Divadlo Stoka

Pred dvadsiatimi rokmi sa uskutočnila prvá premiéra divadla Stoka. Pred piatimi rokmi budovu divadla zbúrali. Pre jednu generáciu divadelníkov a divákov sa Stoka stala nezabudnuteľným fenoménom.

Režisér Blaho Uhlár a herečka Lucia Piussi pred divadlom Stoka v roku 2004.

Pred dvadsiatimi rokmi sa uskutočnila prvá premiéra divadla Stoka. Pred piatimi rokmi budovu divadla zbúrali. Medzitým bolo dvadsaťšesť premiér a vyše tisíc repríz. Pre jednu generáciu divadelníkov a divákov sa Stoka stala nezabudnuteľným fenoménom. Pre štátnych úradníkov a neprajníkov bola nepríjemným tŕňom v zadku, omínajúcim pri každom pohybe.

Čo je Stoka? Dnešným tínedžerom pri tomto slove môže naskočiť akurát tak synonymum žumpy. V lepšom prípade ich rodičia zalovia v pamäti a utrúsia čosi o neexistujúcom malom bratislavskom divadle.

Mnohí si zrejme ani nespomenú na zašlé bratislavské časy, keď mamutia novostavba Slovenského národného divadla, stará dievka starého režimu, zďaleka nevedela, či ju vôbec očepčia, keď sa o multikomplexe Eurovea ešte ani developerom nesnívalo a keď na Pribinovej ulici, neďaleko budovy ministerstva vnútra, ešte v susedstve technických pamiatok, čupela voľakedajšia budova Domu dopravárov, čakajúca na svoj alternatívny osud.

Ak ste však Stoku považovali za neodmysliteľnú a jedinečnú súčasť slovenskej divadelnej scény, dobre viete, že práve tam sa zrodil jej genius loci. Tam sa usídlilo divadlo, ktoré dostalo odpudivo znejúci názov. Jeho zakladatelia Blaho Uhlár a Miloš Karásek ho vymysleli v punkovom duchu, veď ich aktuálnym životným pocitom bola revolta.

Uhlár

Divadelný režisér Blaho Uhlár – mimochodom, tento rok tiež jubilujúci – začínal svoju radikálnu režisérsku púť ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia v kamennom divadle. Po absolvovaní réžie na VŠMU viedla jeho cesta do Trnavy, kde sa stal jedným zo zakladajúcich členov Divadla pre deti a mládež (Dnes Divadla Jána Palárika).

Keďže atmosféra pre progresívne divadlo nebola prajná, neobišli ho problémy začínajúceho režiséra plného ideálov. Divadlo chcel robiť po novom a po svojom. Vnímal ho ako spôsob, ktorým treba vyjadriť postoj. Rokmi praxe sa však presviedčal, že človek svojím rozumom nie je schopný postihnúť celú komplikovanosť sveta, a že oveľa pravdivejšie sa to dá cez mozaikovitú, dekompozičnú a neprogramovanú divadelnú výpoveď.

obr_1.jpg

Bytostnou súčasťou divadla bola aj krčma, príťažlivá svojou
atmosférou a jednoduchým sortimentom. V divadle sa uskutočnilo
aj nekonečné množstvo krstov kníh, prezentácií a diskusií

Tanky medzi divákmi

Zo stavu slovenského divadla aj spoločenského vedomia bol Uhlár čoraz rozčarovanejší a stále mal potrebu hľadať primeraný spôsob vyjadrenia. Jeho túžbou bolo sprostredkovať spoločný pocit, chcel provokovať ľudské zmysly a nebál sa v divadle upozorňovať na politickú situáciu, považujúc to za nevyhnutnú súčasť katarzie.

Od roku 1985 do roku 1989 vznikli pod Uhlárovým vedením hry, ktoré už dosť jasne predvídali jeho cestu k autorskému divadlu s metódou kolektívnej tvorby.

V trnavskom Divadle pre deti a mládež pripravil inscenácie Kvinteto, Kde je sever, Téma Majakovskij a Predposledná večera, v miestnom ochotníckom súbore Disk na Kopánke to boli zase Ochotníci, A čo? a TANAP – z neho pochádza slávna scéna, kde medzi divákov pustil hračkárske tanky.

A napokon v prešovskom Ukrajinskom národnom divadle (dnes Divadle Alexandra Duchnoviča) zinscenoval Stanicu, Sens nonsens a hru Ocot.

Nepoznaná vôňa slobody

Práve tu, na východe Slovenska medzi Rusnákmi, prišlo k osudovému stretnutiu s výtvarníkom Milošom Karáskom, ktorý Uhlára pozval do Ukrajinského divadla robiť tvorivú divadelnú dielňu. Dnes sa to možno zdá ako bežná vec, vtedy to bola jedna z mála možností, ako sa divadlu otvoriť a pričuchnúť k umeleckému autorstvu.

Mimochodom, zárodky autorského divadla nachádzame ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia v prostredí českých a slovenských divadiel malých javiskových foriem. Ich opätovný boom prepukol práve koncom osemdesiatych rokov, gro sa rozvíjalo vo voľakedajšom slávnom bratislavskom Divadle u Rolanda. V roku 1989 železná opona padla a Uhlár s Karáskom akoby čakali iba na to. Začala sa rodiť Stoka.

Zhody a náhody

Slobodného ducha však treba poriadne uchopiť. To, že sa zrazu v divadle môže robiť všetko, čo sa predtým nedalo, neznamená automaticky dobrú inscenáciu. O to krajšie je, že divadlo Stoka sa začalo formovať akoby samo sebou, zhodou vtedajších priaznivých okolností, bez toho, aby si jeho protagonisti niečo vytyčovali, vymedzovali.

Okolo Uhlára a Karáska sa prirodzene začali zoskupovať ľudia, ktorých divadlo bytostne zaujímalo. Viacerí z nich ťažili zo svojho štúdia alebo z hereckých skúseností, ktoré získali na ľudovom konzervatóriu v Bratislave, zopár ich prišlo aj „chytených” rovno z ulice.

Z Prešova do Bratislavy prišli vytvárať súbor hudobník Ľubo Burgr či Inge Hrubaničová, z Oravy Vlado Zboroň, Jozef Chmel, Imrich Maťo, sestry Piussi mali korene v hlavnom meste, tu žili aj Laco Kerata, Peter Batthányi a Erika Lásková.

obr_2.jpg

Režisér Blaho Uhlár a herečka Lucia Piussi pred divadlom Stoka v roku 2004

Nesmrteľný Kolaps

Dňa 23. marca 1991 sa na svet vypýtala prvá inscenácia Stoky. Volala sa Kolaps. Súbor vtedy ešte nemal svoj priestor, skúšal na rôznych miestach a inscenáciu po prvý raz uviedol v bratislavskom klube Čierny Havran, kde mu to ponúklo mesto. Výborné predstavenie, na ktoré nebolo treba veľa peňazí, ale všetkého ostatného áno.

S odstupom mnohých rokov možno pokojne tvrdiť, že jej čas vôbec neublížil, aj dnes by v konkurencii veľmi dobre obstála. Štyria herci v tmavých kostýmoch v kocke malého uzavretého priestoru z bielych plachiet naservírovali poéziu života v najpestrejších farbách, vrátane tých dekadentných, ktoré zodpovedajú estetike hnusu.

Zamerali sa na medziľudské vzťahy, rodinu, lásku, a to všetko pomocou minimalistických postupov, spôsobom takzvanej dekompozície. Čierna groteska mala iskru, veľký vtip a bola výtvarne veľmi pôsobivá.

Sila priestoru

Súbor stále nemal stabilnú scénu, ale rozrastal sa. A vlastný priestor bol čoraz väčšou túžbou. Ďalšia inscenácia Impasse, známa impozantnými maskami, sa nacvičovala v miestnosti Doprastavu na Košickej ulici a premiéru mala v Dome kultúry Nivy.hlavny.jpg

„S Karáskom sme stále hľadali priestory. Fascinovalo nás hlavne to, že vedľa neskoršej budovy Stoky bola taká remíza s veľkou hviezdou na čele. To bol len technický priestor. Dom dopravárov bol však veľmi vhodný, už sa dal prenajať, tak sa stal naším domovom. Neskôr sme si od mesta prenajali starú meniareň – famózna budova. Tam sme videli budúcnosť. Vrazili sme do toho kopu peňazí, dali sme spraviť architektonickú štúdiu. No to už chcelo omnoho väčšie peniaze, k takým sme sa nedostali. Jedného dňa som videl veľa prachu. Ktosi túto technickú pamiatku beztrestne zbúral. Tak nám ostala pôvodná budova," opísal Blaho Uhlár v nedávnom rozhovore pre SME.

Nočné mory

Stoka sa v roku 1992 teda usadila v Dome dopravárov. Priestor to bol nenápadný a zvonka nie veľmi príťažlivý, ale súbor si ho dotvoril a hralo sa v ňom dobre. Spolu s ním sa však začal aj nekonečný boj so štátnou mocou. Súbor sa označoval ako nezávislé profesionálne divadlo.

V kontexte slovenského divadla bol však právne celé roky nezaraditeľný, čím vznikal problém, ako ho dotovať. Rozdeľovanie peňazí v kultúre sa stalo Uhlárovou nočnou morou a štátne, kamenné divadlá boli dlhodobo terčom jeho ostrej kritiky.

Kým Stoku podporovali zahraničné nadácie, ako-tak fungovala. S nástupom ťažkých mečiarovských rokov sa však už biede vyhnúť nedalo. Nebolo na inscenácie, nebolo na platy a herci potrebovali z niečoho žiť. A Miloš Karásek medzičasom od divadla odišiel.

Bagre sa blížia

V priestoroch bývalého bufetu sa však v roku 1997 podarilo vybudovať krčmu, ktorá mala zo svojej tržby divadlo potiahnuť. Bývalo tam veselo, spomínajú študenti blízkych fakúlt, návštevníci divadla, manažéri i robotníci zo stavieb, ktorí sa v krčme často stretávali či striedali.

Svojská atmosféra je zachytená aj na domovskej stránke divadla, podobne ako aj mnohé ďalšie veselé i smutné podrobnosti o fungovaní tohto zvláštneho telesa, spolu s presne vedenými záznamami o všetkých podujatiach – premiérach, hosťovaniach, výstavách, diskusiách, koncertoch.

obr_3.jpg
Miloš Karásek. Divadelník a dnes predovšetkým výtvarník, známy svojimi bronzovými plastikami

Pri ich čítaní sa zdá, akoby bol len včera vyslovený ortieľ, že budova divadla bude zbúraná a padne za obeť novej výstavbe na dunajskom nábreží. Búranie sa naťahovalo od roku 2004, nakoniec však v roku 2006 zvíťazili bagre. To už bola Stoka dávno vysťahovaná a vtesnaná do neďalekých kancelárií, dlhy ju vyhnali skôr, než bolo nevyhnutné.

Rany osudu

Medzičasom sa súbor oklieštil na minimum. Väčšina z jeho členov nevydržala silné tlaky a odišla, ostalo len torzo. Bola to bolestivá rana pre všetkých, ale iná možnosť už nebola. Niektorí z nich opustili divadlo úplne, iní pri ňom chceli zostať a pokúšali sa o samostatné projekty. Tak postupne vzniklo divadelné združenie Med a divadlo SkRAT, ktoré fungujú dodnes. Silné jadro nahradili noví herci.

Keď Stoku zbúrali, režisér Uhlár sa nasťahoval so zvyškom súboru do továrenských priestorov cvernovky. Stabilný profesionálny súbor sa mu však už vytvoriť nepodarilo. Napokon našiel útočisko opäť medzi ochotníkmi – v divadelnom súbore Disk v Trnave na Kopánke, kde v súčasnosti pôsobí a pracuje s ním podľa svojej teórie autorského divadla. Jeho činnosť je vlastne alternatívnou divadelnou školou.

Podstata bez slov

V dávnych časoch, keď – ako sme už spomínali – vznikla prvá stokárska inscenácia Kolaps, ešte nikto netušil, že jej názov sa o desať rokov stane synonymom vážnej krízy súboru. V tvorivom prostredí Stoky, kde sa zišla komunita talentovaných premýšľajúcich ľudí a rozbehla sa metóda kolektívnej tvorby, prišla kríza oveľa skôr, ako začala hroziť všade inde.


obr_4.jpg
Blaho Uhlár. Vždy nediplomaticky vravel, čo si myslí, preto si získal množstvo nepriateľov a neprajníkov aj medzi divadelníkmi

Medzitým však vzniklo veľa veľmi dobrých inscenácií. Celková bilancia – 26 premiér a takmer tisíc repríz. Pôvabná Slepá baba, legendárne Impasse, Dyp Inaf, Len čajka..., Tváre a divácky také úspešné Eo Ipso, z ktorého niektoré repliky doslova zľudoveli, a aj divadelná kritika ho svojho času označila za udalosť roka.

Viaceré inscenácie mali úspech na festivaloch aj v zahraničí. Boli obrazotvorné, komunikatívne, niesli v sebe aktuálnu výpoveď. Poetika súboru, ako sa s ňou protagonisti aj diváci stotožňovali, sa dotýkala krehkých a zámerne presne nepomenovaných, iba tušených vzťahov a momentov ľudskej existencie, ktoré sa dajú vyjadriť len približne a emocionálne, bez slov.

Človek nikdy nevie

Žiť sa dá len tak, ako sa dá. Ako sa nedá, tak sa nedá žiť – hovorí jedna postava z hry Eo Ipso. Tak nejako znie aj údel Stoky, ktorá dnes de facto existuje len ako názov občianskeho združenia. Isté však je, že svojho času neodvolateľne vstúpila do svedomia aj kvality slovenského divadelníctva. Získala si rešpekt a mnohí merali cestu do Bratislavy, len aby ho videli a zažili.

Oslávme dvadsiate výročie výnimočného súboru, aj keď sa rozpadol. Napokon, človek nikdy nevie. Lenže budovu, v ktorej prebýval jej genius loci, zbúrali pred piatimi rokmi. Spolu s ňou zmizli aj diela výtvarníkov, ktorí dali jej fasáde hodnotu. A na jej ruinách dodnes nič nestojí. Nech žije spomienkový pesimizmus.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  2. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€
  3. V tomto roku si už konečne užijem Vianoce bez vrások
  4. Online analýza spotreby elektriny vám pomôže ušetriť
  5. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií
  6. VW Tiguan Allspace: prvé sedemmiestne SUV od Volkswagnu
  7. Moskva alebo Petrohrad?
  8. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  9. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  10. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  1. Mladí vodiči preferujú čoraz silnejšie autá
  2. Ako sa zbaviť chladnej podlahy
  3. V tomto roku si už konečne užijem Vianoce bez vrások
  4. Online analýza spotreby elektriny vám pomôže ušetriť
  5. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií
  6. Zóna Nové Nivy splnila kvalifikačné podmienky pre registráciu
  7. Dekan ocenil študentov Stavebnej fakulty STU v Bratislave
  8. Application of GDPR with respect to the size of the enterprise
  9. Modern luxury next to the Blue Church
  10. VW Tiguan Allspace: prvé sedemmiestne SUV od Volkswagnu
  1. 3 pravidlá pre lepší dôchodok 6 500
  2. Moskva alebo Petrohrad? 6 071
  3. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 3 403
  4. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€ 2 449
  5. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 2 286
  6. VW Tiguan Allspace: prvé sedemmiestne SUV od Volkswagnu 2 035
  7. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií 1 834
  8. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni 1 340
  9. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli 1 180
  10. Online analýza spotreby elektriny vám pomôže ušetriť 1 140

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Prečo by sa mali Slováci začať báť Čechov

Slovensko bude musieť vynaložiť viac úsilia a vynaliezavosti, aby ho Brusel v zhluku „podivných“ demokracií na východ od Nemecka rozpoznal

KULTÚRA

Českú fotografiu roka vyhral Slovák. Ukázal sfanatizovaný dav

Martin Bandžák vyhral už aj v minulosti.

DOMOV

Kaliňák vypovedal na polícii, išlo o mafiu

Minister vnútra Robert Kaliňák bol v pondelok na výsluchu v sídle NAKA.

Neprehliadnite tiež

Českú fotografiu roka vyhral Slovák. Ukázal sfanatizovaný dav

Martin Bandžák vyhral Czech Press Photo už aj v minulosti. Pozrite si ostatných víťazov.

Na twitteri napísali, že zomrel Milan Kundera. Urobil by chybu, keby to dementoval

Český spisovateľ patrí medzi ľahké terče, ale iným sa stalo aj horšie.

Ďuďo z Hexu: Dnes je éra laptopová, nepraje živým veciam

Hex vydáva novinku po veľkom hite Keď sme sami. Jej spevák medzitým produkoval hity Adama Ďuricu.

Prečo musí hrať vraha vždy pekný herec? Filmy o zločincoch majú svoje zákony

Idol z Hry o tróny môže dostať rolu Charlesa Mansona.