Dráma plná vášne, príbeh o rodine, láske, o vzťahu k majetku, to je Zem Vladimíra Hurbana Vladimírova. V Aréne vznikla jej pozoruhodná inscenácia.
Zem je hra, v ktorej - ako v každej slovenskej klasike - vystupuje Mišo, Zuza, nájdeme v nej dedinčanov a ich škriepky o majetok, priadky, vydajachtivé devy a ich otcov, ťažko pracujúcich na poli. No zároveň je táto hra predsa len iná, ako sme v slovenských drámach zvyknutí. VHV, čiže Vladimír Hurban Vladimírov, nie je Tajovský, je to autor „modernejší“ a možno aj menej slovenský a viac archetypálny.
Recenzia/divadlo
Divadlo Aréna.
Réžia: Mária Záchenská.
Dramaturgia: Zuzana Šajgalíková.
Scéna a kostýmy: Georges Vafias.
Hrajú: Petra Vajdová, Dušan Cinkota, Vanda Tureková a ďalší.
Premiéra: 23. marca.Autor clanku
Parížsky pohľad
V réžii slovenskej Parížanky Márie Záchenskej sa Zem divadelne zrodila v javiskovom tvare spôsobom, akým sa ešte na tento text nenazeralo. Drámy VHV nemajú na Slovensku silnú inscenačnú tradíciu. Kým prvotné príčiny boli dané autorovou izoláciou od slovenského prostredia (prežil život na Dolnej zemi, vo Vojvodine), neskôr teoretici i divadelní tvorcovia vyčítali jeho drámam mnohé nedostatky.
Záchenská, ktorá na predlohu VHV nazerá ako na kvalitne skonštruovaný dramatický text, nepristúpila k veľkým úpravám textu.
Najviac sa jej režijný rukopis prejavil na kreovaní rolí a odlišnom pracovaní s hercami. Petra Vajdová je ako Zuza Botárová, mladá dcéra najbohatšieho gazdu v dedine, azda najväčšou postavou inscenácie. Jej groteskné zveličenie, plné irónie, ktorou vytvára napätie medzi slovom a dianím, vytvorilo z vydajachtivej Zuzy postavu plnú protirečení, s ktorými sa jej mladosť a túžby spájajú.
Dušan Cinkota ako chamtivý gazda Ďuro Botár, ktorého na svete zaujíma iba majetok – pôda, rovnakými štylizovanými prostriedkami vykresľuje túto odsúdeniahodnú kreatúru, čím sa zbavuje rizika pátosu a dosahuje komický účinok.
Gazdovu umierajúcu ženu stvárnila Vanda Tureková, ktorá herecky veľmi zručne odhalila viaceré polohy tejto ženy od odovzdanej beznádeje až po hystériu.
Postava Klinčoka v podaní Petra Šimuna ostala, žiaľ, niekde na pomedzí psychologizujúceho herectva, kvôli čomu akoby vyčnievala spomedzi sveta ostatných.
V menších úlohách príjemne prekvapili Štefan Richtárech a Judita Hansman, ktorí sa absolútne oddali vyžadovanému hereckému prístupu a najmä mimikou dokázali vytvoriť presvedčivé a svojbytné dedinské figúrky. Andrea Szabová a Braňo Deák sa svedomito popasovali s neľahkou výzvou a aj vďaka ich výkonom je ľúbostný vzťah Judy a Miša mimoriadne silnou líniou hry.
Odvaha sa vyplatila
Scéna Georgesa Vafiasa náznakmi a minimálnymi prostriedkami dokázala vyjadriť všetko potrebné a umocniť silné príbehy, odohrávajúce sa na javisku. Vafias kontrapunkticky využil zem, pôdu pod nohami postáv a svetelne znázorňované nebo, skláňajúce sa nad ich hlavami a vytvárajúce atmosféru sna.
Minimalistický, no esteticky silný princíp využil aj pri tvorbe kostýmov – sú tradičné, odkazujúce na dedinu, ale súčasne sú akosi mimo doby, pôsobivé a zároveň striedme, neprebíjajúce postavy či hru, sú to symboly odrážajúce status i vnútorný stav postáv.
Odvaha dramaturgičky Zuzany Šajgalíkovej, ktorá pre divadlo Aréna text objavila, sa teda vyplatila. Rovnako ako odvážny ťah divadla privolať na spoluprácu nových, pre náš kontext nepoznaných tvorcov a dovoliť si trochu voľnosti aj pri hereckom obsadení.
Vznikla pozoruhodná inscenácia, ktorá prináša nové závany, ukazuje v invenčných polohách slovenskú drámu zapadnutú prachom a odhaľuje talent a schopnosti hercov hrať inak.
