Izolácia v zavalenej bani môže byť v mnohom podobná pocitu bezmocnosti v preľudnenom dave. Ondák sa obom venuje v projektoch Časová schránka a Panika. Slovenský výtvarník vystavuje v Modern Art Oxford.
Na prvý pohľad môže pôsobiť exponát Romana Ondáka v galérii Modern Art Oxford ako model v technickom múzeu. „Je to presná replika kapsuly, ktorou vlani zachránili 33 čilských baníkov, zavalených sedemsto metrov pod zemou,“ hovorí slovenský výtvarník.
Pravda, vyhotovenie tejto takmer štvormetrovej železnej sochy na základe plánov a výkresov od čilských záchranárov bolo „len“ základom jeho prezentácie Časová schránka.
Prečítajte si, čo o výstave Romana Ondáka píšu noviny The Guardian
a čo napísal španielsky El País
Ako v zavalenej bani
Dielo treba vnímať v kontexte celej výstavy, kde sa autor zaoberá dvomi extrémami, ktoré majú veľa spoločné. „Ide o totálnu izoláciu baníkov, ktorí tam boli uväznení 69 dní, no podobný pocit môžu mať aj ľudia na povrchu, na vzduchu, ktorí sa ocitli v strede davu a nemôžu ovplyvňovať svoj pohyb,“ hovorí Ondák a ako príklad uvádza tragédie na Love Parade či na moste v Kambodži.
Roman Ondák zredukoval pôvodný priestor renomovanej galérie na dve miestnosti, spojené tmavým tunelom. „Prítmie je charakteristické pre celú expozíciu, má evokovať atmosféru v zavalenej bani. Chcel som preniesť predstavu tej extrémnej sedemstometrovej hĺbky do galérie, preto je nad kapsulou inštalovaná fiktívna šachta pripevnená k streche. S náznakom vzdialeného osvetlenia, akoby sa človek mohol len práve tadiaľ dostať von.“
Pôsobivosť expozície ešte znásobuje možnosť nazrieť cez mriežku dovnútra kapsuly. „Pocit jej prázdnoty, absencie baníkov, je u návštevníkov veľmi silný. Akoby už všetci baníci boli zachránení a diváci sú tí poslední, ktorí sa ešte musia dostať na povrch,“ hovorí Ondák. Pripomína aj silný odkaz na to, ako si ľudia pamätajú tú udalosť. „Replika kapsuly nie je na výstave nijako komentovaná, sú na nej len presne zachované všetky slová, ako Chile či Fenix 2 a vlajky.“
Panika pred vernisážou
Do druhej miestnosti, v ktorej sa premieta štrnásťminútové video, sa prechádza tmavým esovitým tunelom. „Až som bol prekvapený, že mi to povolili,“ priznáva autor. Na jednom mieste sa totiž môže divák cítiť úplne dezorientovane, a preto sú v galérii dvaja ľudia pripravení okamžite pomôcť.
Video s názvom Panika, ktoré konfrontuje diváka so spomínaným klaustrofobickým efektom v preľudnenom dave, sa nakrúcalo päť dní pred vernisážou. „Na túto performance sme zohnali 325 dobrovoľníkov. Tí najskôr prišli do prvej miestnosti (ešte bez nainštalovanej kapsuly) a pokračovali cez ten tmavý koridor do druhého priestoru s kapacitou osemdesiat ľudí,“ opisuje akciu Ondák.
„Keď sa vynárali z tunela, vyzeralo to ako lavína, ako tuš vylievajúci sa na papier.“ Všetko sa dialo, samozrejme, za prísnych bezpečnostných opatrení. „Snímali sme, ako sa budú správať v tom stiesnení a tme.“ Celý záznam pôsobí podľa Ondáka abstraktne. „Bol som prekvapený, že mnohí návštevníci výstavy si takmer štvrťhodinové video pozerajú aj viackrát.“
Z Oxfordu do Benátok
V galérii Modern Art Oxford bude Ondákova výstava do 20. mája. „Mala trvať dlhšie, no do začiatku júna ju musím preniesť do Benátok.“
Na 54. ročníku tamojšieho bienále predstaví svoju inštaláciu v areáli Arsenale, kam si ho vybrala švajčiarska kurátorka Bice Curiger do medzinárodnej expozície ILLUMInations. Toto prostredie Ondák dôverne pozná, v roku 2003 v Arsenale vystavoval vo dvojici s Júliusom Kollerom.
Ako je známe, Ondák sa predvlani úspešne zúčastnil na bienále v rámci národných expozícií v spoločnom českom a slovenskom pavilóne s prácou Slučka.
