Píšeme v práci aj doma - listy a e-maily, žiadosti, slogany, návody na použitie, ale aj blogy, básničky k narodeninám či scenáre. „Vládne u nás scestné presvedčenie, že písať vie každý, čo sa prejavuje na úrovni knižného trhu, ale aj na smutnom stave textov v slovenských reklamách,“ hovorí spisovateľ Michal Hvorecký.
Zatiaľ čo väčšina píše, ako vie, niektorí sa snažia v písaní zlepšovať. A preto aj u nás pribudlo učiteľov písania. Píšu knihy o písaní a organizujú kurzy pre ambicióznych spisovateľov, scenáristov alebo aj ľudí z marketingu.
Talent alebo tréning
Zuzana Francúzová je hovorkyňou a s textami pracuje denne – od tlačových správ po rozsiahle prezentácie. Chvíľu jej trvalo nájsť vhodný kurz. „V ponuke sú rôzne mediálne školenia zamerané na komunikáciu s novinármi, chýba v nich však práca s konkrétnym textom,“ hovorí.
„Lákala ma možnosť pozrieť sa na písanie z iného uhla a pracovať s niekým, pre koho je profesiou,“ vysvetľuje svoju motiváciu. Kurz ju vraj utvrdil v tom, že aj keď sa človek nenarodil s talentom vlastným ruským klasikom, dokáže si osvojiť zručnosti a praktiky, ktoré k svojej práci s textom potrebuje. Odniesla si z neho aj poznanie, že každý text sa dá napísať lepšie a že inšpiráciu treba hľadať aj tam, kde by sme ju nehľadali.
Jedno slovo zmení všetko
Ako sa dá rozviť veta do hĺbky?
Na rande prišla celá natešená.
Čím prišla? Dopravný prostriedok môže postavu celkom dobre charakterizovať a spoločensky zaradiť. Že je natešená, to neprekvapí. Keby prišla na rande, na ktoré sa neteší, zaujala by čitateľa oveľa viac.
V ruke zvierala kabelku, ktorú dostala k Vianociam od otca.
Keby tu stálo, že „zvierala kabelku Versace, ktorú dostala k Vianociam od otca“, vieme, že jej otec je bohatý človek. Takto podané informácie sú povrchné.
Vonku bolo pomerne chladno a čakanie na Vojta bolo nekonečné.
Keby tu bolo, že „aj keby bolo tridsať stupňov pod nulou a ona tam stála iba v plavkách, čakala by naňho ďalej“, tak sa o jej vzťahu k Vojtovi dozvieme oveľa viac. Takto vieme len to, aké je počasie.
Prsty na rukách mala skrehnuté a mráz sa jej začal pomaly dostávať aj do čiernych lakoviek.
Čo nám to o nej hovorí? Že je len jednou z mnohých, komu by v zime nekrehli ruky? Ale my chceme presný opak – vytvoriť postavu, ktorá bude individualitou.
Prečo si nemohli dať rande niekde v teple?
Mohli, ale prečo nám to autor hovorí? My sme si to rande nenaplánovali. Inak nám tento výkrik neoznamuje vôbec nič a nie je ani zaujímavý.
Nakoniec sa rozhodla počkať na Vojta v blízkej reštaurácii.
Koľko ľudí by urobilo to isté? Zrejme veľa. Aby postava čitateľa zaujala, musí urobiť niečo, čo väčšina ľudí neurobí.
Spracované podľa Markéty Dočekalovej: Tvůrčí psaní 2, Grada Publishing, 2009
Podľa spisovateľa Daniela Heviera, ktorý sa kurzom písania venuje už niekoľko rokov, je tvrdenie, že písať vie každý, rovnakým predsudkom ako to, že písaniu sa nedá naučiť. „Kým výtvarník robí zátišia, klavirista driluje stupnice, spisovateľ často prichádza so svojím dielom rovno pred verejnosť. „Pripomína mi to človeka, ktorý chce hrať futbal tak, že si oblečie dres, kopačky a vybehne na trávnik pred divákov bez toho, aby sa predtým čo len dotkol lopty,“ prirovnáva a dodáva, že slovenský spisovateľ je v podstate insitným samoukom. „Na rozdiel od maliara, skladateľa, tanečníka či architekta často nemá základnú skúsenosť s materiálom, z ktorého tvorí. A potom máme poviedky, básne, romány, eseje, recenzie, scenáre, ktoré nespĺňajú základné predpoklady umeleckého výtvoru. A to hovorím aj o tých najrenomovanejších,“ tvrdí Hevier.
Kurz tvorivého písania síce podľa neho z nikoho spisovateľa neurobí, no môže ho nasmerovať, inšpirovať, rozvinúť vnútorné dispozície a talent a zároveň zvýšiť kvalitu jeho písomného i ústneho vyjadrovania.
Už nielen klavír a výtvarná
Kurzy písania pre deti, mládež i dospelých začali v centrách voľného času konkurovať krúžkom klavíra či kreslenia. No čo je u nás ešte stále čerstvé, vonku poznali už dávno. Kým na Slovensku boli žiaci od lásky k písaniu systematicky odradzovaní nekonečnými slohovými úlohami na tému Moje rodné mesto, v zahraničí už boli tvorivé kurzy dostupné komerčne prinajmenšom od 70. rokov. Niekoľko skvelých kariér spisovateľov-samoukov dalo tisícom žien v domácnosti i prisťahovalcom nádej, že aj z nich sa môžu stať autori bestsellerov. Kreatívne písanie sa v posledných desaťročiach stalo hlavným študijným odborom aj na mnohých zahraničných univerzitách.
No snaha učiť sa a učiť písať je ešte oveľa staršia. Písanie sa riadi zákonitosťami, ktoré využívali autori od najstarších čias. Už Aristoteles vo svojom diele Poetika učil, čo je kolízia a kríza. Aj v dnešných akčných filmoch sú najúspešnejší tí hrdinovia, ktorí majú rozmer univerzáleneho archetypu. Celia Brayfieldová v knihe Ako napísať bestseller pripomína, že jadrom každého dobrého príbehu je v podstate heroická, mytologická cesta o hľadaní osvietenia, návodu na život.
Od PR k románom
Spisovateľ Michal Hvorecký zažil kurzy písania prvýkrát na spisovateľskej univerzite v Iowe v roku 2004. Neskôr ich začal aj sám viesť. Medzi jeho študentmi boli hovorcovia, docenti či marketéri z veľkých firiem. „Pri učení vychádzam z rôznych metód, ale v konečnom dôsledku si vytváram svoju vlastnú, lebo každý klient potrebuje niečo iné,“ vysvetľuje.
Keď učí iných, nanovo sa zamýšľa nad tým, čo je vlastne písanie a ako sa dá zlepšovať literárne remeslo. „Na učenie písania neexistuje zaručený rýchly grif. Je to skôr dlhodobý proces. Na začiatok je dôležité veľa a pozorne čítať cudzie aj vlastné texty a to aj nahlas. Písanie má svoje zákonitosti a každý žáner si vyžaduje iný prístup a hĺbkový rozbor,“ myslí si Hvorecký.
Písanie tlačových správ sa síce učí ľahšie ako písanie poviedok, ale ani firemný jazyk podľa neho netreba podceňovať. „Je smutné, že veľké korporácie u nás neraz komunikujú s verejnosťou hrozne. Šetria na nesprávnom mieste, pretože väčšina zákazníkov ich spoznáva práve cez texty, ktoré im chodia poštou alebo e-mailom. Mnoho lídrov vo firmách musí veľa písať, ale nikto ich to neučil,“ tvrdí.
To by nemalo platiť o copywriteroch, ľuďoch, ktorí vymýšľajú reklamné slogany, inzeráty, názvy produktov a podobne. „Na vysokej som čítal klasikov reklamného textárstva, ako sú Ogilvy alebo Clade C. Hopkins,“ hovorí Michal Pastier, úspešný slovenský copywriter, ktorý je napríklad autorom sloganu „Zarábaj ušami“ pre kampaň komerčného rádia.
Povedzte to príbehom
Rady pre budúcich spisovateľov a dramatikov
- Snažte sa udržiavať v celom príbehu čitateľovu pozornosť, stupňujte jeho zvedavosť a prekvapujte ho.
- Diváka nepresvedčujte ani nepoučujte, dajte mu možnosť príbeh prežívať.
- Rozprávač príbehu požičiava čitateľovi svoj pohľad. A preto si najprv odpovedzte na otázku, kto bude príbeh rozprávať najlepšie.
- Venujte sa detailom, pretože tie dokazujú, že viete, o čom píšete a ukotvia váš text v realite.
- Nielen príbehu, ale každému odstavcu sa snažte dať začiatok, prostriedok a koniec.
- S konfliktom či aspoň s jeho náznakom príďte čo najskôr, v divadle či vo filme to platí dvojnásobne.
- Čitateľ musí dostať už v prvom dejstve či na prvých stranách postavu, na ktorú sa môže zamerať.
- Z prvej scény musí byť jasné, že sa niečo mení.
- Ak môžete niečo povedať dvadsiatimi slovami namiesto dvadsiatimi piatimi, urobte to.
- Neopisujte, ale ukazujte. Pri scenári platí zásada, že iba to, čo sa nedá povedať obrazom, treba vložiť do dialógu.
- Urobte dobrý či zlý koniec, ale určite nejaký. Otvorené konce zvyčajne nefungujú.
To, čo dnes firmy zaujíma najviac, je spôsob, akým komunikovať v čase internetu. „Jedna cesta je funkčné písanie, takzvaný webcopywriting. Text sa prispôsobuje technológiám, zobrazovaniu na webe a faktu, že návštevníci internetu zvyčajne nemajú čas. Jednoducho sa skúša, ktoré slovo alebo kombinácia slov fungujú lepšie, či viac prehovorí ľudí slovo zľava, alebo akcia“.
Druhým aktuálnym fenoménom je približovanie značiek k ľuďom cez sociálne siete, ktoré si vyžaduje osobný štýl či slangové výrazy. „Keď sa firma snaží o konverzáciu, oznamovaciu reklamčinu nepotrebuje. Namiesto sloganov sa radšej používajú bežné vety zo života,“ dodáva Pastier.
Techniky písania
Techniky používané na kurzoch sú rôzne - od automatického písania, založeného na voľnom spájaní slov, ktoré sa nám spontánne vybavujú, až po kolektívne písanie hrou. Obľúbené je aj písanie textov podľa istých vzorov, napríklad formulárov či cestovných poriadkov. Predstavivosť sa dá naštartovať aj transformáciou žánru, účastníci kurzov sú vyzvaní, aby tú istú tému napísali v podobe inzerátu, vedeckého článku, reklamného sloganu i básne. Aj cvičenie žurnalistického písania – teda presné opisovanie obrazu, ktorý máme pred očami, môže pomôcť pri písaní beletrie. Keď už nevieme, kam ďalej s príbehom, odporúča sa zmeniť optiku rozprávania. Pomáha aj autobiografické písanie, pri ktorom sa autor môže zbaviť niektorých svojich emočných blokov, zlých spomienok či autocenzúry.
Často však z podobných kurzov utkvejú v hlave tie najbanálnejšie odporúčania. „Jediná skutočne praktická rada pre písanie, ktorú som sa naučil od Stephena Kinga, je, že akýkoľvek text, ktorý považujete za dokončený, skvelý a definitívny, v momente vášho uspokojenia vezmite do rúk a skráťte presne o 10 percent, je jedno prečo, kde a ako. To je prvý krok k napísaniu dobrého textu, a potom nasleduje tisíc ďalších,“ opisuje dramatik a dramaturg Peter Pavlac.
Aké sú ďalšie skúsenosti ostrieľaných spisovateľov? „Iba rutina v písaní umožňuje, aby sa imaginácia spisovateľa rozvinula,“ hovorí napríklad vo svojej eseji britský autor Hanif Kureishi. Vo všeobecnosti platí aj to, že ak zvládame spisovateľské remeslo, môžeme sa slobodnejšie sústrediť na to, čo chceme vlastne povedať.
George Orwell sa síce vysmieval ľuďom, ktorí sa len tak rozhodnú písať bez toho, aby tušili, o čom chcú písať. Hanifovi Kureishimu sa to však vôbec nezdá také smiešne. „Žiadny autor to nevie ani by nechcel vedieť. On či ona si možno uvedomujú isté impulzy vyjadriť sa, a tak začnú písať, aby preskúmali, objavili a vytvorili samých seba. Je to viac hra, viac konverzácia ako vyhlásenie nejakého programu,“ tvrdí. Podľa neho je písanie príležitosťou zistiť, či existuje niečo, čo by sme chceli povedať.
Čierna hodinka písania
Zvlášť citlivé sú nekrológy a smútočné reči.
Kruh priateľov rétoriky pri Krajskom kultúrnom stredisku v Žiline sa tento týždeň zamýšľal na tvorbou smútočných rečí.
Lektor tvorivej dielne Vincent Tkáč zo Žilinskej univerzity si na mušku zobral prejav bývalého ministra Juraja Lišku na poslednej rozlúčke s obeťami leteckej tragédie v Hejciach. „Tento prejav bol veľkým nepodarkom, hoci svoju funkciu splnil, lebo ľudia ho prijali,“ myslí si Tkáč. Hlavným nedostatkom bolo podľa neho to, že ho neprednášal hlavný veliteľ vojenských síl, ktorým je prezident, ale len minister obrany.
Na prejave sa podieľalo päť spoluautorov pod vedením spisovateľa Silvestra Lavríka, Podľa Tkáča sa v texte prejavila rozdielnosť autorov, zlé bolo už samotné oslovenie Vojaci! „V anglosaskej rétorike je neprípustné oslovovať nebožtíka, pokladá sa to za etické faux pas. Uprostred reči bolo dokonca použité aj oslovenie „Odpusťte, vojaci moji!“. Takéto spojenie je podľa Tkáča z kategórie intímnych, pri ktorých cítiť vzťah k oslovovanému a minister nebol v pozícii, aby mohol takéto niečo použiť.
Z jazykové hľadiska sa mu nepáčila napríklad ani kombinácia slov „zvesť dorazila“. „Slovo zvesť má biblický pôvod, jeho spojenie s tvrdým slovom „doraziť“ je nevhodné. Tkáč kritizoval aj to, že sa prejav končil otázkou: „Prečo?“ Po rečníckej otázke totiž musí nasledovať vysvetlenie. Takto si mohol za otázkou každý doplniť čokoľvek: „Prečo zahynuli? Prečo vôbec išli? Prečo padlo lietadlo? Bol to špekulatívne a zlé,“ dodáva. Podľa neho by rečnícke prejavy tohto typu mali mať podobu umeleckej, uzatvorenej politickej úvahy.
