Viktor Jerofejev (1946) je ruský spisovateľ, žije v Moskve. Jeho najnovšia kniha Encyklopédia ruskej duše vyšla v slovenskom preklade Jána Štrassera vo februári 2011 vo vydavateľstve Artforum.
Ak sa vám ukážka páčila, možete si knihu kúpiť online napríklad aj tu.
PRE TÝCH, KTORÍ NEMAJÚ FLASH, PONÚKAME UKÁŽKU V TEXTOVEJ PODOBE:
Drsné deväťdesiate
Mimochodom, Saša vôbec nebol idiot. Patril k tým, čo vyskúšali stovky foriem života v drsných ruských deväťdesiatych rokoch. Pocítil svišťanie a rýchlosť ruského času, keď rok bol hodinou – nebol ňou nikdy predtým a navidomoči ani potom. Saša bol z tých, čo pochopili zmysel energie, prekonali pasívnu mentalitu.
Málokto v Rusku v deväťdesiatych rokoch žil – takmer všetci plakali. Z rôznych príčin. Plakali od radosti, že získali slobodu. Plakali okradnutí. Plakali postrelení. Takmer všetci sa vyľakane obzerali, držali sa za vrecká, nezapájali sa do hry, paberkovali na okraji. Peniazmi napchaná Moskva sa tým „takmer všetkým“ videla byť najúbohejším,
strateným mestom sveta.
Peniaze sa váľali na bulvároch a námestiach, vietor ich unášal do brán domov, vírili na schodištiach. Dali sa hrabať metlami, akurát nebolo domovníkov, boli nováčikovia amatéri, a tí spočiatku hrabali nešikovne, primitívne – bolo to také únavné, že večer nevládali zrátať tržbu, tak veľmi sa im chcelo spať. Peniaze sa držali vo vedrách, v umývadlách, vo veľkých kastróloch, boli ich milióny a milióny, vymieňali sa za zelené a zelených sa dalo za týždeň nahonobiť aj milión.
Zmenáreň sa stala mocnejšou ako Goetheho Faust. Pracovala nonstop.
Ale pre „takmer všetkých“ boli peniaze neviditeľné, tí ich nehrabali, strácali ich. „Takmer všetci“ dobre vedeli, že predtým jedli paradajky a raz si dokonca kúpili v nebohom obchode Ruslan károvaný belgický oblek; teraz nemali ani na zemiaky. „Takmer všetci“ trpezlivo čakali na vysvetlenie v televízii. Nedochádzalo im, že nikde na svete nikto nikomu nič nevysvetľuje, keď sa na bulvároch a námestiach váľajú hŕby peňazí. Nato si „takmer všetci“ odpľúvali pri
televízoroch a dopľuli sa tak ďaleko, že niektorí z nich sa stali bezdomovcami. „Takmer všetci“ malátne chodili
a hľadali akúsi pravdu. Zrazu bolo v obchodoch všetkého dosť. To bolo obzvlášť ponižujúce. I zachcelo sa „takmer
všetkým“ uvidieť prázdne pulty, na ktoré boli zvyknutí, odísť do dobrého sveta dlhých radov.
Saša začal ponožkami v podchode. Po ponožkách a obrane slobody v živej reťazi pri Bielom dome obchodoval s cigaretami, so starožitnosťami, so zahraničnými autami, vlastnil sklady a obchody, nelegálne držal zbraň, zakladal
banky, chcel kúpiť Aeroflot, namiesto toho postavil tehelňu a fabriku na šatky z angorskej vlny. Popálil sa, zbankrotoval, pokúsil sa zastreliť v kúpeľni a prelial nemálo vlastnej krvi. Prežil, vrátil sa k škrupinkárom, vstúpil do
herného biznisu, obliekol si červené sako, začal vydávať časopis pre pánov, skrachoval, dlhoval všetkým. Čečenci
ho chceli zakopať v lese pri Moskve. Presnejšie, dali mu lopatu a navrhli mu samozakopanie.
Filozofiou deväťdesiatych rokov sa stala počítačová hra. Virtuálnosť sa prevaľovala vo vzduchu ako jarná hmla. Každý mal niekoľko životov, šatník sa nemenil podľa sezóny, ale podľa intuície, zlietali sa vtáci, zvonili meče, z hrude
sa vydieral zvuk bojového kŕča. Do Sašu strieľali, bránil sa streľbou, pracovali vrty, hodil peniaze na Západ. Zadovážil si nehnuteľnosť v Londýne. V hlave sa mu rozmnožili šváby. Začal sa zaoberať ruskou filozofiou, zaprel pravoslávie, vyslyšal Altaj, stal sa pustovníkom, ponoril sa do budhizmu, budhizmus vymenil za hinduizmus, tancoval, vstúpil do astrálu. Hinduizmus vymenil za judaizmus (nebol žid), nejaký čas sa týral ako ateista, priblížil sa k ľudu, stal sa vegetariánom. Na príkaz srdca prijal cirkevný trest, vymenil džíp za rozmlátené žiguli, začal byť na seba tvrdý, zariekol sa, že sa tri roky nedotkne ženy.
Bolo to desaťročie ruského tela. Porážka materializmu viedla k objavu materiálnosti. Dievčatá sa zmenili na chlapcov a naopak. Vášne sa potiahli vazelínou unisexuality. Saša náhodou objavil v sebe islam, zadovážil si päť sáun a hárem, začal vyznávať vúdú, vypadol do Karibiku, odtiaľ do Nigérie, zázrakom prežil v Lagose, vrátil sa, pokajal sa v Danilovskom kláštore, stal sa referentom. Pracoval v tajnej službe a dokonca si trúfol predo mnou nadchýnať sa hrdinstvami sovietskych kágebákov, miloval Ameriku, nenávidel Ameriku, pociťoval nostalgiu za minulosťou, nechcel minulosť. Saša nedávno dovŕšil tridsiatku. Ďalej experimentoval so zdravým spôsobom života, so sexom, s filmom, počítačmi, reklamou. Saša priznal, že situácia je na prd.
„Nech skapem, ak ho nenájdeme,“ dodal.
Terč
Som terč. Živý, teplý chuchvalec nadskočil a beží poľom. Strieľa do mňa každý, komu sa zachce. Mám špinavú spotenú tvár, špinavé šaty, roztrhané topánky, krv pod nechtami. Musím vyzerať ako blázon. Premýšľať o sebe nemám ani čas, ani silu. Bežím. Bez najmenšej nádeje na úspech.
Keď som si raz prezeral predrevolučné fotografie v peknom anglickom albume, pristihol som sa pri prostej myšlienke, že všetci, čo sú na nich, sa už-už stanú terčom nešťastia, ktoré každého rozvráti. Povolžskí bradáči s račími očami, krikľavo vyobliekané kupcovky s počernými pomocníkmi, čo obsmŕdajú pri ich zamoskvoreckých sukniach, imperátor na pni, Nabokovov otec s ustarosteným čelom ako všetci liberáli, štyri tenistky s vajcovitými raketami na svojom charkovskom majetku, dôstojníci, debatujúci vo voľnom čase nad Ruským slovom, dedinskí debili, škúliaci do objektívu – všetci sa tu zišli, aby trpeli, a napriek ich bezstarostnosti sa im na tvárach už zračí utrpenie. Presnejšie, pripravenosť na utrpenie. Nie odpor, ale pioniersky pozdrav. Pripravenosť na ponižovanie. Na mučenícku smrť.
Zmocnil sa ma zvláštny nepokoj. Takéto čítanie fotografií sa dalo pochopiť, ak by sme tušili svoju budúcnosť, no nemohol som sa zbaviť myšlienky, že budúce utrpenie je v mojich krajanoch prítomné objektívne, nech by to bol
ktokoľvek, nezávisle od zloby, lásky a názorov, nezávisle odo mňa.
Na tváre si ľahol tieň obetí, oveľa silnejší ako tieň smrti, prirodzený pre každú fotografiu. Pomyslel som si: závoj sa odokrýva. V Rusku existuje zvláštna prísada obyčajnej smrteľnosti, dokonca aj v nevinnom albume sú ruské tváre krásne vďaka tej výraznosti, ktorú dodáva len násilný odchod zo života. Priezračnosť tých tvárí, ich bledosť ako odblesk posmrtnej masky, ich zmierené prebývanie v truhle v rozstrieľanom stave pekne kontrastuje s ich banálnym
sebavedomím. A najlepšie ruské portréty plné súcitu – také maľoval Kramskij – sa vyznačujú obdivom nešťastia.
Budúcnosť bola založená, rozlúštená a predstavená, už len bolo treba, aby nastúpila. No práve preto, že bola v Rusoch prítomná, bola aj možná. Všetko sa stretlo.
Osikový vietor. Byť Rusom znamená byť terčom. Sebažertva obetí – aj to je funkcia vo svete, kde sme oslobodení od iných záväzkov, ktoré v najhoršom prípade plníme fušersky, chvatne, ľavou rukou. Bývajú zriedkavé obdobia, keď Rusi zabúdajú na svoje trpiteľské založenie a začínajú napodobňovať iné národy v ich tvorivom princípe, niečo budovať, o niečo sa usilovať. Zakaždým sa to končí žalostne. Ruský život je povolaný odpútavať ľudí od života. Vzdor skostnatenej matky Rusi len zdôrazňuje jej význam. Rusko musí byť sebou samým presne tak, ako je kniha Ekleziastikus knihou Ekleziastikus, čiže jednou časťou Biblie.
Niečo iné je, že svoju rýdzu, podľa vonkajších znakov kresťanskú skúsenosť chcelo Rusko odovzdať iným krajinám, s iným predurčením, a preto ich dlho a zbytočne trápilo.
V dnešných podmienkach Rusko vyzerá stratené, prehrávajúce s ostatným svetom, kde sa aktívne princípy vyjadrujú organicky. No Rusko je stvorené pre modlitby, žiaľ a nešťastie. Rusko je krajina, ktorá plodí ľudské nešťastie. Historické predpoklady krajinu predurčujú, aby bola nepretržite nešťastná. Ruská moc spoľahlivo rieši svoje úlohy, nech by sa pridŕžala akejkoľvek orientácie. Rusko vie kvalitne rozpracovať utopické konštrukcie, ktoré sa navidomoči nedajú uskutočniť a ich rozvoj si vyžiada veľa obetí. Očakávať od takej obrovskej krajiny čosi viac by bolo čudné.
A tak ako každú krajinu aj Rusko treba posudzovať podľa jeho vnútorných východísk a konečného výsledku. Napriek
tomu, že výsledok z pohľadu Západu vyzerá negatívne. Hoci vyzerá čudne aj zo strany Východu. V Rusku jednoducho jestvuje nesporná neschopnosť viesť takzvaný normálny život. Každý cár má svojho Rasputina. Rusko predviedlo krajnosti ľudskej povahy, rozbilo predstavy o zlatom strede. Preukázalo bezvýznamnosť ľudskej slobody. Treba si ho vážiť za vernosť sebe samému.
Základným štýlom spisovateľov, ktorí písali a píšu o Rusku, je sentimentálna uplakanosť. Aj západníci, aj slavianofili robia chybu v tom, že želajú Rusku šťastie. Slávni dejatelia od čias Čaadajeva sa navidomoči mýlia, keď sú hlboko znepokojení zúfalou situáciou rodnej dŕžavy. Strach zo strachu, obava vychutnať si jeho hĺbku je vlastná väčšine ruskej inteligencie. Večná a beznádejná myšlienka vytiahnuť Rusko za vlasy proti jeho vôli putuje z knihy do knihy a je prinajmenšom neodbytná.
Všetci tí spisovatelia by chceli mať šťastné Rusko s chlebíkom, sviatočným koláčom a jeseterom. Šproty v para-
dajkovej omáčke ich neuspokojujú. Šproty prinajmenšom nie sú ich ideál.
Rusko je nesporne nebezpečná krajina. Tu však treba súhlasiť s Nietzschem, ktorý vyzýva „žiť nebezpečne“. Záblesk určujúceho národného vedomia, zmesi korbáča a sladkastého svätuškárstva vidím v neskorom Gogoľovi, ale ani on nemal dosť síl doviesť myšlienku do konca. Zradcovia a niektorí cudzinci sa úprimne pokúšali predstaviť Rusko ako krajinu zla a nešťastia, no robili to len z politického alebo turistického záujmu, a preto neboli dosť dôslední. Zakaždým sa vyhýbame novým dôkazom, že každý je tu terč. Nastáva však čas, keď sa ukazuje, že krajina pobiehajúcich terčov nie je konkurencieschopná, a spoločná práca, založená na strachu a sebaobetovaní, napokon nevydrží počítačové preťaženie.
Ak to takto pôjde ďalej, Rusko postavené z lega zrejme zmizne z povrchu Zeme. Tak ako stará Hellada, kde sa grécki bohovia zmenili na poučné figúrky. S Gréckom nás dokonca spája neveľmi svätý duch. Grécko zahynulo na religiózny formalizmus, Rusko hynie na formálnu religióznosť.
V ekonómii ľudského ducha bude strata Ruska nenahraditeľná, nič menej, ale ani nič viac.
Matrioška
Ak veríme matrioške, potom život je kotúľ do útrob. Centrom ruského sveta je embryo. Všetko ostatné je obal, prána, pokrývka. Aj keby veľké matriošky znázorňovali tie najšikovnejšie tety, sú povrchné a samoľúbe. Je v nich statická životná pýcha.
Keď vezmeme matriošku do ruky, nemôžeme ju prestať rozoberať, rozkrúcať. Chceme sa dopátrať pravdy. Matrioška je založená na prapočiatočnej hre, ktorú pozná dojča, na nej je založený základný sexuálny efekt odevu – je to hra na schovávačku. Pravda sa skrýva v tajuplnosti. Pravda si žiada obete. Veľké matriošky sú tehotné, majú v sebe malé matriošky ako vlastnú niekoľkonásobnú smrť. Hlavy sa s vŕzganím odstraňujú pre zábavu. Čím hlbšie vnikáme,
tým je menej farieb, slabšie bizarnosti, maliarova únava. Matrioška je signál chronického vyčerpania, svetloplachosti. Predpokladá sa, že ten najmenší človiečik, zle nakkreslený pre nedostatok miesta, soška malého embrya, vyvoláva dojatie ako bábätko. Výbuch dojatia. Žiaľ za rodičmi. Na tvári nie sú vrásky, ale akási pavučina, ruky ako strúhadlo. Je to chlapec, je to dievča? Nevedno. Matkine drsné ruky sa žiada pobozkať, otcove vrásky vyhladiť. Ale ruská celistvosť je príliš chudobná na emócie, integrita je bezradná, to všetko sú len fantazmagórie a tá najmenšia figúrka sa vždy zakotúľa pod stôl.
Mazľavosť
Z košíka sa vysypali Ľoškovia, Vaskovia, Ninky, Kostikovia, Mišutkovia a rôzni drobní Pavlikovia, náhodou sa vyskytli Toľan a zachmúrený Serafim, potom nasledovali elitní Ivanovia, Oľgy s okrúhlymi lícami, vypadol odtiaľ obesený železničiar s namyslenou tvárou, ďalej sa zjavili Nikolajovia Nikolajevičovia, Frolovia Timofejevičovia. U Rusov je všetko nedovarené, nedopečené, nedokorenené. Aj tváre, aj duša, aj rodná zem.
Lesy sú mazľavé. Všetci sme mazľavé sliziaky.
Cestujem metrom a cítim, že mi je tá upotená chamraď odporná. Inertná, pokorná, vyrážkovitá zberba.
Nebodaj chcem, aby sa Rusko rozpadlo na kúsky?
Aby sa Tatársko oddelilo od Mordvinska?
Aby Volga vyschla?
Aby Sibír zachvátil kŕč?
Aby sa skončil cirkus?
Chcem!
Chcem!
Ešte o ruskej svini
Treba vzdať hold ruskej svini. Národ je nepreclený pojem. Nepribrzdený. Národ tvorí asi 75 percent obyvateľstva
Ruska. Národ má svoje zvláštne spôsoby dorozumievania. Prichytáva sa medzi sebou ostňami a koreňmi. Pri dverách mu vrčia elektrické hodiny. Varí na dvoch plynových platničkách. Živí sa predstavami nočných môr. Vo všetkom vidí sprisahanie. Proti sebe. Národ občas kladie otázky. Počuje to, čo chce počuť.
Z národa sa dá vystúpiť. Po členky. Po kolená. Po pás.
Porekadlá si s tým neporadia. Častuškami sa nevykúpime. Podnetov je veľa. Národ sám od seba nevyžije. Národ
potrebuje vodcu stáda. Cárizmus a komunizmus mali spoločné to, že sa odvolávali na národ. Jedni chodili k národu,
druhí z neho vychádzali. K národu chodili ako na huby. Národ je vlastne také podhubie.
Náš národ sa na rozdiel od francúzskeho neodnárodnil. Ako napríklad mexický. Ruský národ je v čomsi dojímavo
nesvojrázny. Na iné archaické národy Ázie, Latinskej Ameriky, Afriky sa podobá svojou blízkosťou k ríši zvierat.
Teta Ňura
Teta Ňura prespala pád impéria. Celé roky pracovala v denníku Pravda ako upratovačka. To bolo rovnaké ako upratovať v Kafkovom zámku. Zámok bol preč. Od ZSSR sa ako kolesá odkotúľali republiky. Teta Ňura sa zamestnala u zlatníkov. Občas, vymetajúc prach spod postele, zbierala drobné kamienky. Z času na čas sa medzi nimi našli aj brilianty. Domáci pán sa zvyčajne vracal z kasína opitý, občas dal tete Ňure zelené peniaze. Dlho sa nevedela vyznať v zelených peniazoch, a keď sa v nich už trochu vyznala, pre každý prípad ich začala sporiť.
Chodila za mnou s otázkami, ale ja som jej to nevedel vysvetliť. Chýbal nám spoločný pojmový aparát. Skúšal som to z jednej i druhej strany, trpezlivo, zrozumiteľným spôsobom. Nechápala, ako je to možné, kto dovolil zrušiť Pravdu. Verila mi, no neverila mojim slovám.
Teta Ňura si pamätala kolektivizáciu a zdalo sa, že ju nemá rada. K hladu sa však správala trpezlivo ako k živlu. Za Chruščova upratovala u nejakých Talianov, podľa všetkého v rodine komunistického novinára, a nadchýnala sa
čistotou bytu, ale kto boli tí Taliani, nevedela.
Teta Ňura vysáva a neprestajne rozpráva. Nič nepočuť. Prúd podvedomia, ak by sme vypli vysávač, je plný nestrávených útržkov mladosti, výjavov drsného života, nedostatku čižiem, klebiet o iných pánoch, o susedovi Tatárovi, ktorý jej ukázal pohlavný úd, podpálil balkón, Tatára zavreli do blázinca. Nie je zatrpknutá, je to robotná žena. Jej syn bol ožran, nedávno opuchol a umrel, zato praktický synovec jej vsadil zámku do dverí. Teta Ňura vzala
zo svojej dediny starenu, čo vyhorela, bývať k sebe, teda je dobrá. Túžila po samostatnom byte, nesplnilo sa jej to.
Mám ju rád. Keď si dá zopár kalíškov vodky, roztočí to – spieva častušky a rozpráva neslušnosti. Usilujem sa preniknúť do nej. Je čestná, robí si starosti o môjho syna. No donáša mi naňho pri každej príležitosti. Pokladám ju
za človeka? Zložitá otázka. Je ako chrobák prevrátený na chrbát, nechápe, čo sa s ňou robí.
Ak máme namodelovať realitu, v ktorej žije, vyjde nám rozprávka, v ktorej hrdina musí podstúpiť tvrdé skúšky. Na ich prekonanie treba zmes úsilia a zázrakov. Západný človek vidí realitu ako pole činnosti. Rus – ako rozprávkový
priestor. Obývajú ho bytosti, obdarené magickou silou. Niekedy sa tá sila rovná nule, inokedy prevracia svet. Rozprávkovosť vnútorného priestoru Ruska spočíva v tom, že sa zásadne nedá dešifrovať. Nepriatelia sa hrčia ako nečisté sily. Zamieňajú sa príčiny a následky. Vytvárajú sa vzťahy za zrkadlom. Rozprávka je konšpiratívna. Čierne mačky sú niečo ako úklady Osudu. Rus vpúšťa do seba rozprávkové myslenie a balansuje na prahu dvoch svetov – nenachádza pokoj ani v pretváraní života, ani v meditácii. Svojbytnosť ruského sveta spočíva v sebapožieraní. Magický svet ma priťahuje fantazmagóriami a napína neschopnosťou prekonať bosoráctvo. Rusko je introvertné vo svojich možnostiach a extrovertné vo svojej bezmocnosti.
Hrdina sa živí skúškami. Ak som proti nim, vylamujem sa z rozprávky do neexistujúceho priestoru. Agenti rozprávky, spolupáchatelia a škodcovia: pop, vojak, poslanec, cár, kupec, zbojník, milicionár, Nemec, moskovský primátor, baba Jaga, drak Gorynič, daňový úrad, pobehlica, manželka, šéf, Chochol – boli na svojich miestach predo
mnou a budú aj po mne.
Vstupujem do sveta s vopred uväznenými symbolmi. Predstieram, že môžem zmeniť iluzórny svet iluzórnym konaním. Práve tým napĺňam svoju rozprávkovú misiu, a to je naozajstné ruské individuálne bytie, ktoré nikto
za mňa nedá dokopy. Mením sa buď na hrdinu, alebo na antihrdinu, alebo prosto na rozprávkového pútnika. Od
hrdinu k obeti je len krok a nohy už vykročili.
Skúšky sa prekonávajú rozlične: dôvtipom, ľsťou, prefíkanosťou, smelosťou, trpezlivosťou, inak človek neprežije. Prejavia sa protikladné vlastnosti – z nich je spletený aj ruský morálny svet, nepodobá sa na nič. S takýmto kódexom cti ťažko zostaviť mapu dokonalého správania. Vymaniť sa z rozprávky sa dá len krutou askézou.
Násilná smrť je vložená do scenára nie ako tragédia, ale ako nevyhnutnosť a baba Jaga sa nikdy nezamýšľa nad svojou životnou rolou, inak by prestala byť babou Jagou. Existuje rovnováha kúzla. V tejto krajine rozprávkové pojmy splynuli s historickými požiadavkami. Konár je omotaný lykom. Dejiny Ruska nie sú odchodom z rozprávky (ako u ľudí), ale jeho búrlivý rozvoj. Najnovšie reálie sa ako predtým balia do rozprávkového slovníka. Je zvláštne po literatúre devätnásteho storočia hovoriť o tom, že Rusi nie sú schopní sebareflexie, ale je to tak. Rusko je samá teta Ňura.
Chlapi a ženské
Všetko je také zanedbané, až srdce stíska od dojatia. Boľševici vôbec neboli marxistickými idiotmi, akými ich vykresľuje liberálne myslenie. Keď je raz ľudu viac ako ostatného obyvateľstva, musí byť ľudová moc. Boľševici chceli pochopiť korene ľudovlády, vytvoriť adekvátny štát. Červená rozprávka je pekná, ale veľmi krvavá. No rozprávka slabne v nepriateľskom nerozprávkovom obkľúčení. Nové technológie zabili rozprávku. Rusko treba odčarovať výlučne preto, aby nezahynulo. Rozvíjanie reforiem znamená zničiť ľud v podobe, v akej prebýva. Čiže ženské a chlapi sa prepadnú do pekla.
Nemocnica
Tak ako ťažko chorému, aj Rusovi sa boja povedať celú pravdu. Občas voľačo vytresnú, no nie nepriatelia, ale jeho
najbližší, tí, čo mu obetujú život, tí, čo sa s ním najväčšmi trápia, vynášajú spod neho bažanty, tí to vytresnú, sú podráždení, pretože ich utrápil afektovaním, sklonom utekať oknom, voziť sa na sánkach, no potom opäť všetko
pripudrujú, prihládzajú... A Rus tiež rýchlo zabudne.
No pre seba si Rus myslí:
Pomáhajte mi, pomáhajte. Ak mi nebudete pomáhať, vyjde vás to drahšie.
Ale najskôr si nemyslí ani to. Leží na posteli, váľa si gule.
Sklon k podlosti
Podlosť pripomína voňavku Sviežosť. Kto si v mladosti neobľúbil tú vôňu, nemá čo robiť v tejto krajine.
Bezprávie je voľný výklad možností. Treba to vziať filozoficky. Česť rozkladá v človeku niečo veľmi podstatné. Napríklad potláča nepredvídavosť. Ale predvídavý človek nie je ruská záležitosť.
V Rusku z definície niet ani jedného čestného človeka. Spoločný život treba stavať na pôdoryse kolchozu. Ale aj na
pôdoryse poémy. Rusko sa skladá z krotkých ľudí, schopných všetkého. V tejto krajine musí nastať úplné zmierenie
so skutočnosťou.
Ešte aj netrpezlivý Belinskij to raz pochopil.
Niečo o sebe
„Ukážem vám náš rodinný album, chcete?“
„Viete čo, strčte si ho niekam.“
„Toto je naša rodina.“
„Obludy.“
„Toto je otec.“
„Na očiach mu vidieť, že je to podliak. Veľmi sa podo-
báte na otca.“
„Všetci to vravia.
„Ale váš mladší brat a sestra sa podobajú na matku. Sestra má koľko rokov?“
„Tridsaťtri.“
„Hádal by som jej štyridsať.“
„Odovzdám jej váš kompliment.“
„A tento zasraný vojak je kto?“
„To som ja“
„Sedeli ste v base?“
„Nie. Prečo?“
„Moja žena sedí. Píše, že strava je znesiteľná. Len jej je clivo. Za domovom. Od žiaľu začala písať básne.“
„Za čo sedí?“
„Paragraf 103. Zabila moju milenku. Zo žiarlivosti. Nožom. Aj mňa chcela.“
„Je mi ľúto milenky.“
„Milenky netreba ľutovať. A toto je kto?
„Moja sestra s manželom a deťmi.“
„Má dve deti?“
„Voloďa chodí do školy a Lenočka do škôlky.“
„Nikdy neubližujem deťom. A vy?“
„Podľa toho, koho pokladáme za deti.“
„A tento, čo sa podobá na Buďonného?“
„Dedko. Zabili ho. A toto je babka Klava. Nabodli ju na kôl.“
„Ako na kôl?“
„Zrejme omylom. A toto je babka Sima.“
„A čo je s ňou?“
„Nič. Spadla pod vlak. Vy máte veľkú rodinu?“
„Žena, ja a dcéra.“
„Máte pri sebe ich fotografie?“
„Nie. Nenávidím ich.“
„Obe?“
„No. Keď jedia, vždy im padá z úst. Makaróny, uhorky.“
„Koľko má rokov vaša dcéra?“
„Sedemnásť.“
„Fajčí?“
„Pichá si.“
„Nevedel som, že máte takú veľkú dcéru. Čochvíľa budete mať vnukov.“
„My sme už mali vnukov a vnučky. Nina sa zatiaľ nemieni vydať. Končí školu a chce sa prihlásiť na inštitút cudzích
jazykov. Nina túži byť prekladateľkou.“
„Aký jazyk študuje?“
„Dajakú volovinu.“
„A vy sa ako voláte?“
„Pavel Andrejevič. Mám veľmi rád šport. Mojím obľúbeným športom je futbal. Občas navštevujeme priateľov alebo ich pozveme k nám. Vždy sa opijeme, ja a moja žena Marina. Ibaže ona nasáva tequilu a ja vodku.“
„Čo robí vaša žena?“
„Marina je detská doktorka. Odborníčka na potraty. Má rada svoju prácu a pracuje s láskou. Marina dobre spieva,
má pekný hlas. Raz do týždňa chodí do domu kultúry, spieva tam v zbore. A tá vaša babka, čo ju nabodli na kôl? Kto ju nabodol? Na svete je len jediný národ, ktorý je schopný nabodnúť babku na kôl.“
„Koho máte na mysli?“
„Nemám pravdu?“
„Ako sa voláte?“
„Prečo? Belov. Mám tridsaťsedem rokov. Narodil som sa v Moskve a žijem tu celý život. Mám sklon k podlosti.“
Malebnosť
Ivan Hrozný, vraždiaci syna, je malebný. V Rusku milujú tých, čo umučili a zabili veľa Rusov. Ruská moc v podstate
zničila vlastné obyvateľstvo, nie cudzie či nepriateľov ako v iných krajinách. Oddeliť krvilačnosť od zábavy a starosti
o krajinu sa nedá. Práve toto je ruská malebnosť.
Bez ohľadu na to, že Ivan Hrozný bol sadista, mnohí ho majú z princípu radi. Iní milujú jeho sadizmus. Ako inak: Ivan Hrozný je ruská renesancia.
Zánik Ruska
Dom je postavený – majiteľ umrel. Na Západe sú domy postavené. A my – bez domov – si chodíme ako frajeri. Fundamentalizmus je agónia svetových náboženstiev. Bude niečo ďalej? Rusi celý čas žili v tom, že zánik Západu je
nevyhnutný. Zdá sa, že sa prerátali. Namiesto Západu zaniká Rusko. Pravda, po revolúcii si tiež mysleli, že Rusko sa zrútilo. Ale v tom šialenstve bola energia. Blúznivé nadšenie. Rusa priam zalieva utópia ako hnis. Potom praskne.
Všetci idú jednotným krokom, my pochodujeme – ľavá! A to nás napĺňa oprávnenou pýchou. Všetkých chceme naučiť chodiť nejednotným krokom.
Rusi nevedia, čo je to norma. Vidia, že iní žijú inak,no im sa to nedarí. Plynú roky – nedarí sa. Nemcom sa zadarilo, Japoncom sa zadarilo. Tu netreba. Niežeby to všetkých tešilo, no ani ich to ktovieako neznepokojuje. Nevídali! Čo bude s Ruskom, ak zanikne? Čo spraviť s tou veľkou rozkladajúcou sa mŕtvolou?
Zasypať haseným vápnom.
Mama
„Mama! Čo je to byť Rusom?“
Mlčanie.
„Mama! Mama!“
„Čo chceš?“
„Čo je to byť Rusom?“
„Čože?“
„Čo je to byť Rusom?“
Mlčanie.
„Mama!“
„Daj mi pokoj! Lezieš mi na nervy!“
„Mama!“
„Vravím ti po rusky – daj mi pokoj!!“
„Mama, nebi ma!“
„Drž hubu, zasran!“
„Mama! Mamička! Nezabíjaj ma!“
Učebnica
Prečo mama nechcela odpovedať synovi na jeho otázku?
Prečo ho začala biť? Zabila ho napokon, alebo syn predsa len prežil?
Rozprávka
Mnohí sa dajú nachytať na rozprávku. Rozprávkové Rusko máme pred očami. Zore, nezarátané do príjmov.
Autor: Viktor Jerofejev, vydalo vydavateľstvo Artforum
