ROZHOVOR

Kunsthistorik Jozef Lenhart: Na Slovensku sme sa asi zbláznili

Vyštudoval dejiny umenia. Začínal ako reštaurátor, pracoval v rozhlase i na ministerstve kultúry a dnes radí majiteľom s rekonštrukciou kaštieľa v Tomášove. JOZEF LENHART hovorí o tom, ako sa nezaujímame o naše kultúrne dedičstvo a kde robíme chybu.



Zaoberáte sa kaštieľmi. Aký je rozdiel medzi zámkom, kaštieľom a kúriou?

Po stredoveku hrad strácal význam, napríklad aj preto, že bol nepohodlný. Z Talianska prišiel počas renesancie iný vzor, ktorý sa volal castel. Boli to luxusnejšie stavby skôr v nížinách. Spravidla boli štvorkrídle, niekedy obohnané priekopou. U nás sú takéto kaštiele napríklad v Bytči, Brunovciach, Fričovciach, ale aj inde. V nemeckom prostredí sa používal výraz schloss – zámok, na Slovensku sa používal taliansky pojem kaštieľ.

A čo kúria?

Je to terminus technicus na označenie nižšieho sídla nejakého zemepána. Ten domček mohol byť aj typickou ľudovou architektúrou, ale mohol byť aj honosnejší. Tieto objekty sa spájajú so slovenskou šľachtou. Podľa mňa je to taká špecifická architektúra, že keby som mal kompetencie, nelenil by som a navrhol by som tieto objekty na zoznam svetového kultúrneho dedičstva.

Čím sú špecifické?

Sú to malé obranné stavbičky, zastrešené šindľovými strechami. Niekedy mali obranné vežičky. Sú to také zvláštne sídla, ktoré nemajú analógiu.

Kde takéto stavby stoja?

Napríklad v Necpaloch, kde sú zachované štyri kaštiele. Dva z nich sú takpovediac ortodoxne slovenské stavby, ďalšie dva sú barokovo prestavané. Ďalej Liptovský Ján, alebo Mokraď a Medvedzie na Orave.

Najväčší zlom pre šľachtické sídla nastal asi po roku 1948.

Áno, prišlo znárodnenie a šľachta odišla. Po roku 1948 sa kaštiele brali ako sídla triedneho nepriateľa a boli mimoriadne zdevastované. Na jednej strane sa na ne ľudia vrhli a vyrabovali ich, na druhej strane sa pre ne v päťdesiatych rokoch hľadala náplň. Spravidla sa využívali ako administratívne budovy, zdravotnícke zariadenia, školy, sociálne domovy, ale aj domovy pre umelcov. Zriadila sa aj komisia, ktorá robila zvoz hnuteľného majetku z kaštieľov. Boli vybrané niektoré lokality, kam sa to zvážalo a kde to malo byť chránené.

Asi nebolo.

Žiaľ, podmienky neboli dobré, nábytok sa často znehodnotil. Veľa sa, samozrejme, rozkradlo, ale niečo sa podarilo zachrániť. V Čechách sa tiež kradlo a menila sa funkcia, ale Česi sa vyznačovali väčšou kultúrou a dodnes je vo viacerých českých sídlach pôvodný inventár. Na Slovensku nemáme ani jeden kaštieľ s pôvodným nábytkom.

obr_1.jpg

O niekoľko mesiacov, keď sa skončí prestavba, má
art hotel Kaštieľ privítať prvých návštevníkov

Vážne?

Všetko sú to napodobeniny, zariadenie z iných kaštieľov. Bojnice i Červený kameň boli tiež vykradnuté. Nemáme nič také, ako sú Lednice, Krumlov alebo Hluboká.

Bolo to dobré riešenie, spraviť z kaštieľov domovy dôchodcov?
Nebolo to najlepšie riešenie, ale určite bolo lepšie ako to, čo sa s kaštieľmi stalo po roku 1990.

Čo sa stalo?

Začal platiť reštitučný zákon. Nikto si však asi neuvedomoval, že tieto objekty potrebujú ochranu, údržbu, investície. Niektoré sa však podarilo zachrániť, ľudia s peniazmi si z nich urobili rodinné sídla. Dediči ich často predávali a stal sa z toho nekontrolovaný biznis. Niektoré kaštiele boli päť-, šesťkrát predané a nikto neuvažoval o ich záchrane. Mnohé kaštiele tak nenávratne zanikli – napríklad v Bučanoch, v Bernolákove, aj Galanta je na hranici zániku... Údajne máme až 37-percentný úbytok pamiatok za dvadsať rokov. To je alarmujúce.

Väčšina kaštieľov je chránená. Čo sa stalo? Nefunguje pamiatková ochrana?

Trojzväzkový súpis pamiatok, ktorý vyšiel v sedemdesiatych rokoch, vyšpecifikoval objekty s pamiatkovou hodnotou. Ale je tu obrovský nedostatok v evidencii pamiatok. Evidenciu spracúva Slovenský pamiatkový úrad, ale my stále nemáme zdokumentované dvadsiate storočie. Nemáme zmapovaný industriál, kúpeľné mestá, tatranskú architektúru, art deco, prvú Slovenskú republiku, kubizmus, funkcionalizmus, sorelu, baťovskú architektúru. Nie že by boli pamiatkové úrady nečinné, ale sú pomalé.

Prečo sa, napríklad, o industriálnej architektúre začalo hovoriť len pred pár rokmi?
Zaspali sme. V Čechách začali industriál mapovať už v sedemdesiatych rokoch, my sme sa prebrali, keď búrali Kablovku. Nad tým má bdieť pamiatkový úrad. Keby sme to robili za bývalého režimu, keď ešte neboli komplikované vlastnícke vzťahy a všetko patrilo štátu, všetko by tu stálo alebo by sme aspoň mohli usmerniť výstavbu. Takto nemuselo dôjsť napríklad ku kauze PKO. Čo tam robia? Ako je možné, že nemajú zmapované robotnícke kolónie v Trnávke? Pred dvadsiatimi rokmi boli nedotknuté. Majitelia si tie objekty vykúpili a každý si tam niečo pristavil.

Také niečo sa deje aj v Partizánskom a vo Svite s baťovskými domami.

Áno. Predstavte si, že Česi idú vyhlásiť za svetové kultúrne dedičstvo Zlín. A Partizánske je čo? To je špecifický urbanizmus štyridsiatych rokov, tá istá architektúra ako v Zlíne. Svit – to je katastrofa.

obr_2.jpg

Barokový kaštieľ v Tomášove nechala postaviť rodina Jesenákovcov.
Po roku 1946 v ňom bola škola, detský domov a polepšovňa

Čo sa malo urobiť?

Mesto malo vykúpiť jeden dom, príkladne ho zariadiť a ukazovať obyvateľom, ako majú svoje domy upravovať tak, aby nenarušili ich pôvodný charakter.

Je to smutné, ale je to ich majetok. Kde je hranica?

Dôležité je, aby človek, ktorý sa rozhodne bývať v nejakom prostredí, s týmto prostredím cítil. Keď sa niekto rozhodne bývať v drevenici, ešte to neznamená, že sa musí vrátiť v kultúre bývania o sto rokov dozadu. Môže tam urobiť všeličo, ale charakter by mal zachovať. Keď pôjdete do Toskánska a Bretónska, uvidíte, že to má svoj charakter. Slovenská dedina stratila svojráz za dvadsať rokov.

Za dvadsať rokov? A čo tie kocky a šumperáky?

Hej, stavali sa aj tie, ale zoberte si dnešok. Vznikajú satelitné súbory ako v Čiernej vode za Bratislavou. Musíte si zakryť oči. To je geto, jeden dom horší ako druhý. A podpísali sa pod to renomovaní architekti. Tie domy nemajú štýl, vôbec nesúvisia s okolitou krajinou. Komu čo napadne – tvary, materiály, farby – to tam je. A ešte to forsírujú odborné časopisy. To nikde neuvidíte, len na Slovensku ako keby sme sa zbláznili.

Vráťme sa ku kaštieľom. Kde sa ich transformácia podarila?

Čiastočne sa to podarilo v Liptovskom Hrádku. Je tam komfort, ale nie je tam klimatizácia. Inde ju do týchto stavieb, ktoré menia na hotely, dávajú. My vnucujeme objektom technické parametre, ktoré tie objekty nemusia mať. V zámkoch na Loire nič také nemajú. Majú hlavnú budovu a sústavu hospodárskych budov. V jednej z nich bývajú majitelia a zámok je pre verejnosť. Francúzske ministerstvo kultúry má múdru filozofiu využívania pamiatkových objektov. Keď viac ako päť dní v týždni sprístupňujete kaštieľ verejnosti a podporujete tým turistický ruch, štát vám prispieva na prevádzku. My sme rozparcelovali parky, zbúrali sme hospodárske budovy a zostal nám len kaštieľ. Keď z neho spravíte hotel, čo budete ukazovať?

Dá sa to robiť inak?

Keď som sedel na ministerstve, moja predstava bola, že keď tam budú mať majitelia aspoň malú expozíciu, hostia prídu. Tak je to v Tomášove, kde som bol pri rekonštrukcii. Ten kaštieľ by mohol fungovať a profitovať, ale nie ako kongresové centrum. Keď môže prísť tisíc Bratislavčanov do Rusoviec, len aby sa tam poprechádzali, prečo by nemohli prísť do Tomášova? Keď z toho urobíte hotel, budú tam len hoteloví hostia. Dalo mi veľkú námahu presvedčiť jedného z majiteľov, aby tam zachoval unikátne maľby.

Zásadná otázka znie, čo sa má kto majiteľovi starať do toho, čo robí so svojím majetkom?

To je otázka inteligencie. Keď si kupujem kultúrnu pamiatku, musím vedieť, že ma to zaväzuje. Bernolákovo je kaštieľ európskeho významu. Keď ho Esterházy staval, hovorili mu uhorské Versailles, dnes je to totálna ruina.

V Bernolákove to vyzerá z roka na rok horšie. Čo sa tam stalo?

Človek, ktorý vlastní Bernolákovo, je architekt, ktorému to za korunu predala obec. Tento nešťastník namiesto toho, aby tam niečo opravil, preoral anglický park a spravil tam golfové ihrisko. Zanedbal ochranu pamiatky a mal by dostať pokutu. Dostal ju? Keď sa opakovane deje, že vlastník nie je schopný pamiatku udržať, zákon hovorí o vyvlastnení, ale zákon je taký, že pamiatku síce môžete odobrať, ale vlastníkovi musíte vrátiť peniaze, za ktoré objekt nadobudol. Ale teraz, keď je z toho ruina?

Je to smutné, ale je to jeho.

Ale načo mu je to vlastníctvo? Ten kaštieľ zmizne z povrchu zeme tak či tak a bude to strata pre celú Európu. Tu sa nikto nikomu nezodpovedá. Členmi golfového klubu v Bernolákove je kultúrna elita. Neprekáža im, že kultúrna pamiatka padá? Asi im to nič nehovorí. Kto potom tvorí elitu národa?

obr_3.jpg

Jozef Lenhart v kaštieli v Tomášove, kde pôsobí ako supervízor.
Rekonštrukcia by mala byť hotová o niekoľko týždňov

Kde ste získali vzťah k pamiatkam?

Od mojich troch mesiacov sme bývali v Bojniciach. Môj otec patril k prvým zamestnancom Hornonitrianskeho múzea. Získali sme tam dom po grófskom kočišovi. Dole boli kočiare, bolo to celé romantické. Otec bol etnológ a veľký zberateľ už od detstva. Strýko Gregor Králik bol tiež zberateľ a zakladateľ toho múzea. Vyrastal som medzi črpákmi, krpcami, valaškami a keramikou. Doma sme napríklad robili výbavu do hry Na skle maľované, do Bielikovho Jánošíka... Keď nedávno otec zomrel, zomrel podľa mňa posledný národovec.

Vyštudovali ste dejiny umenia. Čo ste robili?

Mal som dve možnosti – buď pôjdem na ministerstvo kultúry, alebo na Ústredie umeleckých remesiel. Tam sa napríklad reštauroval nábytok, odlievali sa sochy, robili sa knižné väzby... A to ma lákalo viac. Potom, niekedy v druhej polovici sedemdesiatych rokov som prešiel do Štátnych reštaurátorských ateliérov, najprv v Bratislave a potom v Košiciach.

Tam ste prežili revolúciu?

Áno, aj ma ešte počas generálneho štrajku riaditeľ vyhodil. Potom som išiel do Slovenskej národnej galérie. Tam som robil šéfa reštaurátorských ateliérov. Ale robil som aj výstavy – napríklad k Donnerovi. Neskôr som sa tam dostával do konfliktov s riaditeľom, a tak som v roku 1994 odišiel.

Čítal som, že ste niečo písali pre rozhlas.

Túžil som sa literárne realizovať. Najprv to bola rozhlasová hra Dom pre holuba. Nakoniec to bolo sedemnásť hier, televízne scenáre a nejaké veci mi aj sfilmovali. Ale nevydal som ani jednu knihu, tak ma nezaradili do encyklopédie spisovateľov. Tak to tu chodí. (Smiech.)

Čo bolo po galérii?

Chvíľu som bol nezamestnaný a potom som sa zamestnal v Slovenskom rozhlase. To boli krásne roky. Mal som tam rôzne historické relácie. Raz som mal veľmi pekný zážitok, keď som prevádzal cez priechod slepca a on mi povedal, že ma počúva. To je iné, ako keď niekto napíše e-mail alebo list. Neskôr sa zmenila garnitúra, prišla pani Zemková a chceli tam mať mladých, tak sme odrazu boli všetci starí. Tak ma vyhodili.

Potom ste šli na ministerstvo?

V televízii mali robiť jeden film podľa môjho scenára. Režírovať to mal Stano Párnický a dramaturgom bol Marek Maďarič, s ktorým sme mali kamarátsky vzťah. Keď sa stal ministrom kultúry, zavolal mi, či by som neprišiel na ministerstvo. Bol som tam skoro dva roky, ale žiaľbohu, došlo k nezhodám pre industriál a pre kaštieľ vo Veľkých Levároch.

O tom sa písalo.

Ale ja som nemohol predisponovať majetok z ministerstva práce na ministerstvo zdravotníctva. Mal som k tomu zaujať stanovisko. Keďže sme sa mali vysťahovať z bratislavského hradu, navrhol som, aby sme kaštieľ získali pre seba s tým, že tam zriadime múzeum. Maďarič povedal, že nie. Povedal som mu, že ak chce, aby to dostal Paška, má si to podpísať sám.

Čiže ďalší odchod. Odvtedy ste pracovali na prestavbe kaštieľa v Tomášove?

Ešte keď som sedel na ministerstve, za mnou prišiel jeden pán s tým, že si chce kúpiť kaštieľ v Tomášove. Bol tam nápravnovýchovný ústav, získali to dedičia a tí to predali. Chcel tam mať hotel, tak sme začali uvažovať, ako to spraviť. Rozmýšľali sme nad štýlom, jemu sa moje nápady zapáčili a začali sme tam vnášať duch art deca. Odvtedy som tam.

obr_4.jpg

Po premiére vlastnej hry Amoriáda alebo Slovenský
dekameron, ktorú uviedlo Trnavské divadlo v roku 1993

Jozef Lenhart (1950)

Narodil sa do rodiny majstra ľudovej umeleckej výroby Jozefa Lenharta. Vyrastal v Bojniciach, kunsthistóriu vyštudoval v Bratislave. Do roku 1989 pracoval v Štátnych reštaurátorských dielňach a neskôr v Slovenskej národnej galérii. Od roku 1994 pracoval v Slovenskom rozhlase. Vytvoril dramatické diela rôznych žánrov od monodrámy až k muzikálu. Mnohé z jeho diel boli ocenené. V rokoch 2006 – 2008 bol generálnym riaditeľom sekcie kultúrneho dedičstva na ministerstve kultúry. V súčasnosti pracuje na rekonštrukcii kaštieľa v Tomášove.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Profesionálne sa predaj nehnuteľností dá robiť jedine exkluzívne
  2. Zažite zmenu s najpredávanejším SUV Hyundai Tucson
  3. Mimoriadna kvalita unikátnych Kia SUV modelov
  4. Výnimočný obchod robia výnimoční zamestnanci
  5. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal?
  6. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy)
  7. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke?
  8. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  9. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  10. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  1. Slováci sa hojne stávajú majiteľmi nehnuteľností v cudzine
  2. Prečo mamy lákali deti na mobil, kľúče či diaľkové ovládanie?
  3. Zažite zmenu s najpredávanejším SUV Hyundai Tucson
  4. Neviete si rady s vaším ročným vyúčtovaním? Pomôže vám FiiFree
  5. Nadácia Orange ocenila Detský čin roka
  6. Výnimočný obchod robia výnimoční zamestnanci
  7. Mimoriadna kvalita unikátnych Kia SUV modelov
  8. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal?
  9. Aj vy môžete mať pekný trávnik, poradí vám expert
  10. Výrobky, ktoré chutia a voňajú ako z domácej zabíjačky
  1. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal? 17 488
  2. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy) 16 086
  3. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa 8 215
  4. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií 7 324
  5. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody 7 126
  6. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished! 6 671
  7. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky 6 322
  8. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom 5 125
  9. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke? 3 782
  10. Mimoriadna kvalita unikátnych Kia SUV modelov 2 790

Téma: Rozhovory z denníka SME


Článok je zaradený aj do ďalších tém TV Oko

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Šéfa ÚPN Krajňáka považovali za cuciaka, teraz je pre koalíciu diktátor

Šéf Ústavu pamäti národa viedol spor s českým ministrom financií Andrejom Babišom a zamestnancami, ktorí mali blízko k extrémizmu.

Neprehliadnite tiež

V Číne falšujú slávnych spisovateľov. Prekladá ich Daniel Majling

Literatúru zaplavilo nebezpečné množstvo ruských Cimrmanov.

Na život nebol pripravený. Jeff Buckley sa zo sveta vytratil ako jeho otec

Od smrti talentovaného hudobníka prešlo dvadsať rokov.

Pedro Almodóvar: Politická korektnosť je diktatúra ako každá iná

Legendárny režisér oceňuje, že niekto túto tému rieši s humorom.

Nie je to dosť dobré. Slovenským filmárom chýba niekto, kto by im to povedal

Režisér György Kristóf oslávil úspech v Cannes v policajnej cele.