Štátne alebo súkromné inštitúcie často ani netušia, akú umeleckú hodnotu má dielo umiestnené v ich areáli.
Existencia absurdného zákona, ktorý umožnil beztrestné zbúranie sochy Čas od Jozefa Jankoviča pre výstavbu obchodného domu v bratislavskom Ružinove, akoby zredukovala prvotnú vzrušenú diskusiu len na otázku elementárnej slušnosti.
Tá by sa v civilizovanej spoločnosti, samozrejme, očakávala v podobe informovania umelca investorom, že sa chystá sochu z pozemku odstrániť.
Symbol malého zázraku
Rozmlátená socha je však nielen mementom arogancie, ale tiež nevyčísliteľnou umeleckou stratou. Rané dielo špičkového výtvarníka z čias aktivít Bratislavských Konfrontácií je jednou z prvých, ak nie vôbec prvou abstraktnou sochou vo verejnom priestore. Terajšia hŕba kamenia bola teda ešte pred pár dňami hmatateľným symbolom malého zázraku, že sa abstraktné dielo (vo väčšine prípadov vtedy odsúdené len na vystavovanie v ateliéroch či bytoch) podarilo inštalovať vo verejnom priestore.
„Treba spomenúť aj odvahu architekta, ktorý si nekompromisnú sochu, vymykajúcu sa socialistickému realizmu, vybral do areálu,“ hovorí sochárova dcéra Sabina Jankovičová, výtvarná teoretička, ktorá sa dlhodobo venuje problematike sôch vo verejnom priestore pred rokom 1989.
Len v Bratislave však zničili aj viaceré ďalšie sochy, napríklad Dušanovi Králikovi v obchodnom dome Hron, Imrichovi Vanekovi keramickú stenu v bývalej budove Pravdy na Štúrovej ulici či Jurajovi Hovorkovi figurálnu plastiku v amfiteátri.
Neúplná kniha dejín
„Odstránením kvalitných sôch akoby sme z pomyselnej knihy dejín vytrhávali strany alebo dokonca celé kapitoly. Kvalita z verejného priestoru mizne a naopak politici s developermi nám vnucujú neautentické atrapy histórie a pseudoumenie,“ hovorí výtvarník Michal Moravčík zo združenia Verejný podstavec.
„Ľudia všetko, čo vzniklo za socializmu, automaticky hádžu do jedného vreca a považujú za potrebné to zničiť, odmietajú sa zamýšľať nad jednotlivými dielami, napríklad čo znamenajú v kontexte doby či tvorby autora,“ dodáva.
Pripomína, že aj v umení, ktoré bolo súčasťou štátnych zákaziek, sa podarilo vytvoriť mnohé kvalitné, nadčasové veci. „Takou je napríklad aj Dvojdielna plastika XI od Márie Bartuszovej v košickom krematóriu a viaceré ďalšie.“
Tridsať najohrozenejších
V rámci výskumu pre svoju dizertačnú prácu si Sabina Jankovičová spolu s jedným zberateľom umenia vyhliadli tridsať najohrozenejších sôch vo verejnom priestore, navštevujú ich majiteľov, ktorých informujú o tom, akú cennú vec vlastnia, a snažia sa nájsť formu jej záchrany. „Zatiaľ sa nám to podarilo v troch prípadoch. Celá problematika si však vyžaduje systémové riešenie.“
Podľa nej sú najohrozenejšie sochy v súkromných firmách, sprivatizovaných podnikoch, hlavne tam, kde sa často mení majiteľ. „Naopak, relatívne najbezpečnejšie sú v štátnych inštitúciách, kde si uvedomujú hodnoty umeleckých diel a chránia si ich,“ hovorí Jankovičová.
Inkriminovanú sochu Čas nepovažovala za ohrozenú, v bývalom ružinovskom školskom areáli bola desaťročia v bezpečí.
Ale ani mnohé sochy, ktoré zatiaľ unikli bezohľadnému zbúraniu, nemajú pokojný život. Potvrdzuje to napríklad osud reliéfov Juraja Rusňáka pri bratislavskej železničnej stanici.
V zálohe sú ešte vandali
„To je exemplárny príklad, čo všetko sa u nás môže stať, na reliéfoch, z ktorých trčia len okraje, visia obrovské bilbordy. Ak sa socha nezbúra, tak sa napríklad do mozaiky navŕtajú diery pre reklamné pútače a ďalšie diela sa stanú často obeťou vandalov či bujnejúcej vegetácie.“
Moravčík si myslí, že by sa mali zverejňovať mená tých, ktorí verejný priestor brutálne menia a devalvujú. „Je to často anonymný reťazec ľudí, ktorí v podstate rozhodujú o zásadných veciach, ale chýba tu i širšia spoločenská diskusia, lepšia informovanosť, komunikácia a, samozrejme, účinná legislatíva.“
