Článok pokračuje pod video reklamou
Bol som raz s jedným dievčaťom, či skôr to dievča bolo so mnou? začína sa skladba od Beatles, ktorá najnovšiemu filmu francúzskeho režiséra vietnamského pôvodu Anh Hung Tranovi prepožičala názov. Hoci John Lennon v nej spieva o aférke, ktorá trvala jednu noc a zmizla dostratena, adaptácia románu Haruki Murakamiho Nórske drevo o žiadnych jednoduchých vzťahoch nerozpráva.
Režisér od svojich dvanástich rokov žije v Paríži. Napriek tomu sa jeho snímky radia medzi klasické ázijské umelecké filmy, ktoré sú v posledných rokoch veľmi populárne u európskeho publika. O jeho sláve za oceánom svedčí nominácia na Oscara za debutovú snímku Vôňa zelenej papáje z roku 1993.
Revolúcia v Tokiu
V adaptácii Murakamiho románu Nórske drevo sa vracia do Japonska na konci 60. rokov, keď sa schyľuje k revolúcii. Konkrétne na rok 1969 si spomína Toru Watanabe. V tom čase prišiel do Tokia po tom, čo jeho kamarát spáchal samovraždu a on nedokázal zostať v rodnom meste.
Tu sa zrazu ocitne uprostred vzťahového trojuholníka – na jeho jednej strane stojí krehká kamarátka z detstva Naoko a na druhej temperamentná spolužiačka zo školy Midori.
Hlavnou témou Nórskeho dreva je krása v rôznych podobách. Krása prvej lásky, krása spomienky a strata niečoho alebo niekoho krásneho. Naoko opustí Watanabeho vo chvíli, keď sa zblížia. Skončí v sanatóriu, odkiaľ mu píše rozporuplné listy, a tým len prehlbuje jeho úzkosť a strach z toho, že príde o niekoho, koho nemal ani šancu spoznať. Preto svoj čas a pozornosť čoraz viac venuje trošku excentrickej Midori, ktorá je zaujímavá a záhadná úplne iným spôsobom ako Naoko.
Príbeh samotný môže vyznievať banálne, našťastie však nie je dominantnou časťou filmu. Tou je atmosféra sprostredkujúca neurčité pocity trojice postáv. Možno aj z tohto dôvodu bol Haruki Murakami v tejto adaptácii schopný nájsť svoj vlastný text. Treba však pripomenúť, že režisér prvý náčrt scenára s Murakamim, povestným svojou uzavrenosťou, konzultoval.
Western, elektronika a Beatles
Okrem obrazu je v prípade tohto filmu dôležitá hudba. Režisér, ktorý sa netají tým, že bol ako mnohí iní unesený soundtrackom k filmu Čierna krv Paula Thomasa Andersona, preto oslovil s ponukou skomponovať hudbu Jonnyho Greenwooda z Radiohead. Ten práve za spomínaný soundtrack dostal v roku 2009 Grammy.
V prípade Nórskeho dreva Anh Hung Tran zostal verný svojim postupom a doslova spojil nespojiteľné. A to Greenwoodovu hudbu, ktorá má zvuk klasického westernu, nemeckú elektroniku a, samozrejme, Beatles s príbehom odohrávajúcim sa v japonských mestách a lesoch.
Takéto očividné paradoxy sú možno práve tými najdôležitejšími vo filme, ktorý sa snaží sprostredkovať zmätenosť, ktorú v ľudskej mysli spôsobujú protichodné pocity. Záhadné rozprávanie nie je umeleckou hračkou s divákom, je súčasťou myslenia protagonistov, pre ktorých sú ich milostné vzťahy veľkou neznámou. Divák sa nevie zorientovať a netuší, čo príde, pretože to nevie ani samotný Watanabe.
Možno preto sa dá Nórske drevo označiť za film založený viac na sprostredkovaní nálady a atmosféry ako na rozprávaní. Podobným spôsobom sú nakrútené aj iné ázijské filmy ako Stvorení pre lásku Wong Kar Waia či Letný palác Ye Loa venované milostným vzťahom a skúškam mladej lásky.
Vo všetkých troch sa kladie dôraz na precízne formálne spracovanie, ktoré môže na diváka zvyknutého na hollywoodsku produkciu pôsobiť chladne.
V každom prípade však adaptácia Murakamiho románu mohla dopadnúť oveľa horšie, keby sa ňou zamestnalo nejaké americké filmové štúdio. Lacnej sentimentalite by sa pravdepodobne nepodarilo takto elegantne vyhnúť.
