbovať.“
Nepozrel na mňa, ale na perách mu pohrával ostýchavý úsmev. Dostal šancu. Predpokladala som, že spoločnosť ho posiela do cudziny zbierať botanické vzorky. Už dlhší čas po tom túžil.
„A kam pôjdete?“ spýtala som sa.
„Do Číny. Camelia sinensis. Čajovník.“
„Človek by si myslel, že v Kew Gardens majú rôznych druhov čajovníka viac ako dosť.“
„To sú indické čajovníky, nie čínske. Okrem toho ma nevysiela spoločnosť,“ zašepkal Robert. „Oni by mi zaplatili len cestu, ale to, čo by som priniesol, by nebolo moje. Budem zastupovať Východoindickú spoločnosť, Mary, a všetky nové rastliny, ktoré nazbieram navyše, budú patriť mne a môžem ich so ziskom predať súkromnej záhradkárskej škôlke.“
„Ako dlho budete preč?“
Robert sa zahľadel na záhradný múr. „Určite viac ako rok. Možno aj dva alebo tri. Ak sa mi podarí nájsť niečo hodnotné, hneď budeme za vodou, Mary. A hoci z Orientu už prišlo veľa druhov čajovníka, neverím, že by som tam neobjavil nejaký nový.“
Jedla sa ani nedotkol, chlieb stále držal v ruke. Keď si Robert upevnil postavenie v Kráľovskej spoločnosti, všetci to považovali za vrchol jeho kariéry. Ale toto bol veľký skok vpred. A hoci mal výhrady voči môjmu správaniu, aj on bol dosť odvážny. Pracoval od nevidím do nevidím. No nech mi bolo akokoľvek ťažko, nedokázala som mu to zazlievať.
„Tak na vaše úspechy,“ zdvihla som pohár s mliekom akoby na prípitok. „Dúfam, že objavíte čosi, čo bude pre Anglicko užitočné.“

Štrngli sme si pohármi, hoci v očiach som mu zbadala záblesk neistoty. Robertovi robilo problémy stúpať nahor po rebríčku. Bol presne taký, ako jeho nadriadení chceli – pracovitý, rodinne založený, prudérny a finančne nedocenený zamestnanec. Teraz hodil Kráľovskú spoločnosť cez palubu a urobil niečo pre seba. Výprava do barbarskej krajiny bude ťažká a nebezpečná. Na to bolo treba poriadnu odvahu. Nečudo, že nemôže spať.
„Bojím, sa, že ak sa mi niečo stane,“ pokračoval stíšeným hlasom, „budú hladovať.
Samozrejme, mohol by som zostať v spoločnosti, ale nikdy by sme nevybŕdli z finančných ťažkostí. A chcem, aby sa moja dcéra dobre vydala, aj syn dobre oženil.“
Pred pár mesiacmi by som bola tieto slová pokladala čisto za prejav Robertovej zúfalej túžby po kariérnom postupe, ale teraz, keď som mala Henryho, som pochopila jeho otcovské city. Okrem toho v tú noc prejavil toľko oduševnenia, ako som uňho nevidela už celé roky.
„Nikto toho nemôže vedieť o rastlinách viac ako vy. Máte skúsené oko aj cit, ktoré vás priviedli ďaleko a pomôžu vám dostať sa ešte ďalej. Choďte do toho, Robert! Ako poznám svoju sestru, vaša rodina určite nebude hladovať. Robíte správne,“ ubezpečovala som ho.
Schuti si odhryzol z chleba s džemom.
„Východoindická spoločnosť má nadáciu pre vdovy,“ zamrmlal.
Nič viac sme si nepovedali.

Autor: Sara Sheridanová, vydavateľstvo IKAR