Blue Note je najslávnejší klub v New Yorku. Nie je veľa hudobníkov, ktorých by tam nechali hrať štyri týždne a umožnili im zavolať si na pódium kohokoľvek. CHICK COREA tú ponuku dostal. Už v 60. rokoch sa preslávil po boku Milesa Davisa, neskôr založil niekoľko vlastných slávnych skupín a hral najrôznejšiu hudbu. Bol jedným z prvých amerických muzikantov, ktorí sa objavili v Bratislave, a už 2. apríla sa sem s vibrafonistom Garym Burtonom vráti.
V roku 1983 ste hrali v Bratislave, za železnou oponou. Pre mnohých ľudí u nás to bol zázrak, ako ste to vnímali vy?
„Bol to neobyčajný pocit. Cítili sme ho my, no verím, že vy určite ešte viac. Viem, že sa tu nekoncertovalo často a že v komunistickom režime sa nežilo ľahko. Chcel by som veriť, že sme tiež trochu prispeli k tomu, že sa to o pár rokov zmenilo.“
Ani dnes takýchto koncertov veľa nebýva. Ako sa to vlastne podarilo?
„Môj agent sa ma spýtal, či by som si nechcel zahrať niekoľko koncertov vo východnej Európe. Neviem, ako k nemu to pozvanie prišlo.“
Vtedy ste s Garym Burtonom priviezli sláčikové kvarteto a hrali hudbu na pomedzí džezu a klasiky. Čo budete hrať teraz?
„Program tvoria skladby, ktoré s Garym nazývame štandardy. Sú to veci od skladateľov, ktoré každý spozná, ale v našich verziách budú znieť, myslím, dosť inak. Hrávame Antonia Carlosa Jobima, Billa Evansa, Dava Brubecka. Ale, samozrejme, príde aj na veci z vlaňajšieho albumu Crystal Silencea a aj na tie, ktoré hrávame roky, ako napríklad La Fiesta.“
Podľa čoho ste si vyberali konkrétne skladby?
„S Garym fungujeme už štyridsať rokov a vždy sa snažíme robiť niečo iné. Skúšame nové nápady, nové skladby. V poslednom čase sme sa rozprávali o tom, že by sme konečne urobili album štandardov. Všetky doterajšie nahrávky totiž obsahujú iba naše vlastné veci. Obaja sme vyrastali na tradícii džezových štandardov a zdalo sa nám to ako dobrý nápad. Napríklad sme sa bavili o skladbe Hot House, ktorú preslávil Dizzy Gillespie, hráme aj neobyčajnú skladbu Light Blue od Theoloniusa Monka. Dohodli sme sa aj na skladbe z repertoáru Stana Getza, obaja sme s ním v 60. rokoch hrávali.“
Špeciálne aranžmány spočívajú v čom?
„Zobrali sme hudbu, ktorú obaja veľmi dobre poznáme, a popridávali k nej rôzne vlastné nápady, harmónie. Je to akoby náš pohľad na rodinné striebro, takto to cítime. Chceme to nahrať v štúdiu, po skončení turné. Je možné, že to vyjde ešte tento rok.“
Hrávali ste v duu s rôznymi ľuďmi, s Herbiem Hancockom, Bobbym McFerrinom, s Hiromi, no iba s Garym Burtonom hráte spolu tak dlho. Prečo?
„Z jednoduchého dôvodu – stále si užívame spoločné hranie. Vždy sa dobre cítime, hudba je svieža, publikum chodí. Snažíme sa preto odohrať čo najviac koncertov.“
Spolupracovali ste takmer so všetkými slávnymi menami. Existuje niekto, s kým ste si chceli zahrať a ešte sa vám to nepodarilo?
„Budete sa asi čudovať, ale mám dosť dlhý zoznam. Najmä medzi mladými sa objavuje veľa zaujímavých kreatívnych muzikantov. Z médií sa o nich nedozviete, nie sú to masovo známe mená. V lete ma čaká zaujímavý projekt - nahrať svoj klavírny koncert č. 2 s orchestrom, zloženým z mladých talentov.“
To bude súčasť osláv vašej sedemdesiatky?
„V lete žiadnu verejnú oslavu neplánujem. Ale v klube Blue Note v New Yorku mi ponúkli, že v novembri tam môžem zaplniť celé štyri týždne. Mám si pozvať koho len chcem a zahrať si s ním. Oslovujem rôznych ľudí, zatiaľ som dohodnutý s Johnom McLaughlinom, Christianom McBridom, bude tam môj Electric Band s Davom Wecklom a Johnom Patituccim aj ďalšia moja skupina Return To Forever, s ktorou chceme urobiť špeciálny unplugged projekt. A určite veľa ďalších. Už teraz sa na to teším.“
Pri comebacku skupiny Return To Forever ste vymenili gitaristu, rozšírili sa o huslistu. Väčšinou sa na comebackoch len spomína, nerobia sa personálne zmeny a nové skladby.
„To je prirodzená evolúcia. Frank Gambale priniesol iný zvuk než Al di Meola, skvele nám to znie aj s husľami Jeana Luca Pontyho. Tento rok máme sedemdesiat koncertov. Vyzerá to na live album, koncertné DVD aj na ďalší štúdiový album, lebo každý píše nové veci. Je dosť možné, že bude unplugged. Takmer polovicu každého koncertu teraz hrávame na akustických nástrojoch.“
Hrávate rôznu hudbu, džez, latino, fusion, klasiku. Existuje žáner, ktorý vás absolútne nezaujíma?
„Nepremýšľam v negatívnom zmysle, ani v hudobných škatuľkách. Keď robím hudbu, nestarám sa, do akého žánru alebo štýlu bude pasovať. Vždy sa snažím, aby to bolo niečo nové a svieže. Samozrejme, beriem si zo všetkého, čo viem, čím som doteraz prešiel. Keď je skladba konečne napísaná, predstavím ju spoluhráčom a oni k nej pridávajú vlastný štýl. Stáva sa to tímovou prácou.“
Čo improvizácia? Je pre vás dôležitý moment prekvapenia?
„To je podstatné pre každú hudbu – aby si muzikanti navzájom ponúkali zaujímavé nápady, výzvy, inšpiráciu, prekvapenia. Nepokúšam sa nikoho špeciálne prekvapovať, to prichádza prirodzene.“
Dá sa to povedať tak, že sa snažíte vyhnúť sa opakovaniu seba samého?
„Je veľa spôsobov, ako to nazvať, no väčšinou prídeme k tomu, že je ťažké opisovať hudbu slovami. Hudba najlepšie hovorí sama za seba.“
Kritici o nej píšu.
„Mám radšej básnikov (smiech).“
Básnici však neudeľujú Grammy a iné ceny. Čo pre vás znamenajú ceny?
„Ceny a potlesk sú povzbudením pre každého. Znamenajú, že niekto vás počúva a myslí si, že to robíte dobre. Pre mňa osobne je najväčšou pochvalou, keď ma ocení niekto z kolegov muzikantov, niekto, na čom názore mi záleží. Napríklad Miles Davis.“
S týmto novátorom ste strávili tri roky v čase jeho najväčšej slávy, no potom ste aj s Davom Hollandom odišli. Prečo?
„Za rozhodnutím odísť z jeho skupiny bolo niekoľko dôvodov. Miles v tom čase prechádzal radikálnou zmenou, snažil sa svoju hudbu zjednodušiť a dostať k čo najväčšiemu publiku, najmä k mladej generácii, ktorá počúvala pop. Lenže my s Davom sme to cítili presne naopak – chceli sme robiť experimentálnejšie veci. Ale hrať s ním bola pre nás skvelá škola. To by som odporučil každému.“
Ste známy ako veľký nadšenec scientológie. V 70. rokoch ste tvrdili, že má veľký vplyv na vašu tvorbu a vyhlásili ste, že už nechcete v hudbe uspokojovať sám seba, ale dosiahnuť, aby naozaj niečo podstatné znamenala pre ostatných ľudí. Vnímate to stále rovnako?
„Tých tridsať rokov, ale vlastne celá moja kariéra je neustálym hľadaním rovnováhy medzi mojím vkusom a tým, aby som dokázal potešiť ľudí. Niekedy som robil hudbu viac pre seba, inokedy si ju viac užívalo publikum a stala sa populárnou. Vždy si kladiem otázku, ako dosiahnuť túto rovnováhu, pri komponovaní, aj na koncertoch. Neexistuje univerzálny spôsob, ako to urobiť. To je jeden z dôvodov, prečo hrám takú rozmanitú hudbu. Vrcholom pre muzikanta je, keď dokáže priniesť niečo osobné, originálne a kvalitné veľkému publiku.“
Komu sa to podľa vás podarilo?
„Len niekoľkým. Napríklad Steviemu Wonderovi alebo Michaelovi Jacksonovi. To sú dvaja, ktorí to dokázali na tej najvyššej umeleckej a profesionálnej úrovni. Sú pre mňa veľmi inšpirujúci. Najväčšie umenie je zabávať publikum umením. Keď hudbou niekoho poteším, vždy sa z toho teším.“
