Bol to výnimočný večer. Ale úplne inak než na jeseň 1983, keď sa Chick Corea a Gary Burton objavili v Bratislave prvýkrát.
Akú hru si zahráme dnes – tak sa volá skladba z prvého albumu, ktorý vydali Chick Corea a Gary Burton v roku 1973. Už keď sa dali dokopy, obaja boli slávni virtuózi a keďže spolu hrajú stále, mohli by hrať čokoľvek. A aj dlhšie než dve hodiny, koľko trval ich sobotňajší večer v bratislavskej Inchebe.
Klasika a klasika
Na úvod sa púšťal filmový dokument z ich prvej návštevy. Teraz ich koncert už nemal takú výnimočnú atmosféru ako v novembri 1983, keď vypredali športovú halu na Pasienkoch. V Inchebe to bol skôr komorný večer.
Aj teraz sa slávne duo pozeralo najmä do nôt. Vtedy hrali skladby na pomedzí džezu a klasiky (priviezli si sláčikové kvarteto), ich najnovší plán je urobiť album štandardov. „Vždy sa snažíme robiť niečo iné,“ vysvetľoval v rozhovore pre SME Chick Corea. „Všetky doterajšie nahrávky obsahujú iba naše vlastné veci.
Neboli to tisíckrát obohrané známe skladby, hoci prišlo na „hity“ typu Blue Monk či La Fiesta, kombinácia klavíra s vibrafónom znie stále neošúchane už len pre zvuk, nieto ešte keď majú tieto nástroje v rukách starí majstri. Ich súhra je už telepatická, nemusia sa na seba ani pozrieť, už sa len pohrávajú s detailmi. Vidieť Burtona, ako so štyrmi paličkami poletuje po vibrafóne, je veľký zážitok, Corea zase stále hľadá rovnováhu medzi zapísanou hudbou a improvizáciou.
Neznáme známe
Sobotňajší večer bol rozdelený na dva sety. V prvej polovici sa duo akoby postupne rozohrávalo. Úvodné komentáre na spôsob Čo si vypočujete o chvíľu a najmä predtlieskavanie flamenco rytmu v skladbe Alegria už trochu pripomínali výchovný koncert, no v tom lepšom zmysle slova. Najsilnejšie momenty prišli až po prestávke – Brasilia očarila geniálnou prácou s dynamikou, staršia, no nadčasová La Fiesta strhla živelným podaním.
Ani od slávnych autorov si Corea s Burtonom nevybrali najznámejšie veci – napríklad od Jobima neznela One Note Samba, ale Chega De Saudade, od Brubecka Strange Meadow Lark namiesto Take Five. Akým spôsobom nakladali s originálmi, pochopil aj ten, kto nepatrí medzi pravoverné džezové publikum vďaka beatlesovke Eleanor Rigby.
Inak, návštevníci boli pozorní aj muzikálni, čo dokázali spontánnym zapojením sa do prídavku Blue Monk. Len trochu zvláštne vyznel potlesk po Burtonových sólach. Keď tu mal hrať vlani so svojou skupinou, predalo sa len pár desiatok lístkov a koncert sa musel zrušiť.
