Sami so sebou sú nespokojní. Po festivale v Benátkach, kde bol predsedom poroty Quentoin Tarantino, dokonca vraveli, že ich kinematografia prežíva krach. Ale filmový teoretik Martin Kaňuch hovorí, že je stále živá, inšpirujúca a mimoriadne rôznorodá.
Quentin Tarantino sklamal talianskych režisérov, hovorí filmový kritik Paolo Speranza. V septembri bol Tarantino predsedom poroty na festivale v Benátkach a hoci má talianskych predkov a obľubuje spaghetti western, na výsledkoch súťaže sa to neprejavilo. Talianske filmy zostali bez ceny.
"Benátsky prepadák nepriniesol len hrozbu slabých tržieb pri premietaní súťažných filmov v domácich kinách, zároveň vyvolal psychologickú odozvu i polemiky medzi talianskymi filmármi," píše Speranza v časopise Kino-Ikon. Myslel tým spor, v ktorom bolo treba vyriešiť, či je ich kinematografia málo originálna a teda pre svet nezaujímavá, alebo či je problém kdesi inde.
Nie sú ako Rumuni, ale...
Súčasný taliansky film spôsobuje, že vláda robí škrty v podpore kultúry, štúdiá Cinecitta prestali konkurovať štúdiám v Hollywoode, v kinách niet viac Marcella Mastrianniho ani Giny Lollobrigidy. A napríklad režisér Vittorio Moroni si myslí, že „žiadať o distribúciu talianskeho nezávislého filmu je ako žiadať celosvetový mier". Ale presný obraz to nie je.
Časť z neho predstavuje prehliadka Febiofest, ktorá sa teraz presunie do Martina, Popradu, Prešova a Trenčína. Zostavovateľ programu Martin Kaňuch si myslí, že talianska kinematografia je stále živá aj krásna, len možno trochu neviditeľná. Preto malo zmysel taliansku sekciu robiť. „Píše to aj Paolo Speranza – nie je to kríza tvorivá, autorská. Skôr ide o dôsledky ekonomickej, kultúrnej i politickej stagnácie," hovorí Martin Kaňuch.
Krajinu ovplyvnili roky vládnutia Silvia Berlusconiho a aj to, že štátna televízia RAI, ktorú kontroluje, nevysiela filmy svojich klasikov, popritom však sa pravidelne nakrúca, a rôznorodé filmy. "Súčasní talianski tvorcovia možno nie sú úplne v centre pozornosti európskeho filmového diania, ako aktuálne napr. Rumuni," hovorí Kaňuch. „Napriek tomu v posledných rokoch príjemne prekvapujú. Moderným výrazom, spôsobmi rozprávania príbehov i sviežou, nápaditou vizualitou (Luca Guadagnino, Paolo Sorrentino). Nehovoriac o inovatívnom prístupe k prebohatým filmovým tradíciám (Giorgio Diritti). Neopakujú, inšpirujú sa odkazom povojnových (De Sica) i ďalších majstrom domácej kinematografie (Luchino Visconti, Ermanno Olmi)."
Majú odvahu, majú fantáziu
Režisérom zostala odvaha a občianska angažovanosť, reagujú na zločin v krajine a to už aj svet ocenil (v roku 2008 získala na festivale v Cannes Grand prix dráma Gomora a Prix du jury film o Andreottim Božský). Zároveň majú dosť fantázie, aby bavili publikum a dávajú mu zabudnúť na to, že talianska komédia zaspala v 70. rokoch (príkladom je Happy family od Gabriela Salvatoresa). „K tomu ešte treba dodať, že súčasný taliansky film hýri hereckými osobnosťami, ktoré sa stále viac presadzujú. Asi najväčšou hviezdou je dnes Toni Servillo, vďaka rolám vo filmoch ako Božský či Následky lásky, veľmi obsadzovanou je i talentovaná Alba Rohrwacher, aktuálne zažiarila v Costanzovej Samote prvočísel," hovorí Martin Kaňuch.
Neistá situácia okrem toho spôsobila, že režiséri si nemôžu dovoliť nakrútiť dobrý film a potom sa celý rok prechádzať ako šéfovia. Jedine, že by boli šéfmi festivalu: "Nanni Moretti a Gianni Amelio vedú festival v Turíne, podobne iní filmári v ďalších mestách. Nejde im červené koberce, zábavu a svetové hviezdy, sústreďujú sa skôr na kvalitný program. Možno sú dnes Taliani so sebou nespokojní, ale je obdivuhodné, ako s tým v rôznych sférach svojej filmovej kultúry bojujú, ako tomu nepodliehajú."
