Aj vďaka CHRISOVI SMITHOVI dnes väčšina ľudí v Británii prijíma názor, že umenie je dôležité z estetických aj ekonomických dôvodov.
Keď ste sa stali ministrom kultúry, navrhli ste koncept kultúrneho priemyslu. Ako sa s ním stotožňovali umelci?
Niektorí hovorili, že to znižuje skutočný význam umenia, ktoré je hodnotné samo osebe a nemali by sme ho kupovať či predávať na medzinárodnom trhu. Týmto ľuďom som zvykol hovoriť, že ma nepochopili dobre. Som posledný, kto by tvrdil, že to, čo robí umenie s našimi dušami, nie je dôležité. Ale umenie je takisto mimoriadne dôležité pre akúkoľvek národnú ekonomiku. Ak sa dívate na prácu, ktorá závisí od individuálneho talentu a kreativity, či už ide o návrh architekta, kampaň reklamného manažéra alebo prácu kameramana, ktorý spolupracuje na programe, čo sa bude vysielať v ďalších štyridsiatich krajinách - toto sú všetko ekonomické aktivity.
Medzi popularitou a kvalitou existuje v umení večné trenie. Cítite tento konflikt aj vy?
Nie, pretože všetko má svoje miesto. Populárna zábava bude existovať vždy a vždy bude existovať aj umenie náročnejšie, ťažšie na vnímanie, ktoré nebude mať nutne veľké publikum a široký dosah, ale ktoré bude napriek tomu veľmi vzácne a krásne.
Dostane však to druhé šancu, ak budeme podporovať len kultúrny priemysel?
Zoberme si príklad z oblasti hudby. Sú interpreti ako Lady Gaga či skupina Take That, ktorí nepotrebujú absolútne žiadnu verejnú podporu, iba dobrý režim autorských práv, ktorý im zaručí ochranu toho, čo zložia a prezentujú. Ale Londýnsky symfonický orchester či Kráľovská opera potrebujú verejné dotácie, lebo nikdy nebudú mať také masové komerčné obecenstvo. Chcem žiť v spoločnosti, kde budú prekvitať aj tí, čo dotácie nepotrebujú, aj tí, čo ich potrebujú.
Za vašej éry otvorili viaceré múzeá a galérie svoje brány zdarma. Čo ste chceli dosiahnuť týmto krokom?
Rozhodli sme sa tak preto, lebo ide o veľké pokladnice svetového dedičstva. Nechcel som, aby mal ktokoľvek pocit, že je náročné prekročiť prah týchto inštitúcii pre drahé vstupné. Tiež sa mi zdalo, že sme tieto zbierky už roky platili z verejných prostriedkov. Prečo by mala verejnosť ešte raz platiť za to, aby ich videla? Cítil som, že ak to bude zadarmo, príde sa na ne pozrieť viac ľudí, a mal som pravdu. Po tom, čo sa zrušilo vstupné, navštívilo napríklad Science Museum a Natural History Museum v Londýne dvakrát viac ľudí ako predtým. Dvakrát viac z nich sa teda potešilo a poučilo.
Nebude však toto tiež patriť k opatreniam, ktoré súčasná konzervatívna vláda zruší?
Nie. Tento systém sa medzičasom stal takým populárnym a úspešným, že súčasná vláda už otvorene deklarovala, že by si ho netrúfla zmeniť.
V súvislosti s filmom Kráľova reč sa dokonca aj na Slovensku hovorilo o zrušení Britskej filmovej rady (UK Film Council). Ako vnímate toto rozhodnutie vašich nasledovníkov?
Filmovú radu som založil ja, mala úspechy aj neúspechy, investovala peniaze do skutočne veľmi zlých filmov, ale takisto aj do veľmi dobrých, na ktorých špičke je práve Kráľova reč. Ak by rada nevstúpila do tohto filmu s prvým miliónom libier, nikdy by sa tento film nenakrútil. Práve ona bola katalyzátorom vstupu ostatných investorov. Ak máte verejný orgán, ktorý sa pokúša investovať do umeleckých aktivít, vždy urobíte chyby, ale musíte to prijať a vnímať celkový obraz. Podľa mňa bola Filmová rada úspešná. Ak sa hovorilo o vysokých platoch, ktoré vyplácala svojim úradníkom, je to detail, ktorý by nová vláda vedela vyriešiť bez toho, aby ju celú hodila do koša.
Slovensko má silný prienik rôznych kultúr, krajín a obyvateľstva, na ktoré sa môžete dívať ako na potenciálny trh.
Na Slovensku sa diskutuje o zrušení koncesionárskych poplatkov. Čo si myslíte o užitočnosti tohto nástroja financovania verejných vysielateľov?
Veľmi by som sa bál priameho financovania rozhlasu a televízie, pretože to môže nastoliť štátnu kontrolu a tieto inštitúcie musia mať redakčnú slobodu, nikto im nesmie hovoriť, čo majú vysielať. V Británii máme zmiešaný systém financovania televízií z koncesií, z príjmov z reklamy, ale aj z poplatkov, ktoré platia predplatitelia kanálov ako Sky. Práve táto kombinácia rôznych zdrojov financovania dáva podmienky na diferencované prostredie.
V Británii je ľahké hovoriť o významných príjmoch z vydávania kníh či z predaja filmov. Môže malá krajina s jazykom, ktorým hovorí päť miliónov ľudí, uspieť na medzinárodnom kultúrnom trhu?
Samozrejme, že vám pomôže, ak je vaším jazykom angličtina, ale úspech kreatívneho priemyslu tkvie aj v mnohom inom. Slovensko má veľmi silnú kultúrnu tradíciu, vďaka svojej geografickej polohe má silný prienik rôznych kultúr, národov, krajín a obyvateľstva, na ktoré sa môžete dívať ako na potenciálny trh. Slovensko má vzdelaných, originálnych, zručných, tvorivých ľudí. Na to, aby ste skomponovali hudbu, nepotrebujete angličtinu, ba ani na to, aby ste ju predávali po svete.
Môže nám kultúrny kapitál pomôcť vyjsť z krízy?
Krajina, ktorá si uvedomuje silu svojej kultúry, prejde ekonomickými či prírodnými katastrofami ľahšie a s menšími jazvami. Som si istý, že táto sila na Slovensku existuje.
Čo si myslíte o jednorazových kultúrnych projektoch, akými boli oslavy milénia či napríklad aj projekt Európske hlavné mestá kultúry?
EHMK je vynikajúca iniciatíva. V posledných rokoch sme mali s ňou v Británii skúsenosť pri dvoch mestách. Aj Glasgowu aj Liverpoolu dal tento titul veľký stimul, nielen ekonomický. Návštevníci síce do mesta prišli a minuli peniaze, ale dôležitejšie bolo, že sa podporila hrdosť domácich obyvateľov na svoje mesto. Glasgow sa doslova zmenil. Som presvedčený, že aj Košice sa v tomto projekte nájdu.
Ak nezmeškáme šancu...
Máte ešte dva roky. A verte mi, ľudia budú nadšení.
Momentálne ste predsedom Agentúry pre životné prostredie. Veľmi otvorene ste sa vyjadrovali o nutnosti opustiť niektoré pobrežné oblasti Británie. Je situácia s eróziou taká vážna?
Najmä na východe Anglicka sú niektoré oblasti, ktoré ešte pred sto - dvesto rokmi žili čulým životom, už pod morom. Vzácne oblasti chceme chrániť múrmi, ale nemôžeme to robiť po celom pobreží. Na iných miestach bude asi zmysluplnejšie nechať, aby si more zobralo konkrétny kus pobrežia. Teraz práve diskutujeme s jednotlivými komunitami o tom, aké rozhodnutie prijať.
Vaša agentúra reguluje aj atómové elektrárne a atómový odpad vo vzťahu k životnému prostrediu. Ako sa dívate na situáciu okolo elektrárne Fukušima?
Sledujeme pozorne, čo sa v Japonsku deje. Veľmi sa diskutuje o novej generácii atómových elektrární, musíme zabezpečiť, aby novovybudované elektrárne určite neboli na území ohrozovanom povodňami či morom a aby bol atómový priemysel vo Veľkej Británii bezpečný vo vzťahu k akejkoľvek podobnej katastrofe. V súčasnom období je to naša kľúčová zodpovednosť.
V osemdesiatych rokoch ste boli prvým poslancom britského parlamentu, ktorý sa verejne prihlásil k homosexuálnej orientácii. Ako sa za tieto roky zmenila situácia inak orientovaných ľudí v spoločnosti?
Veľmi výrazne a k lepšiemu. Ak dobre rátam, viac ako dvadsiatku členov parlamentu dnes predstavujú otvorene gayovia. Je to veľmi široko akceptované ako normálna súčasť spoločnosti a života. Ľudia vás rešpektujú pre to, čím ste ako ľudské bytosti, nie podľa vašej sexuálnej orientácie. Som hrdý na to, že žijem v spoločnosti, kde to môžete povedať.
Skoro tridsať rokov už žije ľudstvo s hrozbou AIDS. Vám nakazenie vírusom HIV identifikovali ešte v roku 1987, už skoro dvadsaťpäť rokov však vediete vysoko aktívny život. Vnímajú ľudia túto chorobu dnes už inak?
Myslím, že ľudia celkovo prijímajú, že je to liečiteľný stav a že by táto choroba nemala byť predmetom nijakých špeciálnych predsudkov či akejkoľvek diskriminácie.
