Keď napíšem, že najzábavnejšou knihou, ktorú som v poslednom čase čítala, bola odborná publikácia z pera slovenskej kunsthistoričky, bude to asi znieť podozrivo. Kunsthistória u nás býva už tradične nuda, navyše úplne nezrozumiteľná. Tejto autorke sa však podarilo dokázať, že to tak vôbec nemusí byť.
Petra Hanáková je kurátorka zbierky nových médií v Slovenskej národnej galérii. Má za sebou viac významných výstav, pravidelne píše o filmovej a vizuálnej kultúre. Témou jej knihy Ženy – inštitúcie? sú dejiny umeleckej prevádzky 90. rokov.
No autorka neobjasňuje dejiny a vývoj, nepíše ani o nadčasovom umení s veľkým U. Obraz scény tvorí na základe kontextu, v ktorom vznikalo. Z množstva faktorov, ktoré mali na umenie vplyv si vyberá tri inštitúcie – SNG, Považskú galériu a Sorosovo centrum súčasného umenia.
Kratšie obdobia, keď tieto inštitúcie výrazne zasiahli do diania, sa prekrývajú s pôsobením troch žien v ich vedúcich pozíciách. Text tak získava gendrový rozmer, no zároveň otvára priestor na bulvarizáciu, hoci veľmi sofistikovanú.
Hanáková je vyslovene ostrá, a ani zďaleka nie korektná. Tri riaditeľky, Zuzana Bartošová (SNG), Katarína Rusnáková (PGU) a Mária Hlavajová (SCCA) sa stávajú terčom tvrdej kritiky. Autorka trefne komentuje ich pôsobenie, rovnako trefne dokáže hodnotiť aj dianie okolo nich, odsledovať zákulisné vzťahy a vyvodiť dôsledky. U Bartošovej napríklad nachádza „ublíženecký subjektivizmus (...) malicherné výčitky a kádrovanie kolegov“, u Rusnákovej píše veľmi výstižne o jej „newspeaku“ a neschopnosti interpretovať diela.
Hanáková otvorene hovorí o povestnom slovenskom „skupinkárstve“, no za jej kritikou necítiť vyrovnávanie osobných účtov. Jej pohľad je skôr nadnesený než zlomyseľný. Vari len k Márii Hlavajovej na čele Sorosovho centra mohla byť kritickejšia. Najmä, keď sledujem žalostný stav umenia nových médií u nás, a napríklad v Maďarsku, kde sesterská inštitúcia spravila neporovnateľne viac.
Možno práve to je téma, ktorú by Hanáková z pozície kurátorky nových médií v SNG mala vnímať veľmi citlivo.
Napriek tomuto nedostatku a pár nejasnostiam vo formulácii sa Hanáková výborne číta. A hlavne má guráž napísať úplne všetko. Dúfam, že to raz za „nevychované“ formulácie od niekoho poriadne schytá aj ona.
Autor: Katarína Gatialová
