„Idiot musí dráždiť mnohých divadelníkov pre široké možnosti dramatizovania a inscenovania, ktoré román ponúka,“ napísala do bulletinu Michaela Zakuťanská, autorka dramatizácie tohto románu. Má pravdu. Po premiére v žilinskom Mestskom divadle produkcia hosťovala v Slovenskom národnom divadle.
Nadčasový Idiot
Len za posledné desaťročie a len v Čechách vznikla v brnianskom Divadle Husa na provázku produkcia Knieža Myškin je Idiot v réžii Vladimíra Morávka, v adaptácii Miroslava Krobota sa hral Idiot v Dejvickom divadle, ženský tím bol podpísaný pod spracovaním v Moravskom divadle v Olomouci, ruskú verziu ponúkol zas režisér a dramatizátor Sergej Fedotov Divadlu Petra Bezruča v Ostrave.
Novým slovníkom by sme povedali, že postava Idiota láka alternatívnym pohľadom na majetok a vzťahy. Zakuťanská takmer ignorovala filozofické či náboženské témy, ktoré román ponúka, do centra jej záujmu sa - možno mimovoľne, možno zámerne – dostali osudy žien, ktoré v uzavretej spoločnosti a morálke majú na výber len medzi osudom vydržiavanej, spoločnosťou odsudzovanej milenky a „kúpenej“ manželky s vopred určeným poslaním. Čitateľný však zostal aj vnútorný konflikt Myškina, ktorý snahou o dobro prináša nechtiac skazu.
Dramatizácia Michaely Zakuťanskej, takého náročného románu, je na začínajúcu autorku slušným, hoci samozrejme nie bezproblémovým výkonom. Prvá časť produkcie mala lepšie vybudované tempo, dejová línia sa v druhej viac strácala.
Štylizovaný hrdina
Najväčšou otázkou produkcie je štylizácia hlavnej postavy. Hoci Ján Dobrík pristúpil k svojmu Myškinovi s veľkým zaujatím a s vzácnou koncentráciou, sporné je jeho vedenie do polohy výrazne sa zajakávajúceho človeka s viditeľnými známkami psychickej choroby aj mimo záchvatov epilepsie, ktorými hrdina trpel. Tým akoby sa znížila hodnota jeho morálnych dilem i jeho protestu proti pretvárke spoločnosti.
Nastasia Filipovna bola v podaní Lucie Jaškovej energická a výrazná, možno však až priveľmi hektická a zbytočne drsná. Jana Oľhová predviedla zopár geniálne vyšpičkovaných replík, na niekoľkých miestach však skĺzla do rutinných intonácií.
Vítané oživenie
Marek Geišberg bol vynikajúcim, viacrozmerným Rogožinom. Už len pre jeho výkon mala táto inscenácia zmysel. Ivana Kubáčková zahrala hlavne neistotu a citlivosť mladučkej Aglaje. Marián Prevendarčík stvárnil na úrovni úlisného Gaňu, podobne Boris Zachar generála Jepančina.
V čistej scéne Evy Ráczovej sa inscenátori vzdali akejkoľvek honosnosti salónov. Z praktického pohľadu umožnila prázdna priesvitná kocka rýchle striedanie scén, pri masovejších scénach však herci stáli v pozadí staticky ako zbor v opere.
Inscenácia Eduarda Kudláča je zaujímavou výzvou na diskusiu o divadelných aj mimodivadelných otázkach. Pri jej hosťovaní v SND sa ukázalo aj to, že produkcie regionálnych divadiel majú aj v hlavnom meste svojich divákov a sú vítaným oživením tejto scény.
