Jeho cesta na operné javisko bola pomerne kľukatá. Syn nemajetného baníka z Badína, malej obce neďaleko Banskej Bystrice, v mladosti ani nechyroval o speváckej kariére. Bol už takmer plnoletý, keď nastúpil na elektrotechnickú priemyslovku.
Po maturite narukoval k trenčianskemu útvaru. Jedného večera ho dirigent vojenského súboru prichytil vyspevovať v umyvárke.
Na druhý deň už stál na koncertnom pódiu a zvyšok vojenčiny strávil spevom a recitovaním. Po prepustení do civilu si to namieril rovno na bratislavské konzervatórium. Stačilo len pár taktov z árie Kecala, aby komisia pochopila, aký talent má pred sebou - bol prijatý.
Vzali ho hneď
Jeseň 1959, jedna z repríz Eugena Onegina. Postavu kniežaťa Gremina spieva na záskok čerstvý absolvent konzervatória Ondrej Malachovský. „Divákov jeho nádherný materiál doslova šokoval. Bol to bas nevšedného volumenu, nekaždodenného rozsahu, bohatej farebnosti a výrazového náboja," spomína na umelcov profesionálny debut teatrológ Jaroslav Blaho. Vedenie divadla tridsaťročného speváka okamžite angažovalo.
Ondrej Malachovský.
FOTO - TASR
A malo šťastnú ruku. Ondrej Malachovský (5.4.1929 - 3.4.2011), basista s nádherným hlasom (dole pravá basová čerň a hore istota, ktorú mu mohol závidieť nejeden barytonista) ostal sólistom Opery SND takmer štyridsať sezón - v závideniahodnej vokálnej a fyzickej forme spieval do neuveriteľnej sedemdesiatky. Na konte má osemdesiattri naštudovaných inscenácií, v nich šesťdesiatdva postáv z celého štýlového spektra basového repertoáru.
Do dejín slovenskej opernej interpretácie sa zapísal najmä dvomi suchoňovskými hrdinami. Nebol síce historicky prvým Svätoplukom ani Štelinom, ale vďaka úžasnému vokálnemu i hereckému poňatiu sa jeho kreácie všeobecne uznávajú ako vzorové.
Oboch spieval dlhé roky a vo viacerých naštudovaniach, no vždy dokázal prekvapiť čímsi novým. Rutinná šablóna patrila k úhlavným nepriateľom poctivého, usilovného umelca, ktorý sa po celý život dôsledne bránil spokojnosti so sebou samým.
Neodišiel
Domácemu javisku bol - s výnimkou úspešného trojročného angažmánu v Kolíne nad Rýnom a príležitostných hosťovaní - verný. Nie však pre nedostatok príležitostí. Už po krátkom pôsobení v SND prišla ponuka z viedenskej Štátnej opery na Gounodovho Mefista.
„Viem, iný by po tom chňapol. Mojím princípom však je, ak niečo nemá byť z každej tip-top, tak pardon, radšej nie," zdôvodnil po rokoch svoje odmietnutie.
Vtedy rozhodla nedostatočná znalosť francúzskeho jazyka, pri neskorších ponukách (popri iných z Felsensteinovej Komickej opery v Berlíne či z pražského Národného divadla) zvíťazila viazanosť na rodnú krajinu a na rodinu, ktorú mal nadovšetko rád.
Obaja synovia, Svätopluk (zhoda mien medzi umelcovou milovanou postavou a starším synom nie je náhoda) aj Martin sa vydali v rodičovských šľapajách.
Otec bol ich učiteľom a fanúšikom - hlboké basové bravo po ich áriách prezrádzalo, že pán Malachovský opäť sedí v hľadisku a žičlivo sleduje pokračovateľov rodinnej tradície.
Syn Martin Malachovský.
FOTO - SITA
Ondrej Malachovský stihol za svoj život veľa. Divadlo, rozhlas, televízia, nahrávky, koncertná aj pedagogická činnosť.
„Moja životná filozofia bola vždy spojená s poctivou prácou. Žiadne úľavy, švindle. Talent - áno, ale potom tvrdo rozvíjať. Stopercentná príprava, tvrdá každodenná práca - úspech by sa mal dostaviť."
