Česká dokumentaristka ERIKA HNÍKOVÁ tri roky chodila na východ Slovenska, aby nakrútila film o slobodných tridsiatnikoch a ich starostovi, ktorý sa im snaží nájsť partnerov. Do Nesvadbova sa však nakoniec nevošiel jeden z hlavných mužských hrdinov, pretože sa oženil. Všetci ostatní sú stále slobodní.
Nesvadbovo nebol váš prvý film, ktorý je situovaný na dedine. Deje sa s českým a slovenským vidiekom niečo zvláštne?
„Mám pocit, že sa rozpadávajú sociálne väzby, čo sa potvrdilo aj v Zemplínskych Hámroch. Rodiča jedného z hrdinov nám rozprávali, že keď boli mladí, bola každý víkend zábava, kde tancovali, hrali na harmonikách, schádzali sa a občas niekomu niekoho dohodili. Dnes je v tej istej dedine podobná zábava iba raz za rok. Potom je tam už iba krčma a diskotéka, kde chodia pätnásťroční a dievčatá tancujú s dievčatami. Nie je tam nijaké miesto, kde by sa konali kultúrne akcie alebo niečo podobné."
Možno je to príliš romantický pohľad, ale Česko pôsobí komunitnejšie, je tam viac spolkov a podobne. Dá sa to zovšeobecniť?
„Mení sa to od dediny k dedine. V Česku sme nakrúcali dokument Eurocamp v jednej obci, kde sa ľudia medzi sebou hádali a nič nefungovalo. Vo vedľajšej dedine bol skvelý starosta, kňaz a pedagóg, situácia bola úplne odlišná. Závisí to zrejme od toho, kto tú dedinu vedie a ako ju vedie. Napríklad starosta v Zemplínskych Hámroch sa veľmi snaží, ale sám mi hovoril, že sa vždy bojí, že keď bude niečo organizovať, ľudia neprídu. Namiesto spoločenského života sa uťahujú do svojich domov."
Je ešte v generácii dnešných tridsiatnikov vôbec problém, ak je niekto slobodný?
„V New Yorku je normálne, že v štyridsiatke nemáte deti a potom idete na umelé oplodnenie. Keď má niekto tridsaťdva v Prahe, nikomu ani nenapadne nad ním premýšľať, ale keď má niekto dvadsaťosem v Zemplínskych Hámroch a nemá partnera, je starým mládencom a starou dievkou. Týmto je špecifický región a starosta je špecifický tým, že s tým niečo robí. Ja to ako problém nevnímam, ale starosta áno a nehodlá sa s tým zmieriť."
Vo filme ani naživo protagonisti Nesvadbova nepôsobia, že by svojím osudom vyslovene trpeli.
„Títo traja do filmu išli, dôvodom je, že sú s tým vnútorne zmierení. Ak stretnete niekoho, kto sa tým trápi a je frustrovaný, tak s vami ťažko bude nakrúcať film a rozprávať o svojom živote. Na druhej strane ani o všetkých protagonistoch filmu sa nedá povedať, že by neboli radi, keby si našli partnera, nedá sa to generalizovať."
Film má za sebou uvedenie v zahraničí, čím sa líšia reakcie v jednotlivých krajinách?
„Ešte s tým len začíname, jedinú zahraničnú projekciu mal film v Berlíne a teraz nás všetko čaká. Tento týždeň letím do Rumunska, naplánovaná je projekcia v Buenos Aires aj na Havaji. Téma ľudí, ktorí sú po tridsiatke, nemajú deti a niekto to považuje za problém, je celosvetová. Reakcie nemeckého publika na festivale Berlinale boli veľmi živé, projekcie pre šesťsto divákov boli vypredané. Nič netušiac sme do Nemecka prišli s témou, ktorá tam už minimálne dva roky rezonuje. Jediná komunita, ktorá rastie, sú Turci, a tak vláda spustila veľkú kampaň, aby mali ľudia viac detí."
Pôvodne ste chceli nakrúcať tému singles v meste, ale nechali ste to tak. Nebolo v meste naozaj nič, čoho by sa dalo chytiť?
„Zdalo sa mi, že som také filmy už videla, dokumentárne aj hrané a zrazu mi prišlo, že to nebolo ničím zaujímavé. Myslím, že Nesvadbovo je zaujímavé aj vďaka postave starostu, predstavte si film bez neho. Nie je to iba film o singles, je to aj portrét životného princípu."
Starosta je bývalý generál, ale v jednom momente, keď sa jeho akcia nevydarí, pôsobí ako zbabelec, ktorý uteká z boja. Bol pripravený iba na úspechy?
„To si o ňom nemyslím. Bol naozaj veľmi sklamaný, že ľudia neprišli, vynaložil na to dosť veľké úsilie. Prišlo mu to ľúto, a tak išiel domov. Je to dosť emocionálny človek, začalo ho to hrozne mrzieť. Lieta po dedine, organizuje vtákovinu so zoznamkou a oni sa na to vykašlú. Možno to hovorím čudnými slovami, ale jednoducho mu to bolo ľúto."
Chystáte niečo aj z mestského prostredia?
„Práve som dokončila polhodinový dokument pre Českú televíziu, ktorý odvysielajú v cykle Ta naše povaha česká. Mladý starosta okresného mesta bol veľmi úspešný vo svojom protikorupčnom boji. Veľmi otvorene sa však priznal, že vôbec nerozumie architektúre. V rozpočte má dosť peňazí, ktoré môže utratiť na obnovu mesta, a keďže tomu nerozumie, pozval si ekonóma, geológa a dvoch známych architektov. Chcela som nakrútiť vzorový príklad pre iné mestá, ako sa dá narábať s rozpočtom, ale počas nakrúcania začali vychádzať na povrch iné veci – aké je ťažké, keď máte tridsaťtri a ste starostom, ako vám Česi nič neprajú, aj keď v tom meste robíte zázraky, akí sú závistliví a kritickí."
Prečo ste nakrútili televízny dokument o kontroverznom spevákovi Danielovi Landovi? Chceli ste vyjadriť svoj názor na neho alebo ho pochopiť?
„Zaujala ma brnianska kauza, či Landa patrí, alebo nepatrí na dosky Národného divadla. Tam sa to celé začalo. Film sme režírovali dvaja, a preto zostal na polceste – osciluje medzi portrétom človeka a príbehom jednej divadelnej hry. Landa si o sebe myslí, že je osvietený, keby som film robila sama, zamerala by som sa na to, ako mal v rôznych obdobiach života rôzne manipulátorské sklony, či už skinheadstvo, alebo niečo iné."
Ako je možné, že skinhead Landovho formátu sa tak ľahko etabloval v českej kultúre a spoločnosti, ktorá sa navonok tvári, že nie je tolerantná voči extrémistom?
„Nesie v sebe rysy, ktoré česká spoločnosť obdivuje – chlapáctvo, ako aj to, že nie je priposraný. Českému národu asi chýbajú takéto vzory a v Landovi sa to zosobňuje. Má v sebe národnú hrdosť, ktorá Čechom chýba. Je to silná osobnosť a v kultúrnom strednom prúde je preto, že prináša niečo, čo tam inak nie je. Teraz nerobí také svinstvo, ako robil v časoch, keď hral v skupine Orlík, takže je prijateľný. Keby chodil s basebalovou palicou a mlátil Rómov, už by to bolo neprijateľné. Ale v okamihu, keď hovorí o národe a boxe, je to prijateľné. Jeho úspech spočíva v tom, že veci dnes nezahaľuje do prehnane negatívneho hávu. Naučil sa vyvážiť ich tak, že je to v Česku prijateľné."
Až natoľko, že môže spievať piesne takého odlišného človeka, ako bol Karel Kryl?
„Spomínam si, že večer na uctenie si pamiatky Karla Kryla uvádzal kňaz Václav Malý. Landa má schopnosť ľudí očariť a očaril aj Malého, ktorý tam urobil zo seba šaša. Landa nie je natoľko hlboká a vzdelaná osobnosť, aby premýšľal nad dôsledkami svojich činov. Má rád spektákl – jeho jednoducho baví obliekať sa do sutany a tváriť sa tajomne."
Vaším absolventským filmom bol dokument o ženskej kráse a peniazoch Ženy pro měny. Mali ste pri Nesvadbove jasný zámer, čo idete nakrúcať?
„Tie filmy sú dosť odlišné. Pri filme Ženy pro měny som chcela poukázať na kolobeh peňazí, ktoré sa točia okolo ženského tela. Pri Nesvadbove to bolo veľké hľadanie, tento film sa k ničomu kriticky nevyjadruje. Novinári môžu režisérke zazlievať, že to nie je kritický rozbor problému, ale také to byť nemusí."
Nakrútili by ste dnes Ženy pro měny inak?
„Vôbec by som to nerobila, tá téma ma už nezaujíma. Vtedy som chcela urobiť film poukazujúci na problém, o ktorom sa netočia filmy. Teraz som o päť rokov staršia a som niekde inde."
