Román britského herca a scenáristu Davida Nichollsa získal množstvo čitateľských cien a stal sa tak jednou z najpopulárnejších 'plážových' kníh predchádzajúceho leta.
Jeden deň je románom o priateľstve medzi mužom a ženou, ktoré aby mohlo pretrvať, musí prejsť rôznymi neľahkými fázami. Dexter a Emma sa spoznajú krátko po vysokej škole v roku 1988. On pochádza z veľmi dobrej a bohatej rodiny, ona z priemyselnej časti Anglicka. Dexter po škole cestuje po svete, Emma pracuje v mexickej reštaurácii. Na to, kým chcú byť a ako sa chcú živiť, prichádzajú postupne a predchádzajúci rok vždy zrekapitulujú 15. júla – v deň výročia svojho stretnutia.
Od večierkov k deťom
Emma a Dexter sú úplne rozdielni ľudia, zatiaľ čo Dexter sa snaží nezmeškať ani jeden z vlakov, či už mu to prospieva, alebo nie, Emma pristupuje k realizácii svojich snov pokojnejšie a elegantnejšie. Zbytočne nezostáva v nezdravých vzťahoch, nestrieda zamestnania a na rozdiel od Dextera netúži po rýchlej sláve v televízii.
Recenzia: Jeden deň
Preložila Dominika Křesťanová
AArgo 2011, 434 strán
Z dvoch priateľov je Emma vykreslená pomerne slabšie ako Dexter. Nepodlieha síce tlaku svojich rovesníkov, ktorí krátko po tridsiatke vymenili večierky v londýnskych kluboch za svadby a oslavy narodenín svojich potomkov, ale v žiadnej časti svojho textu tento problém nerieši – len ho opisuje.
Akoby Emma nikdy nezaváhala a nikdy sa nepotkla, jediným jej problémom je neskutočná láska k Dexterovi, kvôli ktorému je ochotná meniť svoj život až nepresvedčivo nereálnym spôsobom.
Nekonečné dospievanie
Napriek klišéovitým situáciám a správaniu postáv je Jeden deň celkom úprimným svedectvom o dospievaní, ktoré sa neskončilo spolu s prebratím vysokoškolského diplomu. O neistotách jednej generácie, ktorá prišla veľmi neskoro na to, aby si splnila túžbu po angažovanosti svojich rodičov, ale priskoro na to, aby sa bez zbytočných otázok prispôsobila virtuálnosti sveta svojich detí.
David Nicholls je scenárista a jeho román môže slúžiť bez nejakých vážnych úprav ako predloha k filmu. Vytvára situácie s množstvom dialógov, ktoré niekedy pripomínajú sitcomy a zbytočne vnášajú kŕčovité televízne pokusy o humor do literatúry.
Skutočne kvalitnej prózy a vývoja postáv, ktorý by presiahol rámec stereotypu o príbehu dobrého dievčaťa čakajúceho dve desaťročia na svojho frivolného princa, sa čitateľ nedočká.
Márne čakanie odpovede
Z toho istého dôvodu je márne čakať aj na nejakú odpoveď na otázku, či a za akých okolností je možné a prípustné priateľstvo medzi mužom a ženou. Ako je možné udržať takýto vzťah v rovnováhe bez zbytočných očakávaní a výčitiek.
Nichollsov román je o čomkoľvek inom – neopätovanej láske, stratených ilúziách či prázdnote, len nie o dôvere, ktorá je základom takéhoto dlhodobého priateľstva.
Od roku 1988 sa toho veľa zmenilo aj vo Veľkej Británii a autor sa veľmi snaží nejakým spôsobom naznačiť zmeny spoločenských pomerov či politickej atmosféry. Vôbec sa mu to však nedarí, odkazovanie na rôzne historické fakty (a to často aj mylne) bez významu pre ďalší kontext alebo vývoj postáv je jednou z najväčších chýb tohto románu. V tomto smere sú rozhodne lepšími denníky Adriana Mola od Sue Townsendovej.
Autor: Aňa Ostrihoňová
